Prvý je dobre zachytený v úvode k národnej bezpečnostnej stratégii Bushovej administratívy z roku 2002: "Veľké boje 20. storočia medzi slobodou a totalitarizmom sa skončili rozhodujúcim víťazstvom pre sily slobody," začína úplne správne, no pokračuje "a jediným udržateľným modelom národného úspechu: slobodou, demokraciou a voľným podnikaním". Jediný udržateľný model? Aké to tvrdenie!

Pozícia kultúrneho relativizmu tvrdí: "Tieto hodnoty sú špecifické pre Západ. Nemôžeme očakávať, že moslimovia či konfuciáni ich budú zdieľať, preto od nich nemožno čakať rešpektovanie ľudských práv, slobodného prejavu, demokracie a podobne, teda vecí, ktoré očakávame od seba samých." Toto je rovnako pomýlené.

● ● ●

Správna cesta leží medzi týmito extrémami. Môže byť opísaná, bez ospravedlňovania, ako cesta slobody - nielen pre nás, ale pre všetkých. Slobodu ťažko definovať, nieto ešte dosiahnuť. Tí, čo sú neslobodní, však vedia presne, čo nesloboda je. Konfucián nie je o nič radšej, keď mu trhajú nechty, než kresťan. Vidieť svoju dcéru znásilnenú ozbrojeným gangom je rovnako dušu trhajúcim zážitkom tak pre moslima, ako aj pre žida. Veľa ľudí na svete žije a umiera v neslobode, a môžeme si byť istí, že si ju neprajú - z toho jednoduchého dôvodu, že sú to rovnako ľudské bytosti ako my. Čo je dnes najrozšírenejšou formou neslobody? Pred šesťdesiatimi rokmi, keď Franklin Roosevelt vyslovil svoje "štyri slobody", väčšina z nás by pravdepodobne povedala, že príčinami sú diktatúry a vojny. Dnes musí byť odpoveďou bieda. Prvou slobodou, o ktorú sa máme teraz snažiť, je Rooseveltova "sloboda od nedostatku".

Z tohto druhu neslobody môžu milióny ľudských bytostí vymaniť dva veľké, no jednoduché kroky. Prvým je, že sa budeme správať podľa toho, čo kážeme: slobodný obchod. Mali by sme otvoriť naše trhy ich tovarom a odstrániť subvencie poľnohospodárom. Stane sa to, len ak budú Európa a Amerika konať spolu. Druhým krokom je zvýšenie pomoci. Všetky bohaté a slobodné krajiny by mali venovať minimálne 0,7 percenta svojho HDP a všetci bohatí a slobodní jednotlivci by mali dať 1 percento svojho ročného príjmu na zabezpečenie čistej vody, základnej obživy, strechy nad hlavou a zdravotnej starostlivosti pre najchudobnejších z chudobných tohto sveta.

● ● ●

Pracovať na tom, čo Roosevelt nazval "slobodou od strachu", je komplikovanejšie. Strach je súčasťou ľudského života. To, čomu tu musíme čeliť, sú teda len príčiny akútneho strachu, ohrozujúce najzákladnejšie ľudské právo: právo na život. Kde takýto strach pramení? V 20. storočí sme sa báli štátov, ktoré boli príliš silné. Na začiatku 21. storočia sa viac obávame štátov, ktoré sú príliš slabé. Je to v štátoch, ktoré zlyhali - ako Somálsko či Bosna, kde sú ľudia zabíjaní vo veľkých množstvách a militantní extrémisti nachádzajú útočisko.

V tých najhorších prípadoch, ako pri genocíde v Rwande či teroristických základniach Al-Kájdy v Afganistane, musíme intervenovať vojensky. Z hľadiska princípu i praxe je však lepšie, ak si nájdu ľudia svoju vlastnú cestu k slobode, vo svojich vlastných krajinách, svojom vlastnom čase a, ak je to možné, mierovou cestou. Mali by sme však týmto ľuďom v ich boji proti neslobode pomôcť? S najväčším dôrazom tvrdím, že áno. Každým nenásilným spôsobom, ktorý máme k dispozícii. Obchod a investície by mali byť podmienené rešpektovaním ľudských práv. Tu nie je priestor pre falošnú zdržanlivosť či prehnaný kultúrny relativizmus.

● ● ●

Správnym miestom pre skutočnú zdržanlivosť a realizmus je však hodnotenie našej schopnosti ovplyvňovať. Pokiaľ vládcovia krajín kontrolujú hranice, armádu, políciu a tajnú políciu, ani najsilnejšie slobodné krajiny sveta ich nemôžu zvrhnúť nenásilnými prostriedkami. Všetko, čo môžeme urobiť, je dať ich ľuďom šancu zvrhnúť režim. Neprinášame slobodu samotnú, len možnosť chopiť sa príležitosti na slobodu.

Musíme byť aj zdržanliví, pokiaľ ide o našu schopnosť nájsť odpovede pre iné spoločnosti. Liberálna demokracia je z doteraz vynájdených foriem vlád najlepšou. Ak sa však budete ponáhľať so zavádzaním volieb, v ktorých súťažia viaceré politické strany, bez toho, aby ste najprv vytvorili základné piliere liberálnej demokracie - vládu zákona, občiansku spoločnosť, súkromné vlastníctvo, nezávislé médiá - môžete skončiť so systémom, ktorý Fareed Zakaria nazval "neliberálnou demokraciou". Môžeme, a mali by sme, ponúknuť sadu skúseností vo všetkých fázach prechodu - od toho, ako napísať ústavu, po spôsob, ako sa vyrovnať s neľahkou minulosťou. No potom už je to na nich.

● ● ●

Ako končím s týmto umierneným, no napriek tomu úžasným programom pre slobodný svet, priznám sa k domŕzajúcemu hlasu pochybností. Táto pochybnosť sa týka neukojiteľnej moci konzumerizmu na západný spôsob. Zoberte si ako príklad prekrásnu, no utláčanú Barmu. Barmskí diktátori musia odísť. Keď však padnú, na hranici budú čakať armády konzumerizmu so svojimi lacnými cigaretami a známymi technikami rozpútania výroby nových konzumných žiadostivostí - pravý opak budhistického ideálu prekonávania ľudskej žiadostivosti. Ktorá z týchto dvoch možností urobí ľudí šťastnejšími? Celosvetový konzumerizmus na západný spôsob je neudržateľný. Ako však môžu ekonomiky rásť bez dopytu? A tak ako Západ ďaleko prekračuje západ samotný, sám seba spochybňuje - rovnako, ako mnohokrát predtým, a rovnako, ako by vždy mal.

Článok bol uverejnený v britskom denníku Guardian