Aby sme mohli odpovedať na túto otázku, musíme si najprv vyjasniť, čo vlastne znamená pojem kapitalizmus. Relatívne jednoduchá definícia hovorí, že aby sme spoločenský poriadok mohli označiť za kapitalistický, musí obsahovať aspoň tri najhlavnejšie prvky. Po prvé kapitalistický poriadok zahŕňa súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, teda pôdy, tovární a ďalších foriem kapitálu, ktoré umožňujú výrobu tovarov a služieb na predaj. Druhým kľúčovým prvkom kapitalizmu v jeho "rýdzej" podobe je, že rozdeľovanie a výmenu regulujú konkurenčné trhy. Takéto konkurenčné trhy sú základnou a integrálnou stránkou kapitalizmu a rozhodujú nielen o rozdeľovaní príjmov, ale aj o cenách, a tým určujú, čo sa má a čo sa nemá vyrábať. Ak vlastníkom ide o to, aby neprišli o svoje investície v prospech konkurentov, ktorí maximalizujú svoje zisky a ktorí tieto zisky vkladajú späť do podnikov, musia sa o maximalizáciu ziskov usilovať všetci vlastníci. Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov spoločne s konkurenčnými trhmi teda takisto nutne vedú k snahe o maximalizáciu ziskov.

Napokon tretím základným prvkom kapitalizmu je regulačný systém, štát, ktorý pomáha naprávať časté výkyvy a dysfunkcie kapitalizmu. Inými slovami, kapitalizmus potrebuje štát nielen na to, aby robil rozhodcu v prípade nezhôd, pokiaľ ide o zmluvy medzi jednotlivcami, na ktorých je založená výmena. Štát sa správa aj ako sprostredkovateľ sociálnych konfliktov, obyčajne medzi vlastníkmi a nevlastníkmi, ktorí sa často dostávajú do konfliktov týkajúcich sa otázok súvisiacich s nerovnosťou. Hoci sociálnym hnutiam sa z historického hľadiska podarilo žiadať, aby štát bral väčší ohľad na ich potreby -- zväčša pomocou jeho demokratizácie --, štát zároveň do veľkej miery ovplyvňujú vlastníci kapitálu, keďže lobujú, financujú politické strany i médiá a vo všeobecnosti držia v kapitalistických demokraciách veľkú moc. Odklon od kapitalizmu však sám o sebe neznamená, že sa spoločnosť pohybuje smerom k socializmu. Nakoniec, mohla by sa pohnúť smerom k feudalizmu či nejakej inej neželateľnej forme spoločenskej organizácie. Čo teda predstavuje socializmus, alebo aby sme boli presnejší, socializmus 21. storočia? Nebudem sa venovať dlhej teoretickej diskusii o tejto otázke, poskytnem len hrubý náčrt, ktorého základom je jednak to, čím socializmus nie je (kapitalizmom), a jednak naplnenosť istých spoločenských ideálov či hodnôt. Chcel by som teda obhájiť názor, že na rozdiel od reálne uskutočneného socializmu dvadsiateho storočia (poväčšine vo východnej Európe) by socializmus storočia dvadsiateho prvého mal naplniť všetky tri ciele Francúzskej revolúcie. Štátny socializmus dvadsiateho storočia naplnil cieľ sociálnej spravodlivosti (čiže solidarity, alebo fraternité), a do obmedzenej miery aj formálnej rovnosti (obmedzenej, pretože členovia strany boli, ako povedal Orwell, "rovnejší" ako nečlenovia). Socializmus dvadsiateho prvého storočia teda musí plne naplniť ideály formálnej rovnosti, slobody a solidarity (inak povedané sociálnej spravodlivosti). Aby sa odlíšil od svojho predchodcu, musí to teda byť libertariánsky socializmus, ktorý sa postará o "slobodný rozvoj každého jednotlivca ako podmienku slobodného rozvoja všetkých" (Marx).

Kráča Venezuela k socializmu 21. storočia?

Keď vezmeme do úvahy tieto všeobecné definície kapitalizmu a socializmu 21. storočia, môžeme posúdiť, ako z porovnania s nimi vychádza politika Chávezovej vlády.

Vezmime si postupne všetky tri prvky kapitalizmu. Sústredíme sa najprv na to, akým spôsobom kroky Chávezovej vlády ovplyvnili či transformovali vlastníctvo materiálnych (nie intelektuálnych) výrobných prostriedkov. Kým obrovskú väčšinu venezuelskej výrobnej kapacity má stále v rukách súkromný sektor, vláda kladie jeden z hlavných dôrazov na rozširovanie nesúkromných foriem vlastníctva a kontroly, ako sú napríklad družstvá, spolumanažovanie či rozširovanie štátnej správy a vlastníctva.

Za Chávezovo obdobie v úrade sa napríklad rozšíril počet družstiev vo Venezuele z asi osemsto v roku 1998 na vyše stotisíc v roku 2005 -- teda viac ako stonásobný nárast v priebehu siedmich rokov. Do družstiev je dnes zapojených viac ako jeden a pol milióna Venezuelčanov, teda asi desať percent dospelého obyvateľstva krajiny. Vláda vytváranie družstiev vo všetkých sektoroch aktívne podporuje, poväčšine prostredníctvom pôžičiek, uprednostňovania nákupu od družstiev či tréningových programov.

Čo sa týka spolumanažovania, vláda v tomto ohľade experimentuje s viacerými štátnymi podnikmi, napríklad s elektrárenskou spoločnosťou CADAFE a hlinikárňou Alcasa. V závislosti od úspešnosti týchto experimentov bude vláda uvažovať o prechode ďalších štátnych podnikov na spolumanažovanie. Tieto podniky však neprejdú pod úplnú kontrolu zamestnancov, keďže podľa vlády sú pre Venezuelu príliš dôležité na to, aby ich spravovali len ľudia, ktorí v nich pracujú. Inými slovami, keďže majú dopad na celú spoločnosť, v súlade s princípom subsidiarity by mala spoločnosť -- cez svojich predstaviteľov v štáte -- mať slovo v tom, akým spôsobom sa podnik spravuje.

Ďalšou stratégiou zmien vlastníctva a kontroly nad výrobnými prostriedkami je vyvlastnenie zaháľajúcich fabrík. V súčasnosti boli vyvlastnené prinajmenšom štyri výrobné jednotky, ktoré produkujú papier, ventily a poľnohospodárske produkty. Odovzdali ich pod správu pracujúcich. Vláda spoločne s národnou odborovou federáciou UNT uvažuje o ďalších sedemsto zaháľajúcich výrobných zariadeniach, ktoré by sa tiež mohla vyvlastniť a odovzdať zamestnancom, ktorí v nich pracujú.

Napokon čo sa týka rozširovania správy štátom, Chávezova vláda vytvorila niekoľko nových štátnych podnikov, napríklad v oblasti telekomunikácií, leteckej dopravy a petrochemického priemyslu. Takisto pritiahla opraty predtým napoly samostatnej štátnej ropnej spoločnosti PDVSA a podriadila ju priamej vládnej kontrole.

Samozrejme, fakt, že existuje väčšie množstvo podnikov, ktoré idú proti logike kapitalizmu, napríklad družstvá, spolumanažované či štátne podniky ešte neznamená, že Venezuela je dnes z pohľadu vlastníctva výrobných prostriedkov postkapitalistickou spoločnosťou. Rozhodne sa však týmto smerom hýbe. Či začnú takéto formy vlastníctva vo venezuelskej ekonomike dominovať, sa dnes ešte nedá povedať. Skutočná skúška toho, kam až je vláda v tomto ohľade ochotná zájsť, príde až vtedy, keď bude súkromný kapitál donútený zaujať v celej ekonomike okrajové postavenie. Či takáto priama konfrontácia vznikne a ako bude prebiehať, nemožno v tejto chvíli predpovedať.

Vytvoriť sféru nesúkromne vlastnených či kontrolovaných výrobných prostriedkov však samo o sebe nie je veľkou zmenou, ak takéto vlastníctvo či kontrola sleduje rovnaké princípy, ako súkromné vlastníctvo -- teda maximalizáciu zisku nadovšetko a elitnú spotrebu ziskov, ktoré neboli nanovo investované. Aby teda družstevné, spolumanažované a štátom manažo-vané podniky nasledovali iné princípy, vytvorila Chávezova vláda nový typ ekonomickej výrobnej jednotky, známy ako podnik sociálnej výroby (v španielčine skratka EPS).

