Jedným z nich je momentálne provládny politologický klaun Grigorij Mesežnikov, ktorý svojím vzhľadom i názormi pôsobí ako karikatúra samého seba, čo treba v súvislosti s jeho funkciou predsedu miestnej americkej vplyvovej agentúry prezývanej Inštitút pre verejné otázky pokladať popri iných javoch (napríklad kandidatúre Magdy Vašáryovej v prezidentských voľbách) za ďalší dôkaz neschopnosti administratívy USA orientovať sa v špecifikách stredoeurópskeho priestoru, alebo aspoň za ďalší dôkaz jej hlbokého podceňovania intelektuálneho potenciálu Slovenska.

Druhým informačným hrdinom našich mediálnych čias je večne opozičný analytik, humorista a satirik Sergej Chelemendik.

Tretím komikom so suchým spravodajským humorom v oblasti influencie regionálnej verejnej mienky je zdanlivo bezfarebný prízrak a donedávna generálny riaditeľ štátnej tlačovej agentúry Slovenskej republiky Ivan Čeredejev, ktorý to z uvedeného populárneho tria v slovenskom politickom a mediálnom cirkuse dotiahol najďalej, ale svoje významné mienkotvorné postavenie stratil, pretože neopatrne (alebo naopak cieľavedome) prekročil hranice solídneho neviditeľného suchára a šťavnato vynadal redaktorke niekdajšieho popredného straníckeho denníka. V tejto súvislosti sa takticky presunul do perspektívnejšej súkromnej sféry informačného priemyslu.

Jeho kolegovia sa ešte stále nestali riaditeľmi kľúčových elektronických médií, hoci čo nie je, môže byť a v prípade Grigorija Mesežnikova vo vzťahu k verejnoprávnej STV to neraz vyzerá tak, že televíziu možno účinnejšie riadiť z externého prostredia ako z kresla jej ústredného riaditeľa.

Najkonzekventnejšie rešpektuje mantinely svojho zábavného partu v kontexte miestneho politického a mediálneho show-businessu Sergej Chelemendik, ktorý je verný opozičnému postaveniu vo vzťahu k všetkým mocenským garnitúram bez rozdielu ich (geo)politickej orientácie, čo je dozaista najvhodnejšia poloha pre človeka, ktorý chce pôsobiť dojmom nestranného a nezainteresovaného pozorovateľa. Vyznieva to bezpochyby dôveryhodnejšie ako úsilie jedného z členov súčasného vládneho kabinetu presviedčať seba a široké okolie odbornej i laickej kultúrnej verejnosti o tom, že je nezávislý intelektuál z povolania.

Vráťme sa však z krátkeho odbočenia do bizarných slovenských personálnych súvislostí na najvyššej úrovni k najnovšej knihe Sergeja Chelemendika My ... ich ! Autor v nej konečne prestal neomylne poučovať Slovákov, ku ktorým doteraz vždy rád blahosklonne zostupoval z nebotyčných výšav svetového odborníka na politické a komunikačné stratégie, a začal odvážne i rozhľadene reflektovať spoločenské dianie v najširších globálnych súradniciach. Mnohé dejstvá jeho knižného politického kabaretu sú venované premenám i saltám ruskej pospolitosti, pričom sa nevyhol ani najposvätnejším a najtabuizovanejším úkazom a témam -- počnúc súčasným prezidentom Ruskej federácie Vladimírom Vladimírovičom Putinom, ktorý má dôsledne budovaný imidž prostého sovietskeho človeka, na čom sa významnou mierou podieľajú mediálne projekty jeho amerických imidžmejkrov.

Autor zaostril pozornosť aj na westernizáciu ruskej ekonomiky, ktorú doma i v zahraničí ovládli magnáti, čo mali to šťastie, že (zatiaľ) rýchlejšie ako ich konkurenti objednali vraždy svojich hospodárskych súperov v boji o ovládnutie majetkových vzťahov a finančných tokov, založených najmä na nesmiernom surovinovom a prírodnom bohatstve obrovského Ruska.

Chelemendik sa pokúša aj o depiedestalizáciu monumentálneho idolu, mentálneho symbolu a momentálne uctievaného génia Alexandra Isajeviča Solženicyna, ktorému autor skrátene, dôverne i úsmevne vraví Isaič a prípadne i nobelčík.

Nemlčí ani o liberálnych sovietčikoch, ktorí sú okrem iného vždy pripravení písať akékoľvek protichodné politické učebnice, o skutočných zradcoch Ruska, o prognózach pre USA, Európu, Rusko i celý svet, o pomeroch vo vojensko-teokratickom štáte Izrael, o prednostiach sovietskych rozviedok, ktorých kádre dnes ovládajú ekonomiku mnohých krajín světa a ktorým môžu vážnejšie konkurovať iba izraelské tajné služby, pretože sú už celé desaťročia zoceľované nepretržitou účasťou v otvorených ozbrojených konfliktoch. Charakterizuje aj slovanských bratov, ktorí si pomaly, neochotne, ale iste zvykajú na to, že sú pre celý svet fucking Russians, teda slušne povedané poondiati Rusi.

Nie je to otrepaná fráza, keď poviem, že Chelemedikova kniha My ... ich! sa doslova číta jedným dychom, ale rovnako dobre sa číta aj diskontinuitne a selektívne podľa veľavravných a sľubných názvov jednotlivých kapitol, ktoré zaujmú svojou obsahovou i formálnou atraktivitou.

Dielo efektne zúročuje najlepšie tradície ruskej satirickej literatúry a napriek programovej politickej i štylistickej zábavnosti odhaľuje pravdu, o ktorej sa vraví, že nás oslobodí, čo tvrdí napokon aj nápis nad hlavným vchodom do centrály CIA a -- mimochodom -- to rád v súvislosti so svojimi lustračnými úsiliami pripomína aj náš bývalý federálny minister vnútra Ján Langoš. Hoci po prečítaní knihy My ... ich! ešte stále nevieme, kto koho ...?, dozvieme sa v nej veľa pozoruhodných reálií.

O oslobodení a osloboditeľoch si však v každom prípade myslíme svoje, či už išlo o internacionálnu pomoc bratských krajín v roku 1968, alebo o memorandum o porozumení, teda o používaní územia Slovenskej republiky ozbrojenými silami USA, ktoré v roku 1999 za vládu SR podpísal štátny tajomník ministerstva obrany a za vládu USA veliteľ amerických vzdušných síl v Európe. Ale to som sa už od novej Chelemendikovej knihy znova trochu vzdialil. Alebo ani nie?

Smrteľne vážne mienená provokatívna politická klauniáda Sergeja Chelemendika predstavuje novú paradigmu populárnej literatúry, ktorú možno trocha obrazne a mierne hyperbolicky označiť ako revitalizovaný model rusko-slovenského Švejka 21. storočia.