Robin Ujfalaši tento problém zhrnul v slovách "někde na pomezí filozofie, historie, ekonomické a politické teorie". Tento problém má presný historický názov a tým je "Politická ekonómia". Ide o ľudské poznanie, ktoré bolo považované za vedu a dnes sa o ňom nič nevie.

V čom je vlastne problém?

Aby sme to pochopili, musíme si ujasniť najprv pojem "ekonómia". Ide o vznešenú vednú disciplínu, ktorú môžeme opísať, ako "ekonomické bojové umenie" o tom, ako bojovať na TRHu, ako víťaziť, ako produkovať zisk na úkor straty u iných. Tak, ako aj v iných "spoločenských vedných disciplínách" založených na "umení" aj v tejto (i keď sa v nej používa matematika) nemožno sa dopracovať k "exaktnému výsledku" ktorý by táto "vedná disciplína" garantovala.

"Človek všeobecný" (ľudstvo) teda nedrží opraty svojho osudu vo vlastných rukách, ale o jeho osude rozhoduje živelný TRH. Snahy politikov tento vývoj korigovať a ovládať síce existujú a občas prinesú aj nejaký ten bonbónik, ale antagonistický vývoj celosvetovej spoločnosti z ktorého citlivým ľuďom chodí mraz po chrbte neovplyvňujú vôbec.

Fiktívny interview s Karolom Marxom uverejnený v BL ZDE, ale predovšetkým kvadratickým tempom sa zvyšujúca priepasť medzi bohatou a chudobnou časťou sveta, hovorí o tom, že súčasná "ekonómia" je z pohľadu "človeka všeobecného" len a len utópiou a nie reálnou vedou.

To čo dnes kvári svet ako celok Karol Marx pochopil z vývoja vo vyspelých štátoch už pred 150 rokmi a pochopil aj to, že tradičná ekonómia sa s týmto problémom nedokáže vyrovnať. Z uvedeného dôvodu napísal "Kapitál" a ďalšie ekonomické štúdie ktoré vo svojom súhrne možno nazvať ako "hľadanie cesty" k ekonómii pomocou ktorej by "Človek všeobecný" dokázal rozumne ovládať svoj osud. Presnejšie by bolo možné definovať Politickú ekonómiu", ako cestu ekonómie z oblasti spoločenských vied medzi vedy exaktné. Nie je to ešte veda exaktná, ale už ani veda spoločenská.

Reálnym výsledkom, ku ktorému Karol Marx dospel vo svojej Politickej ekonómii je "Spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov". Samozrejme na ceste k tomuto výsledku i v diskusiách ako to dosiahnuť si Karol Marx pomáhal filozofickými i politickými barličkami, ale tieto by sme nemali považovať za nosné prvky jeho charakteristiky (komunisti ich možná príliš zveličili, na to nech odpovie história).

Lenin myšlienkové pochody Karola Marxa pochopil a VOSR i prvé kroky po nej plne zodpovedali Marxovej myšlienke o "spoločenskom vlastníctve výrobných prostriedkov". Lenin zdá sa, že pochopil aj niečo naviac, a to fakt, že ide len a len o cestu k dokonalej spoločnosti a nie o budovanie dokonalej spoločnosti a preto nezačal budovať komunistickú ale len socialistickú spoločnosť. Aj v niektorých materiáloch Marxa a Engelsa sa hovorí o tom, že "spravme prvý krok" a potom sa uvidí, ako ďalej.

Žiaľ s týmto prvým krokom a možno aj so smrťou Lenina "politická ekonómia" skončila svoju cestu ako veda, alebo lepšie povedané skončila snaha o novú vednú disciplínu. Komunisti síce formovali politickú ekonómiu socializmu a nazývali ju aj vedou, ale tá nemala nič spoločné s vedou ani metodológiou ktorú vypracoval Karol Marx pre svoju politickú ekonómiu kapitalizmu. Politická ekonómia socializmu nemala charakter vedy, ale skôr poézie o socializme a jeho neomylných vodcoch. V tomto politická ekonómia socializmu a súčasná ekonómia obdivujúca TRH (kapitalizmus) si môžu z hľadiska metodologického podať smelo ruky. V oboch prípadoch neide o vedy, ale rozprávky o múdrosti praxe a jej vodcoch.

O marxizme a totalitarizme

Ako bolo v prvej časti povedané, Marx a marxizmus je predovšetkým myslenie o hľadaní cesty k vedeckému ovládnutiu ekonomických procesov v spoločnosti, teda o tom, ako by mohol "človek všeobecný" ovládať svoj osud a nemusel sa modliť božstvu zvanému TRH. Výsledok ku ktorému sa Karol Marx dopracoval "Spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov" nemá nič spoločné s politikou a teda ani s totalitarizmom.

"Spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov" je prvok sám o sebe absolútne objektívny a teda spoločenský neškodný. Jeho opakom je súkromné vlastníctvo, ktoré už svojou podstatou je prvkom subjektívnym a teda prvkom schopným konať protispoločenský čoho prejavom je narastajúci antagonizmus vo svete. Práve súkromné vlastníctvo je živnou pôdou pre "ekonomický totalitarizmus". (USA sa síce pýšia svojou demokraciou, ale vo vzťahu k ostatku sveta vzhľadom na ochranu svojich ekonomických záujmov sa správajú výslovne totalitne.)

Totalitarizmus je teda o niečom inom a nie o ekonómii, je to metóda ovládania spoločnosti, teda je to o politike. Politika je o aplikácii spoločenského poznania všeobecne do praxe, teda aj aplikácii atómovej fyziky a iných vedných disciplín a nielen ekonómie. Totalitarizmus bol a je súčasťou spoločnosti od jej počiatkov a teda bol a je prirodzenou súčasťou všetkých spoločenských formácii od otrokárskej po socialistickú.

Mnohých mýli fakt, že pri úvahách o spôsobe aplikácie výsledkov politickej ekonómie do praxe klasici hovoria otvorene o diktatúre (proletariátu). Diktatúru nepriviedli do politickej praxe Marx ani Lenin. Touto istou politickou cestou sa rodil aj kapitalizmus. Po prechode od feudalizmu ku kapitalizmu bola potrebná tvrdá ruka a nie diskusie o tom či poddaných možno oslobodiť alebo nie.

Koniec koncov budovanie socializmu (spoločenského vlastníctva) v ČSR bolo príkladom snahy politikov budovať novú spoločnosť na demokratickej báze (roky 1945-1948), žiaľ politické rozpory a boj o majetky celý vývoj zabrzdili a tak prišiel vo februári politický puč, ktorý celý historický proces budovania novej spoločenskej formácie urýchlil.

Možno, že dnes by to vzhľadom na politickú kultúru bolo možné aj ináč a teda, že revolučná zmena v spoločnosti by mohla prebehnúť bez použitia diktatúry, ale je to len teoretická hypotéza a nie praktická skúsenosť.

Zatiaľ je nerozumné zatracovať totalitarizmus v spoločenskej praxi pretože je to spoločenský nastroj mimoriadne účinný a "človeku všeobecnému" prospešný. Problém je však v niečom inom. "Človek subjekt" ho môže použiť v prospech celku, ale ho môže aj zneužiť vo svoj vlastný prospech a preto majú ľudia z neho obavy a dávajú prednosť demokracii i keď v mnohých prípadoch práve demokracia môže byť príčinou dlhodobej (latentnej) spoločenskej choroby a rázne riešenie by bolo možno účinnejšie.

Koniec koncov história nás učí, že každé latentné obdobie konči v rozumnej alebo hlúpej diktatúre. Pokiaľ "človek všeobecný" dokáže využiť latentné obdobie na konštruktívnu diskusiu tak potom možno očakávať rozumnú diktatúru, ktorá dokáže nahromadené problémy riešiť rýchlo a pri dobrej príprave aj bezbolestne, ale ak toto obdobie premrhá v neplodnej poetickej diskusii o prítomnosti tak možno očakávať, že k moci sa dostane samozvanec (Pinochet) alebo populista (Gorbačov, Hitler) ktorý narobia spoločnosti viac škody ako osohu.

Tak ako skalpel a obklad majú svoje prirodzené miesto v medicíne a každý z nich sa používa podľa lekárskeho poznania vtedy keď je na to čas, tak aj totalitu a demokraciu by sme mali používať cieľavedome. Strach zo skalpelu a strach z totality sú prirodzenou súčasťou toho kto ich nevie používať.

Máme na stole "mŕtvi socializmus" tak čo nám bráni, aby sme uskutočnili dokonalú pitvu a zistili čo bolo v jeho tele dobré a čo zlé? Čo zodpovedalo Marxovým predpokladom a čo nie? Náš strach, že zamatová bol omyl? Bol aj nebol, každá ľudská činnosť je plná omylov, ale aj pokroku. Aj zistenie, že sme v slepej uličke je vedeckým poznaním ak si to priznáme, ale keď to "zatlčieme" tak budeme hlúpejší ako hlúpy.

Nuž a ak Dávid Janus, Pavel Urban a Jan Holeček by najradšej videli "socializmus" v hrobe pod haldou špiny, aby každého odradili ho skúmať, tak na strane druhej Robin Ujfalaši a Milan Valach nás vyzývajú k tomu, aby sme ho položili na pitevný stôl a hľadali v ňom poučenie pre naše zmysluplné konanie v budúcnosti.

Možno nám takáto pitva odhalí aj to kedy použiť demokraciu a kedy je rozumnejšie pristúpiť k diktatúre (v mene a so súhlasom väčšiny) a to skôr ako ju pri riešení nastolených problémov prinesie samozvaný diktátor.