EPS sú "ekonomické jednotky, ktoré sa venujú výrobe a službám a v ktorých má práca vlastný zmysel, bez sociálnej diskriminácie a bez výsad spojených s postavením človeka v hierarchii, v ktorých existuje podstatná rovnosť medzi ich členmi, v ktorých sa plánuje participatívne a ktoré fungujú v štátnom, kolektívnom, alebo zmiešanom vlastníctve." Aby boli brané ako EPS, a tak získali výhodné nízkoúrokové pôžičky či štátne kontrakty, musia spoločnosti naplniť súbor požiadaviek, ako napríklad "klásť hodnoty solidarity, kooperácie, komplementarity, reciprocity, spravodlivosti a udržateľnosti pred hodnotu ziskovosti." Ak sa tieto hodnoty skutočne naplnia, potom by sa dalo povedať, že z hľadiska vlastníctva a kontroly nad výrobnými prostriedkami sa Venezuela vzďaľuje od kapitalizmu a približuje k socializmu 21. storočia.

Odklon od trhovej výmeny

Čo sa týka posunu od trhovej výmeny k regulácii výroby a rozdeľovania statkov a služieb, zamerala sa Chávezova vláda zväčša na štát ako netrhový mechanizmus. To značí, že za obdobie Chávezovho pobytu v úrade sa štát veľmi aktívne podieľal na prerozdeľovaní bohatstva či už pomocou svojho programu vidieckej i mestskej pozemkovej reformy, sociálnymi programami bezplatného zdravotníctva, vzdelávania a dotovaného trhu s potravinami (financovanými z výnosov z ropných zdrojov) alebo poskytovaním dotácií a inej podpory kľúčovým sektorom, ako sú družstvá a "jadrá vnútorného rozvoja". Pravdaže, i keď štátne prerozdeľovacie mechanizmy pôsobia proti základnému princípu kapitalizmu, dokiaľ sa väčšina výmen stále odohráva na voľnom trhu -- ako je to v prípade Venezuely -- logiku kapitálu nerušia. Preto sú tieto opatrenia skôr sociálnodemokratické ako socialistické.

Princíp odklonu od trhového rozdeľovania sa v prípade Venezuely uplatnil aj v medzinárodnom obchode. Chávezova vláda sa nielenže vehementne postavila na odpor voči dohodám o voľnom obchode, ktoré presadzujú USA, ale pustila sa aj do tvorby mnohých obchodných dohôd založených na princípe solidarity, nie konkurencie. Na základe dohody Petrocaribe Venezuela napríklad dodáva karibským štátom ropu za zníženú cenu, za ktorú jej platia v naturáliách. Najvýznamnejším príkladom je Kuba, ktorá za dodávky venezuelskej ropy poskytla krajine 20 000 lekárov a zdravotníkov. Podobné dohody existujú aj s Argentínou, Uruguajom a Ekvádorom.

A opäť, tento netrhový obchod, ktorý zdôrazňuje kooperáciu, komplementaritu a solidaritu nad konkurenciou má oveľa menší rozsah než tradičná trhová výmena. Ešte len uvidíme, či Chávezova vláda príde na spôsob, ako rozšíriť mechanizmy netrhovej výmeny, keďže vo Venezuele stále nie veľmi jasné, ako by kooperatívna (teda nie konkurenčná) výmena mohla fungovať vo veľkom meradle.

Vláda, ktorá nepodlieha súkromným záujmom

Čo sa týka odrazu od tretieho dôležitého prvku kapitalizmu -- systému správy štátu, ktorému vládnu mocné súkromné záujmy -- urobila Venezuela najväčší pokrok. Chávezova vláda to za posledné tri roky dosiahla prinajmenšom troma spôsobmi. Po prvé dostala možnosť uniknúť nadvláde súkromného kapitálu vďaka kombinácii obrovských príjmov z ropy a kompletnej straty legitimity bývalého režimu. Po druhé zaviedla určité formy priamej demokracie a zvýšila občiansku účasť na štáte. Po tretie "civilno-vojenským zväzkom" oslabila možnosť, že sa armáda použije na útlak civilného obyvateľstva.

Prvý aspekt je možno najdôležitejší, pretože umožnil takmer všetky ostatné antikapitalistické opatrenia Chávezovej vlády. Venezuelské príjmy z ropy, ktoré stúpli z 226 dolárov na obyvateľa v roku 1998 na 728 dolárov v roku 2005 boli pokladom, ktorý poskytol Chávezovej vláde obrovskú nezávislosť od prípadnej hrozby súkromného kapitálu, že sa začne "investičný štrajk". Nezávislosť vlády od súkromného kapitálu sa zvýšila začiatkom roka 2003, keď sa zaviedli obmedzenia na voľný pohyb kapitálu. Väčšina ľavicových vlád, ako napríklad vláda brazílskeho prezidenta Lulu, si musí ustavične vyberať medzi progresívnou politikou spojenou s naštrbeným vzťahom ku kapitálu, a tým aj stratou ekonomickej prosperity na jednej strane, a opustením progresívnej politiky v záujme podpory súkromných investícií. Chávezova vláda je od tejto dilemy viac-menej oslobodená. Obrovské príjmy z ropy jej umožňujú investovať, sledovať progresívnu daňovú politiku i regulácie a voľne robiť výdavky bez toho, aby sa musela veľmi obávať úteku kapitálu či úpadku investícií.

Práve táto sloboda, ku ktorej sa pridáva opakované sebaničenie opozície (pokusom o puč, zastavením ropného priemyslu, neúspešným pokusom odvolať Cháveza v referende, a bojkotom volieb do parlamentu v decembri 2005) je asi hlavnou príčinou, prečo Chávezova vláda mohla s každým pribúdajúcim rokom v úrade robiť čoraz antikapitalistickejšiu politiku. To je v ostrom protiklade k dejinám väčšiny progresívnych vlád, ktoré znova a znova začínajú svoje pôsobenie s radikálnou rétorikou, aby nakoniec podľahli nárokom súkromného kapitálu.

Druhý spôsob, akým sa vláda zbavuje vplyvu súkromného kapitálu, tkvie v zavádzaní participatívnej demokracie do mnohých oblastí štátu. Deje sa to prostredníctvom miestnych plánovacích rád, občianskej účasti na sociálnych programoch a množstva ďalších inštitucionalizovaných mechanizmov zapojenia občianskej spoločnosti do vlády (prostredníctvom referend, výberu vysokých štátnych predstaviteľov i občianske audity štátnych inštitúcií).

Jednou z najdôležitejších foriem občianskej participácie sú miestne plánovacie rady, ktoré vznikli v roku 2001, ale ktoré spočiatku nefungovali v dôsledku rôznych nedostatkov zákona -- napríklad vytvorením príliš veľkých rád, ktoré znemožňovali riadenie i participáciu. Začiatkom roka 2006 sa spustil ďalší pokus, keď sa schválil zákon o komunálnych radách. Na jeho základe vznikli komunálne rady v jednotkách s dvesto až štyristo rodinami, ktoré v komunitách umožňujú priamu demokraciu, rozdeľujú finančné zdroje a rozhodujú o miestnych nariadeniach. Participatívna demokracia vo Venezuele má aj podobu občianskej účasti na nedávno vytvorených "misiách", ktoré poskytujú vzdelávanie, zdravotníctvo, dotované potraviny, sociálne služby, pozemkovú reformu a ochranu životného prostredia. Tieto misie nie sú jednoducho naordinované zhora; v podobe zdravotníckych či pozemkových výborov alebo vzdelávacích pracovných skupín ich riadia zväčša občania konkrétnej komunity.

Nakoniec sú tu ústavne garantované práva na participatívnu demokraciu v podobe štyroch rôznych typov referend, ktoré môžu občania vyvolať (odvolávacích, schvaľovacích, rušiacich a poradných), právo viesť občianske audity štátnych inštitúcií (controlaria social) a právo občianskej spoločnosti spolunominovať kandidátov Najvyššieho súdu, Národnej volebnej rady, a Morálnej rady republiky (pozostávajúcej z ministra spravodlivosti, generálneho revízora a obrancu ľudských práv -- ombudsmana).

Takáto občianska účasť na všetkých vládnych úrovniach zvyšuje zodpovednosť a oslabuje nadvládu mocných súkromných záujmov. I keď občania môžu aj tak podľahnúť hrozbe odlivu investícií súkromného kapitálu, prinajmenšom majú na rozhodovanie väčší vplyv, ako keď volení zástupcovia rozhodujú o veciach pod vplyvom mocných súkromných skupín, ktoré u nich stále lobujú a ktoré platia ich volebné kampane.

Tretia oblasť, v ktorej sa Chávezova vláda pustila do vedomého úsilia umožniť priamejšiu demokraciu, sa týka transformácie jedného z tradičných prostriedkov na potlačenie občianskej účasti a nespokojnosti: armády. Z historického hľadiska sa armáda v Latinskej Amerike používala na to, aby utláčala obyvateľstvo a neumožnila mu brániť sa proti politike, ktorá sa mu nepáčila. Nepokoje roka 1989 proti ekonomickej politike vnútenej Medzinárodným menovým fondom, ktorá dramatickým spôsobom zvýšila cenu verejnej dopravy a mnohých základných potravín, boli z hľadiska Cháveza a väčšiny chudobných Venezuelčanov výrazom nespokojnosti s relatívne nedemokratickou vládou Carlosa Andrésa Peréza. Tento výbuch nespokojnosti okamžite potlačila obrovská vojenská sila, ktorá zabila od 300 do 3000 chudobných Venezuelčanov.

Dôvod, prečo venezuelské a latinskoamerické ozbrojené sily mohli tak často a tak ľahko potláčať vlastné obyvateľstvo, tkvie podľa Cháveza v tom, že armádu vždy držali oddelene od zvyšku obyvateľstva. Nedostatok bežného styku s civilistami jej teda umožnila zasahovať proti vlastnému ľudu bez súcitu či výčitiek. Naproti tomu Chávez v zhode s maoistickou zásadou tvrdí, že "armáda by mala žiť v obyvateľstve ako ryba vo vode". Realizácia tejto zásady sa nazýva "civilno-vojenský zväzok", čo v praxi znamená, že armáda by mala byť čo najviac spätá s civilným obyvateľstvom, byť s ním ustavične v styku a v rámci toho na seba dokonca brať aj civilné úlohy. Armáda sa tak výrazne zapojila do rôznych zo spomínaných "misií". Často napríklad poskytuje služby, ako je rozdeľovanie potravín, pomoc pri výstavbe, či doprave. Od civilného obyvateľstva sa zase očakáva, že sa prihlási do vojenských záloh Venezuely a naučí sa bojovať v partizánskej vojne, pre prípad, že by mala zasiahnuť sila typu Spojených štátov zvonka. Podľa Cháveza to má civilno-vojenský zväzok ďalej posilniť.

Kritici tejto novej podoby venezuelskej armády tvrdia, že sa tým spoločnosť militarizuje a armáda by sa, naopak, mohla stať prostriedkom na to, pred čím má podľa Cháveza chrániť, teda prostriedkom útlaku civilného obyvateľstva. Nijaké konkrétne dôkazy o tom však neexistujú. Ako môže dosvedčiť každý návštevník Venezuely, armáda je medzi obyvateľmi vojensky prítomná oveľa menej, než v krajinách, kde skutočne potláčala obyvateľstvo, napríklad v Argentíne v sedemdesiatych či v Salvadore v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Vo Venezuele sa nikto armády neobáva. Skupiny zaoberajúce sa ľudskými právami, ako Human Rights Watch, ju neuvádzajú ako páchateľku prečinov voči ľudským právam.

Tieto tri faktory -- obrovské zásoby ropy, vytvorenie participatívnejšej demokracie a "civilizovaná" armáda -- znamenajú, že Chávezova vláda má oveľa väčšiu slobodu sledovať politiku nezávislú od mocných súkromných záujmov, ktoré obyčajne formujú vládnu politiku v kapitalistických krajinách. Táto sloboda sledovať ľavicovú politiku je v porovnaní so zvyškom sveta v mnohých ohľadoch jedinečná. I keď existujú ďalšie krajiny, ktoré majú takúto slobodu vďaka prírodnému bohatstvu, väčšinou ich majú v rukách extrémne konzervatíne autoritárske režimy (ako v prípade Blízkeho východu), ktoré nemajú nijaký záujem na progresívnej politike.

Táto sloboda umožnila Chávezovej vláde politiku smerom k socialistickejším ekonomickým a vládnym formám. Je však zrejmé, že nejde o štátny socializmus dvadsiateho storočia, ako sa uskutočňoval vo východnej Európe a Číne a ako sa stále uskutočňuje na Kube. Ide skôr o libertariánskejšiu formu socializmu, ktorá sa aktívne snaží dosiahnuť občiansku účasť a dokonca aj formy priamej demokracie.

Prekážky

Hlavné prekážky socializmu dvadsiateho prvého storočia vo Venezuele spadajú do dvoch všeobecných kategórií: vonkajšie a vnútorné. Tie prvé stoja pred bolívarským projektom zvonka -- je to napríklad domáca opozícia, ktorá sa ustavične snaží podkopať Chávezovu vládu bez účasti na politickom procese, vláda USA, ktorej zámerom je Chávezovu vládu izolovať, a domáce i medzinárodné sily kapitálu. K vnútorným prekážkam patrí pretrvávajúca antidemokratická kultúra klientelizmu a "zosobnenie".

K opozícii patria prakticky všetky sektory, ktoré mali kedysi vo venezuelskej spoločnosti určujúcu úlohu -- bývalé vládne strany, stará odborová federácia, cirkevná hierarchia, veľkopodnikatelia a takmer všetky súkromné médiá. Kľúčový problém Chávezovej vlády s touto opozíciou nespočíva v jej moci, ktorá v dôsledku svojej vlastnej dezorganizácie a neúspechov stále upadá, ale v jej neochote hrať podľa demokratických pravidiel hry. To sa prejavilo pri pokuse o puč v apríli 2002, pri zastavení ropného priemyslu v decembri 2003, a pri bojkote volieb do Národného zhromaždenia v decembri 2005. Opozícia málokedy prišla s konkrétnymi predstavami o tom, ako by vo Venezuele vládla inak. Jej postupné sebaničenie z nej však urobilo prekážku, a tak vláde dáva väčší manévrovací priestor.

Druhou vonkajšou prekážkou je Bushova administratíva. Z dokumentov, ktoré boli sprístupnené v posledných rokoch je zrejmé, že v roku 2002 vopred vedela o puči. Nielenže sa proti nemu nepostavila, ale Bush ho dokonca podporil, keď ho odmietol označiť za prevrat a obvinil Cháveza, že si za svoj pád môže sám. Bushova administratíva prostredníctvom National Endowment for Democracy (NED) a USAID takisto každý rok dodávala opozičným skupinám vo Venezuele niekoľko miliónov dolárov v snahe vytvoriť opozíciu na svoj obraz. Ani jedna z týchto snáh však nemala veľký úspech.

Najvážnejšími prekážkami sú teda prekážky vnútorné. Najpodstatnejšou z nich je pretrvávajúca kultúra klientelisticko-patrónskych vzťahov. Veľa každodenných skúseností denne potvrdzuje, že napriek Chávezovej kritike predchádzajúcich vlád za ich prerastenosť klientelizmom, objavili sa jeho nové formy. V minulosti bolo prakticky nemožné, aby sa do štátnych zamestnaní alebo k štátnym službám dostali ľudia, ktorí neboli členmi nejakej z vládnucich strán. Ukazuje sa, že dnes síce nie je podstatná stranícka príslušnosť, ale úradníci Chávezovej vlády často bránia anti-Chavistom (pod takýmto označením sú známi Chávezovi oponenti) v prístupe k zamestnaniu a niektorým službám.

Takýto klientelizmus nielenže ide proti Chávezovmu volebnému sľubu vytvoriť vládu, ktorá nebude nikoho vylučovať, ale podkopáva aj zákony, čím otvára priestor na korupciu i delegimitizáciu vlády a stavia sa do protikladu k princípom formálnej rovnosti. Ba klientelistické systémy podporujú obmedzenú formu solidarity, ktorá siaha len po vlastnú skupinu, a tak je vo fundamentálnom rozpore so snahou vytvoriť spoločnosť, v ktorej solidarita zahŕňa všetkých, bez ohľadu na národnosť či politické presvedčenie.

Druhou vnútornou prekážkou je latentný kult osobnosti okolo Cháveza a vo Venezuele vo všeobecnosti sklon k osobnostnej politike. Chávezova schopnosť zjednotiť ľudí vo veľkom "bolívarskom" hnutí za radikálnu zmenu Venezuely nemá na jednej strane v nedávnych dejinách krajiny obdobu, na druhej viedla táto schopnosť k nesmiernej závislosti hnutia od Cháveza, na úkor jasne definovaného politického programu či politickej organizácie. Ak by teda Chávez zo dňa na deň zmizol, celé hnutie by sa rozpadlo na tisíc kúskov, pretože by stratilo tmel, ktorý ho drží pokope. Táto nesmierna závislosť od Cháveza takisto znamená, že pre jeho stúpencov je nesmierne ťažké ho kritizovať. Každá kritika totiž hrozí úderom do projektu, pretože poskytuje rečnícku muníciu opozícii. Z toho vyplýva ďalší dôsledok, že totiž nedostatok kritiky Cháveza izoluje, a tak je preňho veľmi ťažké podrobovať svoje myšlienky a politiku skúškam vonkajšieho sveta. Kritika spomedzi vlastných radov sa objavuje málokedy, kritiku zvonka možno ľahko zavrhnúť. Výsledkom je silný potenciál robiť nesprávne rozhodnutia.

Treťou vnútornou prekážkou je silný sklon k rozhodovaniu typu "zhora nadol" nielen u Cháveza, ale u všetkých príslušníkov verejnej správy. Napriek naozajstnej snahe o participatívnu demokraciu na miestnej úrovni funguje vládna byrokracia stále výrazne na princípe zhora nadol, čo ešte posilnili Chávezove vojenské inštinkty.

Vyhliadky

Je veľmi pravdepodobné, že Chávezova vláda bude v nastúpenom kurze zvýšenej radikalizácie pokračovať, pretože sa jej podarilo poraziť či vyhnúť sa takmer všetkým prekážkam, ktoré obyčajne stoja pred progresívnymi vládami. Väčšina vlád sa musí vyrovnať s "rozpormi sociálneho štátu", ako ich nazývajú niektorí politológovia. Demokraticky zvolené vlády v kapitalistických krajinách sa totiž musia zodpovedať dvom vzájomne protirečivým pánom. Na jednej strane musia plniť želania obyvateľstva, ktoré ich zvolilo, aby neprišli pri ďalších voľbách o moc. Na druhej strane však musia plniť aj želania kapitálu, aby sa nestali obeťou "štrajku kapitálu" a ekonomickej krízy. To je vážny problém, pretože tieto dva tlaky majú sklon pôsobiť v diametrálne opačných smeroch. Občania by vo všeobecnosti chceli, aby ich vláda chránila pred surovosťami kapitalizmu (žiadajú reguláciu podnikania, ochranu životného prostredia, bezpečnosť na pracovisku, ochranu pre ekonomickými krízami atď.), kým kapitál si želá čo najväčšiu nezávislosť od vládnych regulácií a daní.

Rozpor medzi tlakmi kapitálu a obyvateľstva vo všeobecnosti pretrváva. Venezuela sa zdá byť jedinou výnimkou, keďže vďaka svojmu ropnému bohatstvu je od súkromného kapitálu a jeho nárokov závislá oveľa menej. K tejto ekonomickej nezávislosti Venezuely treba prirátať opakovane neúspešné pokusy starej venezuelskej elity zvrhnúť Cháveza. Chávez, ktorý začínal v roku 1998 ako pomerne umiernený politik, si s každou ďalšou porážkou opozície mohol dovoliť byť čoraz radikálnejší. Ako človek, ktorého politicky nesformovala strana či ideológia, ale jeho zrážky so štátnou mocou, si Chávez navyše vyberá cestu, ktorá je pragmatická a nezaťažená ortodoxiami akéhokoľvek druhu. Vďaka tomu je otvorený možnosti vydať sa radikálnejšou cestou, ak sa naskytne príležitosť a jeho analýza potrieb Venezuely ho k nej dovedie. Ďalší pokrok pri definovaní a uskutočňovaní socializmu 21. storočia vo Venezuele je teda rozhodne možný. Vzhľadom na relatívny nedostatok vonkajších prekážok sú najväčšou hrozbou pre tento projekt kultúra klientelizmu a "zosobnenia". Prísť na to, ako tieto prekážky prekonať -- čo by si vyžadovalo prestavbu štátu, aby sa rozrušili klientelistické štruktúry, ako aj vznik efektívneho politického hnutia, ktoré by nebolo závislé od Cháveza, aby sa tak prekonal kult osobnosti -- to sú najväčšie výzvy pre socializmus dvadsiateho prvého storočia vo Venezuele.

Autor je sociológ, bývalý Fulbrightov štipendista vo Venezuele. Žije v Caracase a vedie internetovú stránku www.venezuelanalysis.com, na ktorej bol zverejnený aj tento článok. Jeho pôvodnú verziu autor predniesol v apríli 2006 v Madison Havens Centre Wisconsinskej univerzity.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO