Po dvanástich rokoch od skončenia vojny sa najvyšší predstaviteľ srbsko-čiernohorskej únie ospravedlnil "za všetko zlo, ktoré hociktorý obyvateľ SČH vykonal hocikomu v Chorvátsku". Podiel svojej krajiny na požiari nenávisti, ktorý sa prudko rozhorel na Balkáne začiatkom deväťdesiatych rokov, si uvedomil aj jeho chorvátsky kolega. Stipe Mesić a vyslovil ospravedlnenie adresované "všetkým tým, ktorým obyvatelia Chorvátska v hociktorom čase spôsobili bolesť alebo škodu, konajúc protizákonne a zneužívajúc svoju pozíciu". Tak najvyšší predstavitelia SČH a Chorvátska urobili historický krok smerom k pokojnejšiemu Balkánu a stabilnejšej a silnejšej Európe.

V čase, keď sa rozvinutejšia časť starého kontinentu zjednocovala, východ Európy, konkrétne Česko-Slovensko, ZSSR a SFRJ sa štiepili. Krajiny bývalej Juhoslávie pochopili, žiaľ, až po vykúpaní sa v krvi svojich včerajších bratov, susedov a kamarátov, že tade cesta nevedie. Bosna, Chorvátsko, Čierna Hora, Macedónsko, Srbsko sa teraz nemotorne dohadujú s úniou o podmienkach vstupu. Politici zo Západu však svoje rokovania s Balkáncami začínali vždy slovami: najprv si urovnajte vzťahy doma so susedmi, potom klopte na naše dvere.

* * *

Hrdosť a samoľúbosť však bránili národom z horného a dolného toku Sávy zmieriť sa. Tiene minulosti boli ešte donedávna silnejšie ako zdravý rozum a hranice v Slavónsku prekračovali obyvatelia so srbským "pasošom" a chorvátskou "putovnicou" len zriedka. Nie preto, že na vstup potrebovali víza, ale preto, že stále (aj po takom dlhom čase) nevedeli, ako sa k nim budú "bratia" Srbi alebo "bratia" Chorváti správať. Na krásnych plážach Jadranu sa málokedy objavili dovolenkári hovoriaci "na ekavici", teda východnou verziou srbo-chorvátskeho jazyka. Nemali peniaze a odvahu prísť. Chorváti, v snahe dištancovať sa od všetkého spoločného so Srbmi, znovu začali používať prachom a historickým vývinom jazyka zapadnuté slová. Vzkriesenie starých výrazov je pozitívny jav, ale pálenie tisícok kníh na konci 20. storočia len preto, že boli vytlačené v cyrilike, je neodpustiteľným barbarským činom.

Knihy sa vytlačia znova, ale počet ľudí, ktorí zahynuli, boli zranení alebo zmizli, buď počas útokov Juhoslovanskej národnej armády v roku 1991, alebo v auguste 1995 počas operácie "Oluja" (Búrka) chorvátskej armády, sa znížiť nedá. Práve s Olujou súvisí v súčasnosti najväčší problém v chorvátsko-srbskom vzťahu. Krajinu so šachovnicou v erbe vtedy opustilo asi dvestotisíc Srbov (časť z nich našla nový domov v Kosove, aby sa o pár rokov neskôr stali znova utečencami). Bývalí chorvátski občania srbskej národnosti dodnes nemajú právo vrátiť sa do svojich bytov, z ktorých buď boli vyhnaní, alebo ich strach prinútil odísť. Dokonca nemajú ani právo svoje nehnuteľnosti odkúpiť, ako to je v Bosne. Prezident Mesić v Belehrade síce pozval vysídlencov na návrat, sám však veľmi dobre vie, že v Chorvátsku myšlienka na vrátenie majetku Srbom nenachádza podporu medzi politikmi.

Našťastie on nie je z tých, ktorí vždy poslušne čítajú to, čo im niekto druhý napíše, a preto sa dokázal ospravedlniť. Hoci slová politikov prijali v Belehrade aj v Záhrebe väčšinou pozitívne, ozvalo sa aj zopár pochybovačných hlasov. Práve tým adresoval chorvátsky prezident slová: "Ak si niekto myslí, že nebolo potrebné sa ospravedlniť, nech si spomenie na zločin v Paulinom Dvore neďaleko Osijeka, kde zabili osemnásť Srbov a jedného Maďara. Zabili civilistov, ktorí boli pod našou ochranou." Prezident únie SČH Svetozar Marović nezabudol dodať, že za všetkým stojí človek s menom a priezviskom. Haagsky tribunál súdi síce konkrétnych jednotlivcov zodpovedných za konkrétne vojnové zločiny, no v povedomí ľudí, nielen v Bosne, Chorvátsku či Srbsku, ale všade v Európe či vo svete, sa pomerne často uplatňuje princíp kolektívnej viny.

* * *

Ospravedlnenia politikov sú neklamným znakom vývoja a napredovania nielen v ich uvažovaní, ale najmä v myslení občanov krajín, ktoré zastupujú. Pred niekoľkými týždňami iba málokto dúfal, že zmierujúce slová vôbec niekedy prídu. Posttudjmanovskí a postmiloševičovskí politici k sebe nachádzali cestu postupne. Absurdná je skutočnosť, že chorvátsky prezident Tudjman a juhoslovanský prezident Milošević spolupracovali nielen keď delili Bosnu, ale boli v kontakte počas celej vojny a neskôr vyšlo najavo, že ich kabinety spájala tzv. horúca linka. Vzťah Belehradu a Záhrebu sa výrazne zlepšil po májovom definitívnom zrušení vízovej povinnosti voči obyvateľom Chorvátska. Reakcia nedala na seba dlho čakať, ale od víz oslobodili Srbov len na pol roka. Krok späť azda Chorváti po vypršaní lehoty neurobia.

Dva národy spája nielen spoločný, resp. podobný jazyk, ale aj vyše sedemdesiat rokov spoločného života v kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, a neskôr v starej dobrej a bohatej Juhoslávii. Po dlhom čase ich hlavné mestá konečne bude spájať aj vzdušná línia.

Na trase Záhreb-Belehrad premáva od polovice septembra linkové lietadlo dvakrát týždenne. Hádam už viac nebude nikomu prekážať, ak jeden pasažier ho nazve zrakoplovom a druhý avionom.

Vzťah Srbov a Chorvátov sa vyvíja ako v rozprávke a blíži sa k šťastnému koncu, ale kto a kedy sa ospravedlní Bosne za dva milióny utečencov, dvestotisíc mŕtvych, za vypálené domy, za zničené fabriky a za míny, ktorých je ako maku po celej krajine a ktoré budú ohrozovať ľudí aj o sto rokov?