Počas rozhovoru s nimi sa vynáralo mnoho otázok, ktoré nie sú aktuálne len pre Kosovo: Kde je hranica medzi národnou hrdosťou a šovinizmom, ako sa prekračuje? Vo všetkých vojnách najviac strácajú "obyčajní ľudia" na oboch stranách, tak prečo ich nedokážu zastaviť?
Naim Breznica a Dejan Jovanović boli na Slovensku spolu s ďalšími štyrmi kolegami v rámci novinárskeho tréningu organizovaného združením Človek v ohrození.
Ako vaše rádio funguje? Kto sú jeho poslucháči?
Naim Breznica: Rádio K je multietnické regionálne rádio, ktoré pokrýva centrálne Kosovo. Multietnické znamená, že tam pracujú štyri národnosti -- Albánci, Srbi, Rómovia a Aškari, ktoré tvoria štyri redakcie, spolu tam však pracuje šesť národností. Pracujú u nás aj Turci a Macedónci. Cieľom, s ktorým sme rádio otvárali, bolo, aby sa ľudia v regióne zblížili. Myslím si, že sme v tom aj uspeli. Kosovo pole je najmultietnickejšou oblasťou Kosova. Žije v nej štyridsaťtisíc obyvateľov, z toho asi 75 percent Albáncov a zvyšok tvoria Srbi, Rómovia, Aškari. Pred vojnou to bolo inak, bolo tam omnoho viac Srbov, no mnohí sa vysťahovali. V rádiu pracuje mladá, ambiciózna skupina, ktorá má medzi sebou veľmi dobré vzťahy. Nepozná nenávisť a nacionalizmus. V tom sme dosiahli svoj cieľ -- zblíženie ľudí. Päťdesiat percent vysielania je v albánčine, päťdesiat v srbčine a v tom sme jediným kosovským rádiom.
Kedy ste vznikli?
N. Breznica: Rádio bolo založené v roku 2000.
Vtedy však bol konflikt medzi srbskou a albánskou komunitou stále veľmi čerstvý. Bolo preto asi ťažké začínať s takýmto projektom. Dokázali to ľudia v kolektíve rádia prekonať?
N. Breznica: Po vojne bolo mnoho konfliktov, situácia bola nepriaznivá. Po skončení konfliktu medzi Srbmi a Albáncami, keď sa začali Albánci vracať, vracala sa aj pomsta. Všetky ostatné etniká okrem albánskeho zrazu nemali istotu, že tam budú môcť ostať. Veľká väčšina Srbov z Kosova odišla. Základným motívom vzniku rádia bolo preto vtedy povedať ľuďom, aby neodchádzali, aby sa snažili žiť a nie byť pod vplyvom politiky.
Prebiehali takéto konflikty aj v rámci redakcie?
N. Breznica: Nie, nikdy. Chcel by som sa preto poďakovať členom srbskej redakcie za odvahu, s ktorou prišli a začali so mnou pracovať. Nemali pritom istotu, ako sa to skončí.
Prečo ste s takým projektom začali?
Dejan Jovanović: Chceli sme pomôcť ľuďom, zastaviť diskrimináciu, vzájomné vraždenie a začať normálny život.
Ako prijali na začiatku vysielanie poslucháči, obyčajní ľudia?
N. Breznica: Snažíme sa nezabudnúť na to, čo sa stalo, no nemožno to vždy nosiť so sebou. Treba ísť ďalej, začať spolu žiť. Preto sme s rádiom začali.
Ako to však prijalo okolie?
N. Breznica: Bolo to ťažké. Stratil som kamarátov, polovicu svojej rodiny, lebo mi prestali dôverovať. Nepomáhali mi v mojej snahe. Ja som však bol vytrvalý a teraz ma už podporujú takmer všetci -- okrem menšiny. A to sú extrémisti. Teroristi -- nech už srbskí, alebo albánski.
D. Jovanović: Aj moje okolie to prijalo ťažko. Na počiatku o existencii rádia nik nevedel. Keď sa to rozšírilo, nastali nejaké problémy, ľudia mali problémy. Neboli to nejaké fyzické útoky, skôr psychický nátlak, pripomienky.
Z etnických konfliktov sú mnohokrát obviňovaní politici, ktorí takéto situácie využívajú pre vlastné politické zisky. Ak to bolo podobné aj v Kosove, nestavali prekážky aj vám?
N. Breznica: Nie, naopak. V oblasti Kosovo pole nastúpili do politiky mladí ľudia, nezaťažení konfliktom. Tí nás podržali. No neskôr, po voľbách, keď zvíťazili Rugovovi "pacifisti", nielenže nás nepodporovali, ale nemohli nám prísť na meno. Nedostatok politického kapitálu nahrádzali vyhlasovaním, že sú patrioti. Dvakrát nás presťahovali. Aj teraz, keď sa vrátime, budeme musieť celú našu redakciu presťahovať.
Predpokladám, že členovia rozličných komunít vnímali udalosti rôzne. Ako je možné, že ľudia žijúci dlhý čas na multietnickom území sa zrazu začnú nenávidieť a prepukne taký konflikt?
D. Jovanović: Na túto otázku nemožno odpovedať. Nedá sa to len tak jednoducho zhodnotiť. S odpoveďou prídu až dejiny.
N. Breznica: Ja si zasa myslím, že s odpoveďou na históriu čakať nemôžeme, lebo sa začneme zabíjať znovu. Albánci a Srbi spolu žili dlho, no niekoľkokrát spolu bojovali. Po páde komunizmu v Juhoslávii mali Albánci určité práva. Prvé konflikty vznikli, keď zrušili autonómiu Kosova. Existoval už len jeden štát -- Srbsko, na školách sa neučili albánske dejiny, a čo je horšie, v roku 1990 prišlo o prácu asi 90 percent Albáncov. Nemali sme nijakú tlač, rozhlas. Ešte stále sme si mysleli, že s nástupom nových politikov sa niečo zmení, no súčasne začali paralelne v Kosove vznikať albánske inštitúcie. S takouto situáciou začal rásť nacionalizmus, objavili sa prvé nepokoje a blížili sme sa ku konfliktu. Nastala vojna, v ktorej muselo ujsť 70 percent Albáncov. Nemožno z toho však viniť celý srbský národ. Ja obviňujem politikov, ktorí tvrdili, že sa bijú za vlasť.
Ako sa v takomto vyhrocujúcom sa konflikte zachovali obyčajní ľudia? Prečo sa ho nepokúsili zastaviť?
N. Breznica: To je nezvyčajná otázka. Obyčajní ľudia sa správali podľa toho, čo im hovorili lídri ich strán -- Albánci i Srbi. Len vykonávali to, čo im povedali politici. A museli. Aj Srbov diskriminoval ich vlastných systém a dnes je to rovnako u Albáncov. Utláčajú sami seba. Balkánske národy sú v niečom od iných odlišné. Sme veľmi verní svojim lídrom a tí boli rozhodnutí začať vojnu. A tak k nej došlo. Nakoniec v nej nezvíťazil nikto, a už vôbec nie obyčajní ľudia.
A čo na srbskej strane? Ako sa pozerali na rodiacu vojnu ľudia tam?
D. Jovanović: Ocitli sme sa v situácii bez východiska. Nevedeli sme, čo robiť. Usilovali sme sa prežiť.
Vlastne vo všetkých konfliktoch v bývalej Juhoslávii, a najmä v Kosove, boli Srbi "tí zlí". Svetová verejnosť im pripisovala vinu za vypuknuté vojny. Ako to vnímali oni? Aký to bol pre nich pocit, byť obviňovaní zahraničím?
D. Jovanović: Otázku obrátim do inej pozície. Ako sa má cítiť Srb, ktorý by sa dostal na druhú stranu a musel sa na to celé pozerať? Obviňujúce pohľady nedávali inú možnosť, len si klásť otázky, čo som robil, keď som v skutočnosti za nič nemohol a druhá strana ma stále obviňuje aj za celkom absurdné veci. Na to ani nie je odpoveď. Človek skrátka stojí a rozmýšľa, či sa celý svet zbláznil.
Vy sami ste žurnalisti. Ako vnímate úlohu médií, najmä zahraničných, v konflikte? Tie mainstreamové boli obviňované, že neboli nestrannými pozorovateľmi, ale konflikt interpretovali podľa konkrétnych záujmov...
D. Jovanović: Na odvysielané informácie ľudia dosť často silno reagovali. Jednostranné informácie tak na ľudí veľmi vplývali, u recipienta vyvolávali emócie, podľa ktorých si potom vytváral skreslené názory.
N. Breznica: Podľa mňa, ak by neexistovali médiá, o Kosove sa nevie nič. Netvrdím, že správy boli vždy objektívne, no Albánci nemali televíziu ani rádio, a tak s okolitým svetom nemohli komunikovať inak ako cez zahraničné médiá. Nech už boli hocaké, museli sme ich prijať. Pre nás znamenali CNN či BBC viac ako zničené fabriky, ktoré držali ekonomiku Kosova. Netvrdím, že médiá boli vždy celkom objektívne, no svet sa aspoň o Kosove dozvedel.
O Kosove sa hovorilo oveľa viac než o iných konfliktoch vo svete, ktoré sú niekedy ešte krvavejšie a ničivejšie. Prispelo to k rýchlejšiemu riešeniu?
N. Breznica: Ak by nebolo médií, bol by konflikt určite dlhší. Zohrali teda dôležitú úlohu -- pre Albáncov...
Ako sa na to pozeráte zo srbskej strany?
D. Jovanović: Neverím tomu, že pomohli riešeniu konfliktu.
Konflikt v Kosove prebehol medzi Srbmi a Albáncami. Ako sa doň zapojili ostatné etniká žijúce v regióne?
N. Breznica: Nealbánci boli na strane Srbov. To znamená Rómovia, Turci, Aškari a Gorali. Mali všetky práva, brali to, čo im ponúkali Srbi. Boli skrátka na strane silnejšieho.
A čo keď sa situácia po intervencii NATO a návrate Albáncov obrátila? Ako ich to ovplyvnilo?
N. Breznica: Všetci sa obrátili k Albáncom. Teraz podporujú práva a program Albáncov. Nemajú stabilný názor, sú to obyčajní ľudia bez škôl, ktorí boli vždy niečími sluhami.
Ako teda vnímate vývoj po intervencii NATO. Zbližujú sa obe etniká alebo je situácia stále napätá? Má krajina a jej ľudia nádej na pokojnú budúcnosť?
N. Breznica: Etniká sa zbližujú. Dúfam, že konfliktov bude čoraz menej, no opakujem, že Srbi sú dnes v horšej situácii než Albánci. Žijú v enklávach, nemajú možnosť chodiť do škôl -- v Prištine to pre nich nie je bezpečné, nemôžu chodiť ani do Srbska, lebo na to nemajú peniaze. Dúfame však, že sa situácia bude zlepšovať. Už teraz chodia niektorí Srbi do Prištiny, navštevujú albánske obchody. Srbské a albánske firmy začínajú spolupracovať, no ešte stále to nemôžu robiť verejne. Treba dať ľuďom priestor, aby mohli znovu začať spoločný život.
Ako je to zo srbskej strany? Po intervencii utekali Srbi pred vracajúcimi sa Albáncami. Zlepšuje sa, z vášho pohľadu, situácia? Cítite sa bezpečnejšie?
D. Jovanović: Srbi chodia do Prištiny, no túto možnosť má len asi jedno percento. Ostatní z enkláv nemôžu vyjsť. Sú to len prekladatelia, obchodníci, či tí, ktorí majú medzi Srbmi známych a chodia tam za vlastnými záujmami. Máme veľký strach chodiť mimo enkláv. Mnohí ešte vôbec nevyšli zo svojho mesta, dediny.
N. Breznica: V rovnakej situácii sú však Albánci, ktorí žijú v enklávach obklopených Srbmi. Tak je to v severnej Mitrovici, Gračanici, kde žije väčšina Srbov. Aj keď cez Prištinu prechádza asi päťstotisíc Srbov, vo väčších mestách už asi tri roky nezavraždili Srba. Samozrejme, vraždy sa stávajú -- pred dvoma týždňami boli zabití dvaja Srbi v Lipianoch. No na tom mieste Albánci nežijú.
D. Jovanović: V enklávach sa stáva, že niekto zabije Srbov, no nikto nevie, kto to urobil, a neprebehne ani vyšetrovanie, kto a prečo to urobil. Prípad ostane nevyšetrený.
Myslíte si, že medzinárodné jednotky v Kosove prispievajú k stabilizácii situácie?
N. Breznica: Podľa toho ktoré. V Kosove je veľmi veľa organizácií. Nevládne organizácie v teréne sa usilujú pomôcť. Opravujú domy, infraštruktúru, jednoducho niečo robia.
A čo KFOR a UNMIK (Dočasná administratíva v Kosove)?
D. Jovanović: O práci KFOR a UNMIK vám niečo prezradí štatistika toho, koľko ľudí dostali pred súd.
N. Breznica: Po vojne bolo obvinených smiešne málo ľudí. Odsúdili len tých veliteľov UCK, ktorí boli Albánci a spolupracovali so Srbmi, a potom Srbov, ktorí porušovali ľudské práva. Po vojne sa však udialo viac ako tisíc vrážd Srbov a Albáncov a nik nebol súdený, nik neniesol zodpovednosť.
Vnímajú teda ľudia v Kosove UNMIK a KFOR negatívne?
D. Jovanović: Na KFOR sa pozerajú skôr pozitívne, no na UNMIC veľmi negatívne. KFOR sa aspoň usiluje, stráži niektorých ľudí a hranicu. UNMIC je však jedna veľká korupcia.
Ako to myslíte, že je korupcia?
N. Breznica: O mnohom píšu kosovské noviny. No je to veľmi zložitá otázka, široká téma. Nedá sa na ňu stručne odpovedať.
Na občianskych konfliktoch sa často priživujú ľudia a skupiny, ktoré si z nich spravia biznis, a preto nemajú skutočný záujem o ich vyriešenie. Organizovaný zločin, mafia, pašeráci... tí všetci sa pohybujú v šedej zóne neexistujúceho alebo slabého práva, nechcú preto vznik efektívnej štátnej moci, poriadok. Je to aj prípad Kosova? Pre mnohých je synonymom organizovaného zločinu...
N. Breznica: V Kosove nájdete všetko, čo len chcete. Kartely, mafiu, všetko. Počas jedného súdu v Haagu vytiahol svedok fax, v ktorom sa potvrdzovalo, že Albánci nakúpili ilegálne srbské zbrane. Na čiernom trhu sa dá kúpiť všetko, kriminálnici si vždy nájdu cestu, ako spolupracovať -- aj keď sú na jednej strane Srbi a na druhej Albánci.
Veríte, že túto situáciu dokážete prekonať? Pretrvávajúce rozdelenie a napätie medzi komunitami, nacionalistickí politici, organizovaný zločin... -- má krajina nádej na pokoj?
N. Breznica: Ak budeme chcieť, môžeme. Musíme však chcieť obaja spoločne, nielen jedna strana -- Albánci alebo Srbi.
Na akciu NATO v Kosove, bombardovanie Srbska, sa vo svete vykryštalizovali dva krajné názory. Jeden ju považuje za záchranu, nevyhnutný a správny krok, druhý za porušenie medzinárodného práva. Ako sa na to pozeráte vy?
N. Breznica: Komu vojna priniesla niečo dobré?
Vojna tam bola už pred bombardovaním. Myslíte si však, že sa dalo na jej ukončenie robiť aj niečo iné?
D. Jovanović: Určite mal niekto na vojne záujem. Niekto musel chcieť, aby sa začala a nedala riešiť inak. Či bola aj iná cesta, to je ťažko povedať.
Práve v súvislosti s tými záujmami sa niekedy hovorilo, že vojny v bývalej Juhoslávii, a aj v Kosove, mal záujem vyvolať niekto zvonka. Myslia si to aj ľudia v Kosove?
N. Breznica: Sedíme tu dve strany. Deväťdesiatim percentám Srbov nevysvetlíš, že bombardovanie bolo správne. A deväťdesiat percent Albáncov ti povie, že správne bolo. Ľudia o tom ešte stále nechcú hovoriť reálne, odpovedi sa vyhýbajú, no myslím si, že sa vojne dalo predísť. Chýbalo viac porozumenia medzi oboma stranami. Nikdy si nesadli spolu za stôl, boli tam len sami Srbi. Po vojne sa napríklad stretli predstavitelia srbského parlamentu a parlamentu Čiernej Hory vo Viedni a nedokázali sa dohodnúť na ničom. Nedokázali spolu rokovať. No prinútili ich.
Čo tomu porozumeniu zabránilo?
N. Breznica: Politici, ktorí vtedy vládli. Ak by niekto včas odstránil Miloševiča, nikdy by konflikt do takých rozmerov neprerástol. Miloševič však tvrdil, že robí všetko pre svoju vlasť, a šiel až do takých extrémov, že vyvolal vojnu. Najviac zla však Miloševič urobil Srbom. Človek, ktorý prehral tri vojny, musel zákonite vyvolať nespokojnosť aj doma, a tak ho nakoniec zosadili. Zanechal po sebe štyristo až päťstotisíc mŕtvych.
Ako vnímajú Miloševiča Srbi? Pre mnohých je napriek všetkému stále hrdinom...
D. Jovanović: Pre mnohých je naozaj národným hrdinom.
N. Breznica: V posledných voľbách jeho strana, s jeho menom na čele, získala v parlamente 20 poslancov!
Ako to, že je ešte vždy taký populárny?
D. Jovanović: Mnohí si myslia, že chcel urobiť dobre.
Aj kosovskí Srbi, ktorí na jeho politiku doplatili najväčšmi?
D. Jovanović: Samozrejme. Po vojne nakoniec sami Srbi Miloševiča odstránili, no mnohí kriminálnici, ktorí museli odísť z Kosova, prišli do Belehradu a teraz chcú, aby sa vrátilo Miloševičovo Veľké Srbsko.
Často sa hovorilo, že pre ľudí na Balkáne je pojem "národ" omnoho silnejší než pre iných v Európe. Mnohí v tom videli aj príčinu balkánskych krvavých vojen. Čo tento pojem znamená pre vás? Ako vnímate nacionalizmus?
D. Jovanović: Som Srb a som na to hrdý. Mám rád svoju národnosť a svoju vieru, takto som vychovaný a rovnako budem vychovávať aj svoje deti. No nemusím to vykrikovať na verejnosti, na ulici, aby ma iní začali nenávidieť. A kvôli svojej národnosti nemusím ani ja nenávidieť iných.
N. Breznica: Ja som Albánec. A som hrdý na to, že patrím k albánskemu národu. No neprial by som ani jednému národu, aby sa mu stalo to, čo môjmu. Čo mu urobili Srbi. Neprial by som ani Srbom, aby sa ocitli v našej koži. Časom sa rany zahoja. Medzi Židmi a Nemcami bola predsa väčšia nenávisť. A dnes obchodujú, majú diplomatické styky, zmierili sa. No Nemci majú šťastie. Mali Williho Brandta, ktorý žiadal verejné ospravedlnenie židovskému národu. U Srbov sa taký ešte nenarodil. Väčšina Srbov je dokonca hrdá na to, čo sa dialo v Kosove. A to nie je dobre.
Nebojíte sa, že predsudky, strach a nenávisť, ktoré stále v ľuďoch prežívajú, spôsobia nový konflikt?
N. Breznica: Ja som Albánec. A som hrdý na to, že patrím k albánskemu národu. No neprial by som ani jednému národu, aby sa mu stalo to, čo môjmu. Čo mu urobili Srbi. Neprial by som ani Srbom, aby sa ocitli v našej koži. Časom sa rany zahoja. Medzi Židmi a Nemcami bola predsa väčšia nenávisť. A dnes obchodujú, majú diplomatické styky, zmierili sa. No Nemci majú šťastie. Mali Williho Brandta, ktorý žiadal verejné ospravedlnenie židovskému národu. U Srbov sa taký ešte nenarodil. Väčšina Srbov je dokonca hrdá na to, čo sa dialo v Kosove. A to nie je dobre.
Nebojíte sa, že predsudky, strach a nenávisť, ktoré stále v ľuďoch prežívajú, spôsobia nový konflikt?
N. Breznica: Nie, už nie. Svet nedovolí, aby sa stali rovnaké chyby. Ale keby sme chceli my...
D. Jovanović: Nikomu by som neprial, aby sa to zopakovalo, kdekoľvek na svete.
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO |
