Z mätúceho množstva údajných motívov vojny -- od súkromného otcovského komplexu amerického prezidenta až po vlastnú dynamiku vojnovej mašinérie, ktorá sa dala do pohybu -- sa črtajú kontúry dvoch možných objasnení, jedno politicko-strategické a druhé politicko-ekonomické. Politicko-strategicky (tak argumentujú napr. autori Middle East Research and Information Project) by sa Irak mohol stať prvým príkladom použitia Bushovej doktríny, príkladom novej formy americkej globálnej dominácie. Demonštračný efekt z tejto vojny pre zvyšok sveta -- lebo tá sa potom bude konať -- by v rámci tejto argumentácie nebol vedľajším pokračovaním, ale vojnovým cieľom. Politicko-ekonomicky ide o ropu, o spor medzi americkými, francúzskymi, ruskými a čínskymi záujmami a  medzi spotrebiteľmi a jej producentmi na Blízkom východe. Tento názor znie dnes trochu otravne, pretože priveľmi pripomína zjednodušujúce imperialisticky orientované pamflety sedemdesiatych rokov (podľa vzoru "svetová veľmoc ropa"). To však neznamená, že musí byť nesprávny.

Obe objasnenia sa vylučujú len na prvý pohľad. Môžu sa navzájom aj podmieňovať. Teroristické útoky z 11. septembra vytvorili podmienky na to, aby bola vojna o ropu nielen možnou, ale aby sa stala paradigmou nového svetového poriadku, ktorému by unilaterálne a vojensky dominovali USA.

Oficiálne ospravedlnenie: ohrozenie zbraňami hromadného ničenia

V rétorike pripravujúcej vojnu sa ropa vôbec neobjavuje -- nikto by sa nechcel vystavovať výčitke, že chce vymeniť "krv za ropu". Namiesto toho dostala vojna tri zdôvodnenia, z ktorých dve sú zahmlené. Prvé zdôvodnenie, že vedenie Iraku sa nejakým spôsobom zúčastnilo na teroristickom útoku z 11. septembra, je napriek všetkým konštrukciám, ktoré USA vyskúšali (stretnutie Mohammeda Attu s irackým agentom v Prahe), bezobsažné -- ako často sami protagonisti vojny viac-menej otvorene uznávajú. Zdôvodnenie sa zužuje na možnosť, že Irak by sa mohol zúčastniť na budúcich teroristických útokoch. Druhé zdôvodnenie, zrútenie diktatúry ako samoúčel, je rovnako sporné. Stačí len jeden pohľad na spojencov americkej "vojny proti hrôze", od stredoázijských diktátorov cez afganských warlordov k pakistanskej a tureckej armáde, aby bolo zničené akékoľvek podozrenie na skrytú prodemokratickú "slabosť" americkej blízkovýchodnej politiky. Navyše sa Bushova vláda vyslovila dostatočne zreteľne, že nie je (na rozdiel od stavu po druhej svetovej vojne v Japonsku a Nemecku) zainteresovaná na nákladnom projekte "budovania národa": aj v Afganistane prenecháva upratovacie, bezpečnostné a obnovovacie práce predovšetkým Európe a Japonsku.

Tretie zdôvodnenie treba brať vážne. Údajné disponovanie zbraňami hromadného ničenie zo strany Iraku sa neprezentuje len ako ohrozenie regionálnych spojencov USA, ale aj USA samotných. Tento tretí vojnový motív treba brať vážne, pokiaľ Irak vskutku porušoval rezolúcie OSN, a tým medzinárodné právo. Je otázne, či môžu tieto porušenia práva legitimizovať vojnu. Tento motív má empirickú a špekulatívnu rovinu. Empiricky by bolo nutné dokázať, v akej miere skutočne disponuje režim Saddáma Husajna atómovými, chemickými a biologickými zbraňami. Prirodzene, neexistujú tu jasné informácie, pretože nielen údaje Iraku, ale aj západných tajných služieb a bezpečnostných expertov sú vedené záujmami. Domnienka je však blízka tomu, že z na tri časti rozdelenej, ekonomicky (okrem iného vysokými kompenzačnými platbami) vykrvácanej, medzinárodne izolovanej a od konca druhej vojny v Perzskom zálive stále britsko-americkým vzdušným útokom vystavenej krajiny nevychádza nijaké ohrozenie, ktoré by bolo také veľké, že by ho nezatlačila jedenásťročná, hoci sporná politická izolácia. Otázka znie: Aký pokrok musel Irak vykonať v poslednom čase, že roky úspešná politika zatlačovania nebola náhle primeraná? Opačný predpoklad, že Irak je dnes vojensky slabší, než bol predtým a ako smel byť bezprostredne po druhej vojne v Zálive, je oveľa hodnovernejší.

Ak Bushova doktrína nemá zostať len rétorikou, potrebuje použitie -- a Irak sa práve na  to núka ako lekcia pre svet.

 Problematickú empirickú argumentáciu preto musí doplniť špekulatívny predpoklad, ktorý vo forme Bushovej doktríny získal posvätenie oficiálneho bezpečnostného programu. Bushova doktrína následne môže a musí vytvoriť ohrozenie pre bezpečnosť USA a ich spojencov vojenským zásahom z vonkajšieho sveta, keď toto ohrozenie ešte neexistuje, ale len vzniká. To znamená, že doktrína preventívneho úderu legitimizuje nasadenie vojska aj vtedy, keď sa človek môže len domnievať, že nejaký štát v budúcnosti môže hroziť USA alebo ich spojencov nasadením zbraní hromadného ničenia. Tým odbremeňuje aj inšpektorov OSN, aby museli nájsť dôkazy o prostriedkoch hromadného ničenia. Keď chýbajú patričné dôkazy, dá sa útok ešte stále ospravedlniť tým, že Saddám Husajn by mohol vybudovať potenciál na ohrozenie. Táto domnienka sa stane ohrozením tým, že sa doplní o druhú: Saddám Husajn by nielenže mohol disponovať prostriedkami hromadného ničenia, ale by ich aj, na rozdiel od Izraela, Pakistanu, Indie alebo Ruska, ktorých arzenály mnohonásobne prevyšujú iracký, použil -- ako to ukázal už vo  vojne proti Iránu a pri potlačení kurdskej opozície.

Nasadenie chemických a biologických bojových prostriedkov bol zločin -- ale zločin, ktorého sa Saddám Husajn dopustil v rámci "mocensky racionálneho kalkulu" (Volker Perthes). Vo vojne proti Iránu si mohol byť istý podporou USA a masová vražda Kurdov bola medzinárodne zaznačená ako beztrestná "vnútorná záležitosť" Iraku. V druhej vojne v Perzskom zálive sa Saddám Husajn zdržal nasadenia nekonvenčných zbraní, aby na seba neprivolal tomu zodpovedajúci protiúder. Neexistuje však nijaký dôvod na domnienku, že sa Saddám Husajn dnes alebo v budúcnosti odchýli od svojej "mocenskej racionality". Ešte menej pravdepodobné je, že Saddám Husajn prenechá svoj arzenál teroristickým skupinám a tým silám, ktoré nemôže sám kontrolovať. Napokon pravdepodobnosť, že sa zbrane z arzenálu Saddáma Husajna dostanú nechtiac do rúk teroristických skupín, je vďaka bezchybnému (ako človek môže počuť) systému dohľadu menšia ako napríklad v Rusku alebo Pakistane. Jediná šanca, ako použiť prostriedky hromadného ničenia Iraku, by bol útok na život Saddáma Husajna -- americká stratégia vedie v tomto ohľade sebasplňujúce sa proroctvo.

Ropa a zahraničná politika: boj o rentu z ropy

Keď je ohrozenie vychádzajúce z Iraku relativizované, akú úlohu hrá iracká ropa ako motív vojny?

Medzinárodný trh s ropou nie je nijaký voľný trh, ale politicky kontrolovaný trh, ekonómia ropy je politickou ekonómiou. To spočíva i v tom, že príjem, ktorý sa dá dosiahnuť na trhu s ropou, sa skladá z vysokého podielu z rent (príjmov bez práce). Tvorba ceny na hypotetickom slobodnom trhu s ropou sleduje vzor základnej renty, analyzovanej už Davidom Ricardom: pre trhovú cenu sú určujúce náklady výrobných jednotiek, ktoré produkujú na najhoršej pôde, ale dokážu svoju produkciu dostať na trh. Producenti, ktorí produkujú na lepšej pôde, si môžu ponechať rozdiel medzi ich výrobnými nákladmi a trhovou cenou ako rentu. Vztiahnuté na trh s ropou to znamená: kým je cena určovaná výrobnými jednotkami, ktoré hospodária za porovnateľne nevýhodných podmienok, napr. v Texase, Severnom mori alebo Emslande v Nemecku, majú v lepších podmienkach operujúci blízkovýchodní producenti potenciálne astronomické renty. V skutočnosti je podiel renty z ropy, ktorú si môžu ponechať elity krajín ťažiacich ropu, výsledkom boja o rozdelenie, v ktorom sa rozhoduje o tom, akým dielom je rentou z ropy financovaná luxusná spotreba elity ropných krajín (alebo hospodársky vývoj ich krajiny), alebo ako je subvencovaná spotreba ropy upadajúcich priemyselných krajín. Meniaci sa vývoj na trhu s ropou -- a vzťahy Západu s Blízkym východom -- odrážajú tento spor o rozdelenie. Na mnoho desaťročí dopredu zabezpečené zásobovanie západných ekonomík lacnou ropou umožnilo vznik de facto subvencovaného "ropno-priemyselného komplexu" (od ropného až po automobilový priemysel), ktorý je odkázaný na pokračujúci príliv lacnej ropy a je politicky dostatočne silný na to, aby dokázal ovplyvniť politiku západných demokracií.

Tzv. Cheneyho správa o zabezpečení energie pre Ameriku odporúčala umiestniť zabezpečenie ropy do centra americkej zahraničnej a obchodnej politiky.

 Obe ropné krízy sedemdesiatych rokov boli politicky motivovaným pokusom blízkovýchodných producentských krajín vybojovať si väčší podiel ropnej renty. Zvýšenie ceny pôsobilo ako externý šok, ktorý krátkodobo spôsobil hospodársku krízu v krajinách spotrebúvajúcich ropu. Súčasne sa však dali alternatívy subvencovaného ropno-priemyselného komplexu vidieť a politicky dosiahnuť: išlo o šetrenie energiou a použitie obnoviteľných zdrojov energie. Od ropných kríz stoja západné vlády pred alternatívou, buď chrániť ropno-priemyselný komplex, jeho pracovníkov a spotrebiteľov garantovaním nízkej ceny energie, alebo chrániť alternatívne vzorce výroby a spotreby, alebo podporovať tieto alternatívne vzorce výroby a spotreby. V praxi sa presadil väčšinou vnútorne rozporný policy mix, ktorý obsahoval oba komponenty v rôznych a meniacich sa pomeroch.

Vláda Georga W. Busha sa od svojho nástupu do úradu upísala politike, spočívajúcej na bezpodmienečnej ochrane ropno-priemyselného komplexu. Demonštratívne odstúpenie USA od Kjótskeho protokolu -- tohto skromného pokusu celosvetovo obmedziť emisie vznikajúce pri spaľovaní oxidov uhlíka v prospech ochrany podnebia -- malo preto aj symbolický význam. Bezpečné zásobovanie amerického hospodárstva ropou bolo od začiatku prioritou vlády Georga W. Busha. To našlo vyjadrenie v tzv. Cheneyho správe o energetickom zásobovaní Ameriky, ktorá bola zverejnená v máji 2001 a dá sa považovať za jeden z najdôležitejších dokumentov Bushovej vlády. Správa, ktorá konštatovala rastúcu importnú závislosť amerického energetického zásobovania -- USA budú do roku 2020 importovať dve tretiny ropy, ktorú potrebujú, dnes je to asi polovica -- odporúčala postaviť zásobovanie ropou do centra americkej zahraničnej a obchodnej politiky. Viaceré priority Bushovej vlády sa dali priradiť k prioritám Cheneyho správy. K nim patria

• sporné otvorenie ropných zásob v arktickom chránenom území Aljašky;
• priblíženie sa k Rusku, ktoré sa po rozpade ZSSR stalo po Blízkom východe druhým najväčším subjektom ponúkajúcim ropu;
• americké zaangažovanie sa v kaspickom regióne (v Strednej Ázii a na Kaukaze), ktorého zásoby ropy zaberajú po Blízkom východe a Rusku tretie miesto na svete;
• napokon, menšie intervencie ako v Kolumbii, kde oficiálne ide o boj proti produkcii drog, v skutočnosti však o ochranu ropovodov, ktoré často sabotujú vzbúrenci.

Na Blízkom východe odporúčala správa zachovať úzky vzťah so Saudskou Arábiou, ktorá disponuje 25 percentami svetových zásob ropy. Hoci sa správa zmieňuje o samotnom Iraku len nepriamo (odporúča prehodnotiť existujúce sankcie vzhľadom na ich účinok na bezpečnosť zásobovania ropou), môže byť vylúčené, že Bushova vláda v kontexte svojej politiky, mieriacej na bezpečnosť zásobovania nemusela situáciu Iraku definovať ako problém. Irak disponuje 115 miliardami barelov ropy a má po Saudskej Arábii druhé najväčšie dokázané zásoby ropy na svete -- a navyše ešte väčšie odhadované zásoby. V korzete sankčného režimu je však Irak, samozrejme, len spútaným obrom -- legálne produkuje denne medzi 800 000 a miliónom barelov namiesto šiestich miliónov, ktoré by podľa irackých údajov boli možné v priebehu siedmich rokov a investovaní 30 miliárd dolárov v zahraničných investíciách. Sankčný režim predovšetkým blokuje rozvoj irackého potenciálu -- domnelých 250 miliárd barelov v dokázaných zásobách. Od roku 1970 sa nevykonávajú nijaké systematické geologické štúdie. Päťdesiatpäť zo sedemdesiatich irackých ropných polí sa plne nevyužíva, na ôsmich ropných poliach sa tušia zásoby nad miliardu barelov v "ľahko" vyťažiteľnej rope.

Samozrejme existovali a sú možnosti, ako zmierniť sankcie -- ako v prípade "food-for-oil" alebo použití "smart sanctions", ako sa to stalo -- alebo úplne ich zrušiť. Z tohto by profitovali najmä neamerické firmy -- francúzske firmy (TotalFinaElf) získali práva prístupu a ťažby k poliam Majnoon (18 miliárd barelov) a Nahor bin Umar, ruské podniky (Lukoil) disponujú príslušnými právami k ropnému poľu Qurna (15 miliárd barelov), okrem toho sa na irackom obchode s ropou zúčastňujú talianske (ENI) a čínske (China National Petroleum Company) firmy. Celkovo predal Irak neamerickým firmám práva na zásoby odhadnuté na 44 miliárd barelov. Po úplnom zrušení embarga alebo "prirodzenom" konci režimu Saddáma Husajna by sa tak dostali značné zásoby pod kontrolou neamerických firiem. Čo by bolo lepšie než dosadiť v Bagdade nový, proamerický režim, ktorý by podrobil existujúce zmluvy revízii a uprednostnil by americké firmy? Ale ospravedlnilo by nové usporiadanie práv a záujmov tohto druhu vojnu?

Na prvý pohľad prekvapujúco úspešná intervencia v Afganistane ukázala, že vďaka najmodernejším technológiám sa v nepriateľskom prostredí dá viesť vojna s malými vlastnými stratami a v krátkom čase sa dá ukončiť zdanlivo víťazne. Ako vo Foreign Affairs napísal bývalý vedúci oddelenia pre záležitosti Perzského zálivu v Národnej bezpečnostnej rade Kenneth M. Pollack, bolo nasadenie v Afganistane -- kombinácia masívnych vzdušných útokov s malými pozemnými špeciálnymi jednotkami -- možnou predlohou pre zásah o niekoľko stokilometrov západnejšie, v Iraku.

A napokon významným dôsledkom 11. septembra bola zásadná zmena roly Saudskej Arábie. Pri kontrole globálneho trhu s ropou s cieľom trvalého zásobovania Západu lacnou ropou zaujímala od ropných kríz v 70. rokoch kľúčové postavenie. Saudská Arábia sa považovala za garanta "poslednej inštancie" západnej zásobovacej bezpečnosti. Ťažba ropy v Saudskej Arábii pôsobila ako regulátor produkcie OPEC, resp. svetovej produkcie za cenu, ktorá zodpovedala záujmom Západu. Kľúčové postavenie Saudskej Arábie vychádzalo z dvoch predpokladov. Po prvé, krajina disponuje najväčšími dokázanými zásobami ropy na svete. Po druhé, Saudská Arábia je málo obývaná krajina bez zaťažujúcich problémov s chudobou, ktoré trápia napr. Nigériu alebo Indonéziu. Podiel príjmov z ropy, ktoré musela vynaložiť na zabezpečenie vnútropolitickej bezpečnosti, je nízky. To znamená, že vnútropolitická situácia jej umožňovala uniesť nižšie ceny ropy a pritom disponovala dostatočnou mocou na trhu (tiež použitím svojho vplyvu na menšie štáty Perzského zálivu), aby presadila v OPEC cenovú úroveň prijateľnú pre Západ. Preto boli USA ochotné prepáčiť saudskému režimu, jednému z najanachronickejších na svete, všetko, vrátane agresívneho medzinárodného šírenia jeho fundamentalistickej verzie islamu.

Pozoruhodná trvalá koalícia USA s kráľovstvom tvorila desaťročia jadro americkej blízkovýchodnej politiky, a to aj za Georga W. Busha, ktorého viceprezident odporúčal úzke vzťahy so Saudskou Arábiou. Jedenástym septembrom sa tento obraz dramaticky zmenil: väčšina atentátnikov v New Yorku a Washingtone pochádzala zo Saudskej Arábie, rovnako ako (údajný) strojca útokov Usáma bin Ládin. Bin Ládinov "program" sa vzťahuje v prvom rade na Saudskú Arábiu, pretože pre džihádskych islamistov je znesvätenie posvätných islamských miest západnými jednotkami, pozvanými a trpenými korupčným a zradcovským vládnucim rodom, nepredstaviteľným škandálom. Zo saudských peňazí sa financujú protizápadné, čiastočne teroristické aktivity. Agresívne fundamentalistická vahábistická verzia islamu je saudským štátnym náboženstvom, samotný režim však stojí súčasne pod tlakom islamských fundamentalistov, aby buď eskaloval svoju agresívnu náboženskú politiku, alebo aby podľahol nábožensky motivovanému puču. Saudská Arábia sa stala bezpečnostným rizikom, neistým miestom, či už preto, že jeho vládcovia sú prinajmenšom nepriamo zapletení do protizápadných aktivít, či preto, že hrozí , že ich panstvo zvrhne ešte agresívnejšia moc, alebo preto, že očividne nie sú v stave zabrániť exportu teroristickej ideológie a násilia. Táto nová interpretácia neviedla (zatiaľ) k oficiálnemu odklonu USA od kráľovstva, neocitlo sa na "osi zla" a ani medzi "darebáckymi štátmi". Existuje však množstvo náznakov, že sa postoj USA k Saudskej Arábii začína meniť, od štúdie armáde blízkej korporácie RAND až po súkromné súdne spory proti domnelým spoluzodpovedným za teror v New Yorku.

Pretože saudský kráľovský rod nemôže viac hrať -- zo zlomyseľnosti alebo zo slabosti -- úlohu ťažiska americkej ropnej politiky, musela sa zvýšiť váha Iraku ako druhej najväčšej (potenciálne najväčšej) producentskej krajiny Blízkeho východu. Navyše, s čoraz zreteľnejšou ambivalentnosťou saudského režimu sa kritizuje aj politický názor, ktorý rátal s prevažne nepriamou kontrolou ťažobných regiónov Blízkeho východu, uspokojil sa s udržiavaním "priateľských vzťahov" so saudským režimom a umožnil mu, aby vykonával svoje panstvo a zabezpečoval politickú stabilitu. Avizovaná vojna, usilujúca sa o zmenu režimu v Bagdade nenaznačuje teda len posun geografického centra americkej ropnej a blízkovýchodnej politiky, ale podľa všetkého aj silnejšiu kontrolu následníckeho režimu po Saddámovi Husajnovi, nech ho zostaví ktokoľvek.

Irak: nové kľúčové postavenie pre americkú bezpečnosť zásobovania

Irak (a len Irak) má zrejme potenciál nahradiť Saudskú Arábiu ako kľúčovú krajinu americkej, resp. západnej zásobovacej bezpečnosti, za predpokladu, že Saddáma Husajna nahradí prozápadný režim. Prirodzene, aj Saddám Husajn, keby bol oslobodený spod pút sankcií, by predával irackú ropu na trhu, a teda každému, kto by ju bol ochotný kúpiť -- tiež USA, hoci možno neamerickým firmám. Navyše, režim Saddáma Husajna by sa, podľa všetkého, pre ekonomické ťažkosti usiloval predávať ropu za každú cenu a menej by sa snažil dodržiavať politiku a kvóty krajín OPEC. Americká vláda, pokiaľ ide o blízkovýchodnú ropu, očividne nedôveruje trhovým zákonom v tej miere, v akej ich všeobecne akceptuje. Obáva sa, že "nepriateľský" režim -- čo neplatí len pre Irak -- by mohol zneužiť svoj podiel na rente z ropy na financovanie antiamerických intríg (diskusia o rozdelení ropnej renty tým získava dimenziu svetového politického poriadku) alebo v budúcnosti použil svoj vplyv na americké zásobovanie ropou na politické účely -- poučenie z prvého ropného šoku. Len pod podmienkou zmeny režimu by kontrola irackého ropného potenciálu podkopala moc OPEC a nespoľahlivej Saudskej Arábie bez toho, aby došlo súčasne k vybudovaniu nového potenciálu na ohrozenie. Keby disponoval irackými ropnými zásobami proamerický režim, mohli by USA ponechať saudský kráľovský rod sebe samému s možným výsledkom jeho destabilizácie. Tým by sa odstránil nielen faktor nevypočítateľnosti, ale politická kontrola arabského poloostrova by mohla byť postavená na modernejší, bezpečnejší základ, ktorý by bol nezávislejší od nevypočítateľnosti agresívnej náboženskej politiky.

Znovuzačlenenie Iraku do "veľkej" politickej ekonómie ropy by spôsobilo, že vyschne tohto času prosperujúca "malá" ilegálna politická ekonómia irackej ropy. Iracká ropa neprúdi, ale presakuje všetkými smermi zo sankciami len nedokonale utesneného sudu. Režim Saddáma Husajna sa usiluje sčasti odstrániť svoju izoláciu vysoko subvencovaným ilegálnym exportom ropy do susedných krajín. Jordánsko získava všetku svoju ropu z Iraku, z jednej polovice zadarmo, z druhej subvencovanej do výšky 40 percent. Sýria získava irackú ropu a dostáva sa tým do polohy, keď môže vlastnú nízku produkciu predávať na medzinárodných trhoch. Sčasti vyteká ropa irackým štátom nekontrolovaná na susediace trhy. "Pohyblivý ropovod", spojenie nákladným autami, ktoré spája ťažobné územia Iraku s Tureckom, je jedným zo základov relatívnej prosperity, ktorej sa teší severoiracký Kurdistan.

Keby disponoval irackými ropnými zásobami proamerický režim, mohli by USA ponechať saudský kráľovský rod sebe samému s možným výsledkom jeho destabilizácie. Tým by sa odstránil nielen faktor nevypočítateľnosti, ale politická kontrola arabského poloostrova by mohla byť postavená na modernejší, bezpečnejší základ, ktorý by bol nezávislejší od nevypočítateľnosti agresívnej náboženskej politiky.

Ide o zónu, v ktorej sa neuplatňuje nijaká formálne uznávaná štátna autorita, ale kde faktické mocenské vákuum vypĺňa panstvo milícií. Kurdistan by sa mohol -- ako Afganistan -- vyvinúť do podoby arbitrárnej ekonomiky, ktorá žije z ilegálneho alebo pololegálneho paralelného obchodu medzi Irakom a Tureckom. Keby však mala iracká ropa opäť bez prekážok tiecť na Západ (ako následok zmeny režimu), dá sa očakávať, že by boli odstránené menšie miesta presakovania, a to k nevýhode Jordánska, Sýrie, Turecka a predovšetkým Kurdistanu. Navyše, režim dosadený v Iraku USA by zrejme neakceptoval de facto suverenitu Kurdistanu.

Na tomto mieste musí zostať otvorenou otázka, ako sa režim dosadený USA po Saddámovi Husajnovi bude správať k francúzskym, ruským a čínskym ropným záujmom v Iraku. Skutočnosť, že Francúzsko, Rusko a Čína ako trvalí členovia BR OSN 8. novembra 2002 súhlasili s rezolúciou, ktorá vystavila USA de facto prázdny šek, dovoľuje urobiť záver, že predtým došlo k vyrovnaniu záujmov. Režim po Saddámovi bude istotne otvorenejší americkým záujmom než samotný Saddám Husajn. Pravdepodobne však americká vláda prisľúbila vládam Francúzska a Ruska, že zmena režimu nezanedbá francúzske, ruské a čínske záujmy. Možno vlády Francúzska, Ruska a Číny tiež akceptovali, že v prípade pochybností budú USA intervenovať vojensky a oni sa uspokoja s menším kusom koláča, ale je to koláč, ktorý je taký veľký, že sa na ňom môžu zúčastniť mnohí. Zmena režimu by prišla francúzskym, ruským a čínskym záujmom tiež vhod, pretože doteraz dohodnuté zmluvy sú v súčasných podmienkach režimu sankcií takmer bezcenné. Skutočné využitie irackého ropného potenciálu si vyžaduje stabilnejšie politické prostredie, než dokáže poskytnúť Saddám Husajn -- preto implicitný súhlas so zmenou režimu, hoci to zreteľne zlepšuje relatívnu pozíciu americkej konkurencie. V prvom rade nejde teda o rozporné americké a francúzske/ruské/čínske podnikateľské záujmy, ale o plné využitie neobjavených a plne nevyužívaných irackých rezerv pre zásobovanie odberateľských krajín ropou.

Záver: ropa a stratégia

Globálna bezpečnostno-politická stratégia USA a politicko-ekonomická stratégia zvýšenia bezpečnosti zásobovania ropou -- Bushova doktrína a Cheneyho správa -- sa vzájomne nevylučujú, ale dopĺňajú. Michael T. Klare hovorí o troch vláknach politiky USA -- vojenskej modernizácii, ropnej politike a "vojne proti teroru", ktoré sa spájajú do nerozmotateľného celku. Bushova doktrína formuluje, ako bolo zmienené, pripravenosť USA na preventívny útok v každom prípade, keď pre USA a ich spojencov vyvstane nejaké ohrozenie. To je v zásade bianko šek pre vojenský zásah kedykoľvek a kdekoľvek. Inými slovami, doktrína formuluje pripravenosť neokonzervatívnych vedúcich skupín v USA dať najavo svoju vojenskú prevahu bez toho, aby sa nechali obmedzovať medzinárodnými dohodami, multilaterálnym manažovaním konfliktov alebo medzinárodným právom. Pretože možnosti USA nie sú vojensky tlmené veľmocou alebo skupinou veľmocí, neexistuje dôvod dobrovoľne akceptovať "brzdy a protiváhy" multilaterálneho konsenzu. Bushovou doktrínou ukazujú USA po prvý raz otvorene, že ako jediná ostávajúca superveľmoc sú ochotné to, čo definujú ako svoj záujem, presadiť aj násilím.

Keď nemá Bushova doktrína ostať len rétorikou, potrebuje použitie -- a Irak sa ponúka ako lekcia svetu a aj Európe. Ide o dôkaz toho, že USA sú pripravené vojensky zabezpečiť platnosť svojich záujmov kdekoľvek na svete. Súčasne je oblasť použitia Bushovej doktríny napriek svojim globálnym nárokom de facto geograficky obmedzená -- na tie svetové regióny, ktoré sú pre USA významné pre zásobovanie ropou, teda "islamské" krízové pásmo od severnej Afriky po Filipíny, od Kaukazu po Somálsko, plus niektoré regióny Latinskej Ameriky a Afriky. Môže byť historickou náhodou, že Západ importuje relevantnú časť svojich energetických surovín z toho istého geografického priestoru, ktorý exportuje na Západ aj teror; pre americkú politiku svetového poriadku táto zhoda znamená, že dohodami neobmedzená vojna proti terorizmu a vojna o ropu sú dve strany tej istej mince.

Náklady tejto dvojitej vojny nemusia niesť len USA: útoky na diskotéku na Bali, francúzsky tanker v Jemene, divadlo v Moskve, synagógu v Džerbe, návštevníkov kostolov v Pakistane môžu byť prvými poslami vlny násilia, ktorá by sa vo svete udomácnila po vojne proti Iraku. Rozdiely vnútri arabského/islamského sveta -- napr. medzi arabskými nacionalistami a islamistami, ako aj rozdiely v rámci "Západu" -- napr. medzi USA a Európou, sa stanú druhoradými. "Konflikt civilizácií", ktorý nie je poháňaný zásadnými protikladmi medzi západnou a islamskou civilizáciou, ale "mocenskopolitickou inštrumentalizáciou kultúrnych rozdielov" (Thomas Meyer), odstráni rozdiely: vojna sa postará o usporiadanie frontov. To ukazujú už útoky z nedávnej minulosti -- keď veľký nepriateľ USA nemôže byť zasiahnutý, alebo ho možno zasiahnuť len s ťažkosťami, hľadajú atentátnici iné, "jemnejšie" ciele, ktoré majú nejaký vzťah so "Západom". Americká ambasáda v Jemene je pevnosť -- ako ľahší cieľ sa teda vyhľadá "kresťanský" francúzsky tanker s bulharskou posádkou. Násilie sa stáva rozptýleným a všadeprítomným. Obete: iracké civilné obyvateľstvo, ľudia uprostred alebo na okraji centier konfliktov, v ktorých sú konfrontované islamské a neislamské sily -- Palestína, Čečensko, Kašmír, Stredná Ázia, Afganistan, moslimské menšiny v Európe a Severnej Amerike, obyvateľstvo arabských krajín, ale aj všetci tí v Severnej Amerike a Európe, ktorí náhodou vstúpia do tejto konfrontácie -- ako turisti alebo obchodníci, ako návštevníci divadiel a diskoték, kupujúci v supermarketoch, cestujúci lietadlami alebo železnicami, v kostoloch, verejných budovách, kinách alebo reštauráciách. Možno sa zrúti ten alebo onen arabský režim. Azda by to nebola škoda, keby človek len vedel, že existuje nejaká lepšia alternatíva.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO