Nikto sa asi nebude sporiť, že jedným z prínosov viactýždňovej dovolenky alebo dovolenky ako takej je aj odtrhnutie sa od každodennej domácej reality, možnosť istého odstupu a nadhľadu. Osobne som ju strávil v Škandinávii a všetci vieme, že táto krajina je pre ľudí, ktorým srdce bije naľavo, akýmsi vzorom a dôkazom, že to naozaj funguje aj inak, ako nám každodenne servírujú mainstreamové médiá. Nebol som študovať politický či sociálny systém ani reformy, ale prírodu, konkrétne nórsku, a tá je skutočne kvalitná. Popritom sa človek, samozrejme, nemôže nedostať do kontaktu s krajinou a jej ľuďmi, so spoločnosťou. A tá je... akási harmonická. Harmonická vo vzťahu človek -- príroda a harmonická a menej konfliktná v rámci spoločnosti ako takej. Aj v Škandinávii majú, samozrejme, politický súboj, veď sú to demokracie. Ale kultúra konsenzu a zmyslu pre spoločné dobro je tam zakorenená tak hlboko, je takou samozrejmosťou, že to vidieť aj v každodennom živote krajiny a jej ľudí.

Kontrast medzi škandinávskou politikou a politikou slovenskou sa porovnávať neodvážim; čo však bije do očí, je kontrast týchto dvoch spoločenských kultúr, kontrast akéhosi spoločenského rámca, v ktorom žijeme my na Slovensku a v ktorom žijú ľudia na severe Európy. Aké sú naše vzory a šablóny správania, kto je osobnosť, čo je príkladom a čo je prekonané či zavrhnutiahodné, čo je "in" a čo "out", tu sú rozdiely skutočne obrovské.

Kultúra spoločnosti sa odvíja aj od kultúry jej politickej elity, presne tak, ako táto vychádza z kultúry spoločnosti ako celku. Také klasické spojené nádoby. A sme pri pôvodnej téme, pri slovenskej politike a spoločnosti roku 2004.

● ● ●

Kam nás teda posunul slovenský politický prvý polrok 2004? Napriek nesporne historickým udalostiam, vstupu Slovenska do EÚ a NATO, nebol rok 2004, resp. zatiaľ jeho prvý polrok, ničím zásadne prelomovým. Samozrejme, máme nového prezidenta a zatiaľ všetko vyzerá tak, že to z ponúknutej zbierky nebola tá úplne najhoršia voľba. Máme za sebou aj prvé voľby slovenských europoslankýň a europoslancov. Síce okrem katastrofálne nízkej účasti, fiaska ANO a relatívne úspešného ťahu SDKÚ s P. Šťastným nepriniesli nič mimoriadne, ale snáď sa časom aj do tohto dostaneme a o päť rokov to už bude akože naostro.

Máme za sebou dva roky druhej Dzurindovej stredopravej vlády a to je už dostatočne dlhé obdobie na to, aby celá verejnosť patrične intenzívne pociťovala reálne dôsledky jej "reformnej" politiky. Cez optiku hodnotení ratingových agentúr, MMF či Svetovej banky a, samozrejme, všadeprítomných bankových analytikov je všetko úplne v poriadku, sme na správnej ceste, len vydržať. Doprivatizovať, spoplatniť, sociálne dávky priškrtiť, trh do školstva a do zdravotníctva a úspech sa dostaví.

Dolu, v pospolitom ľude a jeho každodennom živote to už, samozrejme, vyzerá úplne inak. Klesá spotreba liekov dôchodcov a podľa hodnotení lekárnikov je jedným z hlavných dôvodov fakt, že dôchodcovia na lieky jednoducho nemajú. Radikálne boli znížené sociálne dávky a výsledkom boli rabovačky. Tie sa ešte ako-tak dali odstaviť ako asociálne a neprípustné správanie rómskej komunity. A tým bol problém "vyriešený". Lenže najnovšie vyšli navonok čísla o zvýšení bežnej "malej" kriminality a oficiálne miesta samotné hovorili o jave do veľkej miery sociálne podmienenom, o náraste "sociálnej kriminality". To je taká, ktorá pramení z nezamestnanosti, finančnej a existenčnej núdze, bezvýchodiskovosti a bezperspektívnosti sociálne vylúčených. Pokračovať by sa dalo študentmi, ktorých len o chlp minulo spoplatnenie vysokoškolského štúdia, či strednou vrstvou, platiacou náklady skvelej daňovej. A tak ďalej a tak podobne. Po dvoch rokoch vlády I. Mikloša si môžeme pogratulovať, sme na najlepšej ceste k absolútne neeurópskemu typu spoločnosti.

Bez širokej strednej vrstvy so slušným životným štandardom, ale zato rajom pre veľkých investorov, nadnárodné korporácie a rôznych finančných žralokov. Aj to je nejaký výsledok. Toľko na strane vlády. S pribúdajúcim časom máme za sebou už aj dostatok koaličných roztržiek. Koaličná menšina sa rieši spôsobom, ktorý sa vôbec nepozdáva SMK a KDH a, mimochodom, podrýva základy parlamentnej demokracie, a teda napätie v koalícii asi neklesá. Na strane opozície to však nie je o nič lepšie. Napriek istému náznaku zbližovania Smeru a HZDS spoločnému sústredenému ťahu proti vláde bráni najmä nevyspytateľnosť starého a rôzne ad-hoc zákulisné parlamentné pakty hnutia najmä s koaličnou SDKÚ. V podstate v parlamente neexistuje ani jasná väčšina ani menšina, a tak všetko stojí a padá na nezávislých, čo je absurdnosť a úpadok takej kvality, že je povinnosťou sa k nemu opäť a opäť vracať a upozorňovať naň.

Máme za sebou ešte jednu megainvestíciu, na ktorej si jeden minister tak strašne chcel postaviť svoj politický pomník, až sa nám to pekne komplikuje a ministrovi samotnému sa to už aj politicky vracia, a vôbec nie tak, ako by si predstavoval. A aby sme nezabudli, máme za sebou aj referendum o predčasných voľbách, ktorého sa zúčastnilo zhruba 36 % voličov. Či to bolo fiasko a či relatívny úspech, je vec uhla pohľadu. Z pohľadu 80-percentnej nespokojnosti v krajine fiasko, z pohľadu histórie a totálnej devalvácie referend na Slovensku a silnej protireferendovej prevahe možno dokonca slušný výsledok.

● ● ●

Politicky toho máme za sebou za prvý polrok 2004 vskutku nie málo. Všetko sú to však udalosti, ktoré síce každá svojou mierou súvisí s vývojom našej spoločnosti a vypovedá o ňom, ale faktom ostáva aj to, že tento rok dosiaľ nepriniesol nič prelomové. Prelomové pre spoločnosť, pre jej vnútro a dušu. Vyzerá to tak a dokonale sa tak snažíme tváriť, akoby sme tu mali stabilizovanú liberálnu demokraciu západného typu, a tým je vlastne všetko vyriešené. Sme za vodou, smer je vytýčený a nemenný, jediný správny, už len plávať či veslovať. Čo si už nehovoríme, je to, že tu máme so západnou demokraciou aj jej hlavné chorobné symptómy.

Samozrejme, hovoríme o obrovských presahoch a vplyve ekonomickej moci a moci peňazí do moci politickej, a tým o podrývaní základov demokracie ako takej. Zásadný rozdiel a problém je však u nás oproti západným demokraciám o to väčší, že v slovenských podmienkach o týchto spoločenských problémoch a procesoch neprebieha absolútne žiadna diskusia. Diskusia, ktorá by presahovala krúžok intelektuálov v miestnosti zadymenej cigaretovým dymom. Kritická masa spoločnosti je dokonale zmierená s tým, že toto je už ten jediný správny smer, už sa len treba naučiť v ňom plávať a potom už bude dobre. Ani v Nemecku sa, samozrejme, konzumná masa spoločnosti príliš nezaujíma o to, že to celé tým správnym smerom veľmi nejde a čo by sa s tým malo a dalo robiť. No existuje platforma, cez ktorú je diskusia o zásadnejších problémoch či problémových trendoch v spoločnosti prístupná širšej verejnosti.

Pravdaže, hovoríme najmä o platforme verejnoprávnych médií. Len cez takúto platformu, prístupnú širšej verejnosti, sa postupne vytvára občianska spoločnosť. Tá kritická a nevyhnutná občiansky aktívna časť spoločnosti, ktorá sa akosi neuspokojí s tým, že si môže ísť nakúpiť do perfektne nasvieteného shopping centra a ešte odskočiť do multiplexu, ale skúša rozmýšľať o tom, že by to celé mohlo byť aj inak a ako by sa to dalo urobiť inak a je pripravená preto aj niečo urobiť. Či už vo svojom vlastnom okolí a mikrosvete alebo celospoločensky. Slovensku takéto niečo však nehrozí. Platforma pre takúto diskusiu tu dlhodobo chýba. No ale zase -- my máme či budeme mať na obrazovke našej verejnoprávnej STV Superstar... Tak čo by sme ešte chceli viac.

Slovensko teda v oblasti širšej diskusie o zásadných problémoch spoločenského vývoja výrazne zaostáva, čo je až tragické, pretože to znemožňuje nevyhnutnú vnútornú kultiváciu, rozvoj a pokrok spoločnosti ako takej a, naopak, posilňuje jej úpadok. Toto je jedna zo zásadných oblastí, v ktorej rok 2004 žiadny obrat k lepšiemu nepriniesol. Ak nie práve naopak.

● ● ●

Slovensko sa teda tvári, že je akoby za vodou. Čas pre zásadné posuny, prelomy či dokonca malé revolúcie akoby pošiel. Priestor už ostal len na štandardnú spoločenskú evolúciu. Či ide v našom slovenskom prípade o evolúciu správnym smerom, to je však viac ako otázne.

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO