Objavujú sa však znaky konca éry Reagana-Thatcherovej a kyvadlo histórie sa posúva na druhú stranu. Mnohé nedávne problémy pochádzali skôr z nedostatku štátneho dozoru -- ako pri Enrone, WorldCome a ostatných audítorských škandáloch, či pri privatizácii železníc v Británii a elektrickej energie v Kalifornii. Ľahké zisky z privatizácie a deregulácie boli dosiahnuté už dávnejšie.

Skutočným koncom éry Reagana-Thatcherovej však bol 11. september 2001. Teroristické útoky na New York a Washington opäť posunuli do popredia zahraničnú politiku a bezpečnosť, čo sú otázky, ktorými sa zaoberá prednostne národný štát. V priamej odpovedi na to vytvorili Spojené štáty na kabinetnej úrovni novú agentúru -- Úrad pre vnútornú bezpečnosť. No 11. september zároveň zdôraznil kľúčovú charakteristiku sveta po studenej vojne. Zatiaľ čo veľké problémy 20. storočia boli spôsobené prisilnými štátmi, ako je Nemecko, Japonsko či bývalý Sovietsky zväz, mnohé problémy súčasnosti, začnúc od chudoby, utečencov, ľudských práv, HIV a AIDS až po terorizmus, sú spôsobené štátmi v rozvojovom svete, ktoré sú príliš slabé. To je príčinou afrických problémov a pás slabých či zlyhaných štátov od Severnej Afriky cez Balkán, Blízky a Stredný Východ až do južnej Ázie sa stal kolískou radikálneho islamizmu a teroru.

x x x

Dôležité je rozlišovať medzi rozsahom štátu a jeho silou. Rozsah štátu hovorí o množstve jeho funkcií od domácich po zahranično-bezpečnostné, vládu zákona a iné verejné statky, až po regulácie a sociálne siete, alebo ambicióznych funkcií, ako je priemyselná politika či riadenie štátnych podnikov. Sila štátu vak hovorí o efektívnosti, s ktorou dokáže danú politiku implementovať. Štáty môžu byť rozsahom veľké, napriek tomu zničujúco slabé -- ako napríklad vtedy, keď sú podniky vo vlastníctve štátu riadené korupčne či pre politický patronát.

Z pohľadu ekonomického rastu je najlepšie, ak je štát relatívne umiernený, pokiaľ ide o rozsah, no silný pri presadzovaní svojich základných funkcií -- udržiavanie poriadku a ochrana vlastníctva. Nanešťastie, mnohé rozvojové krajiny kombinujú buď slabosť s nadmerným rozsahom, ako napríklad Brazília, Turecko či Mexiko, alebo robia len málo, aj to nekompetentne. To je realita v takých krajinách, ako sú Somálsko, Libéria či Afganistan. Niektoré, napr. stredoázijské diktatúry, ktoré sa objavili po kolapse Sovietskeho zväzu, sú silné vo všetkých nesprávnych oblastiach: sú dobré vo väznení novinárov či politických oponentov, no nedokážu vystaviť víza alebo obchodné licencie za menej ako šesť mesiacov.

x x x

Reagan-Thatcherovská revolúcia bola namierená proti nadmernému rozsahu štátu. Snažila sa znížiť reguláciu a vládne zasahovanie do súkromných aktivít. Jej aplikácia na rozvojové krajiny však mala zničujúci efekt. Politika známa ako Washingtonský konsenzus, presadzovaná medzinárodnými finančnými inštitúciami, napr. Medzinárodným menovým fondom a Svetovou bankou, vrátane takých krokov ako je privatizácia, liberalizácia a deregulácia, nedokázala brať ohľad na chýbajúce inštitucionálne možnosti v mnohých rozvojových krajinách.

Nadmerný zápal pri presadzovaní tejto "neoliberálnej" agendy podkopal schopnosť štátov zabezpečovať nutné reziduálne vládne funkcie. Rusko sa zmenilo zo štátu kontrolujúceho všetky aspekty ekonomického a občianskeho života na taký štát, ktorý nie je ani schopný vyzbierať dane či chrániť svojich občanov pred zločinom. Ukazuje sa, že privatizácia redukujúc rozsah štátu berie značnú časť jeho schopnosti hladko implementovať jednotlivé politiky. To je niečo, čo Rusko nemalo, keď predalo telekomunikačné a energetické spoločnosti oligarchom so správnymi kontaktmi.

Thajsko liberalizovalo svoj kapitálový trh pred tým, než si vytvorilo adekvátny systém regulácie bánk. Výsledkom bol kolaps meny počas ázijskej krízy v roku 1997. Elity v subsaharskej Afrike využili štrukturálne programy ordinované Medzinárodným menovým fondom (MMF) na skresanie kľúčových štátnych funkcií, zatiaľ čo rozširovali rozsah rodinkárskeho štátu. Vyrovnanie sa s krízou AIDS sa stalo mimoriadne zložité po znižovaní kapacít väčšiny afrických krajín počas posledných generácií.

x x x

Pravdepodobne vo svetle podobných skúseností vyhlásil pred pár rokmi Milton Friedman, apoštol ekonómov uznávajúcich slobodný trh, ktorý dával desať rokov predtým bývalým komunistickým krajinám radu "privatizovať, privatizovať, privatizovať": "Mýlil som sa. Ukázalo sa, že vláda zákona je pravdepodobne základnejšia než privatizácia." Cena za túto lekciu však bola vysoká. Útoky z 11. septembra podčiarkli skutočnosť, že nedostatok riadenia v chudobných a problémových oblastiach sveta, ako je Afganistan, môže mať pre rozvinutý svet bezprostredné bezpečnostné následky. To viedlo k ironickému výsledku, keď George W. Bush, ktorý počas prezidentskej kampane v roku 2000 povedal: "Nemyslím si, že by mali byť jednotky používané na to, čo sa nazýva vytváraním štátov (nation building)", sa hneď počas svojho prvého obdobia v úrade rozhodol pre obrovský pokus vytvoriť štát v Afganistane a Iraku.

Americké skúsenosti v týchto krajinách zdôraznili ďalšiu nepríjemnú pravdu: zatiaľ čo a hoci Spojené štáty majú schopnosť zasiahnuť kdekoľvek na svete vojensky a zosadiť režimy, nemajú zodpovedajúcu schopnosť či inštitúcie na to, aby im poskytli silné (efektívne) riadenie.

Nové inštitúcie potrebuje aj medzinárodné spoločenstvo. OSN, zvyčajne poverovaná organizáciou rekonštrukcie po samotnom konflikte, trpí slabosťou, pokiaľ ide o jej legitimitu súvisiacu s demokratickosťou, aj efektívnosť súvisiacu so schopnosťou intervenovať a zaistiť bezpečnosť. Medzinárodné spoločenstvo stabilizovalo Bosnu a Kosovo, no riadi ich ako európsku kolóniu. Nemá poňatia o tom, ako vytvoriť samoudržateľné inštitúcie, ktoré by jej umožnili elegantný ústup. OSN potrebuje zreformovať a byť doplnená ďalšími, prekrývajúcimi sa multinárodnými inštitúciami, ako je NATO či "Spoločenstvo demokracií", ktoré by konali, keď OSN konať nedokáže.

x x x

V ére "dotcom" revolúcie, ktorá sa zdá byť už dávnou minulosťou, mnohí technolibertariáni zo Silicon Valley videli čoraz viac bezštátny svet, kde vlády "ustúpili" tvorcom bohatstva. Nanešťastie je to však zároveň svet, v ktorom sa voľne pohybujú iní, menej výhodní aktéri. Radikálni islamisti môžu veľmi dobre využívať internet na šírenie videí s popravami zajatcov. S globalizáciou sa stali technológie prinútenia dostupnejšími aj pre "supersilných jednotlivcov". Národné štáty s legitímnym monopolom na použitie sily budú musieť toto vákuum zaplniť. Vytváranie štátu rovnako ako jeho dekonštrukcia sú veci, o ktorých musíme v postreaganovskom svete vážne premýšľať.

Článok bol uverejnený v britskom denníku Guardian