Predovšetkým vidím silný logický rozpor v tom, ak na jednej strane pán Urban uznáva xenofóbny charakter Huntingtonovej doktríny a na strane druhej je presvedčený, že takáto doktrína nechce vyprovokovať civilizačné konflikty. Nechajme teda prehovoriť dotknutú osobu. Za najhlbší ponor do stavu Huntingtonovej mysle považujem jeho poslednú knihu Kam kráčaš, Amerika? dostupnú aj v českom preklade. Tam sa už autor vyjadruje oveľa jednoznačnejšie:

• Každý národ musí existovať na protiklade k iným národom.
• Otvorenosť voči cudzincom vedie k národnej záhube.
• Imigrácia je nenásilná stratégia Arabov pre znovudobytie svojich bývalých dŕžav.
• Najúčinnejším zdrojom obnovy národnej identity je vojna.
• Jedenásty september 2001 poskytol Amerike šancu zastaviť rozklad svojej identity.
• Ak majú Spojené štáty prežiť, musia bojovať proti terorizmu, proti multikulturalizmu i proti kozmopolitizmu.

Čo má byť toto, ak nie ukážková intelektuálna obrana xenofóbie? Z filozofického hľadiska v podstate neprináša nič nové, je to dosť primitívny návrat ku koreňom Platónovej politickej filozofie. Oveľa závažnejšie je, ak sa s ňou stotožnia mocenské elity súčasného sveta. Pán Urban je teda pri obhajobe Huntingtonovej doktríny mimoriadne nedôsledný a moja otázka -- ako môže táto "paradigma" predísť civilizačným konfliktom -- je preto skôr (s dovolením) mierne ironickým komentárom jeho názoru.

Výhrady voči svetoobčianstvu sú u pána Urbana viac pejoratívne ako vecné a už vôbec nie originálne. Myslím si, že z mojej eseje jasne vyplýva, že svetoobčianske hnutie sa nevyhýba sporom, ale neprehlbuje ich, čo je strašný rozdiel. Ak odmietate nacionálny šovinizmus, je absurdné, aby z toho niekto vyvodil, že popierate národnú identitu. Ak však staviate na koncepcii civilizačných stretov, potom z toho jednoducho musí vyplývať, že zachovávate k iným kultúram nezmieriteľný prístup, ktorého prirodzeným vyústením je vojna. To, čo v takomto uvažovaní absentuje, je elementárny prvok tolerancie. A aj z medziľudských vzťahov predsa vyplýva, že na to, aby si človek obhájil svoju integritu a identitu, nepotrebuje byť konfliktný typ. Skôr naopak. Práve preto je svetoobčianstvo predovšetkým hlbokým morálnym záväzkom. A čo by som rád zdôraznil, aj naše Združenie svetoobčanov (www.svetoobcan.sk) nevzniklo preto, aby prehliadalo rozdiely, ale aby ich pomáhalo prekonávať, aby posilňovalo ten spoločný mravný základ, ktorý (ako sme presvedčení) je prítomný v každej kultúre a ktorý Hans Küng nazýva svetový étos. Všeľudské porozumenie prehlbujeme tým, že sme pluralitu povýšili na princíp, že sme schopní uznať rôznorodý pôvod univerzálnych princípov. Práve zdôrazňovanie univerzálnosti, ktorá prijíma špecifickosť, je nevyhnutným predpokladom globálnej solidarity -- prevzatia zodpovednosti za druhých, nech sa s nimi stretnete kdekoľvek. A ten, kto to nedokáže, by nemal svoj vlastný problém zovšeobecňovať.

Jediné silnejšie miesto v kritike pána Urbana nachádzam v paradoxe, na ktorý chtiac-nechtiac narazíme pri otázke, čo je ešte solidarita a čo je už kultúrny imperializmus. Ani v tomto prípade však nie je jeho aplikačný argument príkladom, o ktorý by sa dalo oprieť, keďže obchádza základné pravidlá výrokovej logiky. Vyvodzuje totiž závery, ktoré z načrtnutej situácie nevyplývajú. Človek, ktorý kritizuje postavenie žien v moslimskej krajine a George Bush, ktorý zavelí k útoku na ňu, nemôžu byť postavení na rovnakú morálnu úroveň, pretože kým prvý z nich prejavuje solidaritu s utláčanými ľuďmi, druhý im vnucuje svoju vôľu.

A napokon čo sa týka pasáže kritizujúcej OSN -- je mi ľúto, že to musím konštatovať, ale práve táto časť dokazuje, že pán Urban nemá poňatia, o čom hovorí. To, samozrejme, nie je len jeho problém. Je zarážajúce, že hoci sú naše krajiny súčasťou Spojených národov fakticky od roku 1945, len o máloktorej organizácii je verejnosť tak zle informovaná ako práve o tejto. Znevažovanie OSN je dnes veľmi populárne, je to vari jediná téma, na ktorej sa zhodnú (ako posledné týždne ukázali) George Bush, Hugo Chávez i Róbert Fico. Táto kritika je však taká obľúbená práve preto, že je všeobecná a neadresná. Výraz "neschopnosť OSN" je hlúposť. Spojené národy totiž nie sú nadnárodnou, ale medzinárodnou, presnejšie medzištátnou organizáciou. To znamená, že môžu robiť len to, čo im dovolia jej členské štáty. Čiže to vôbec nie je otázka mechanizmov svetovej organizácie -- tie má nastavené (hádam len s výnimkou práva veta, no aj to malo svoje historické opodstatnenie) veľmi dobre, čo okrem iného ukázala napríklad počas Suezskej krízy roku 1956 alebo počas operácie za oslobodenie Kuvajtu roku 1991, keď reagovala mimoriadne pružne. A reagovala tak preto, lebo dohodnutý mandát jednotiek OSN bol prijateľný pre všetky strany. Viete, kedy začali mierové operácie OSN zlyhávať? Keď sa opustilo pravidlo, ktoré vytýčila legendárna postava dejín svetovej organizácie Ralph Bunche a po ňom najmä Dag Hammarskjöld -- že do kontingentov Spojených národov nebudú zapojené krajiny zapletené do konfliktu. Tu hľadajme príčinu, prečo zlyhala OSN v Bosne či Somálsku a prečo bola taká úspešná v Salvádore, Kostarike, Guatemale, Hondurase, Nikaragui, Paname či vo Východnom Timore. Aj preto je námietka pána Urbana, že keby bola OSN akcieschopná, stala by sa nositeľom kultúrneho imperializmu, z kategórie tých, ktoré neznesú seriózny komentár. Spojené národy sa riadia najvýznamnejším dokumentom medzinárodného práva, Chartou OSN, a nie scenárom westernu. Tie pravidlá sa zrodili zo skúsenosti šesťročnej agónie ľudstva s cieľom udržať svetový mier. Ak Spojené národy nezavelia do útoku, neznamená to hneď, že sú zlé. Dokonca ani to, keď nejaký štát neplní rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, ešte nie je automatickým dôvodom na inváziu -- inak by už bol napríklad Izrael niekoľkokrát zrovnaný so zemou. Spojené národy boli založené ako globálna mierová organizácia, nie ako vysunuté pracovisko Pentagonu.

Ak teda chceme kritizovať OSN, robme tak na základe serióznych podkladov a nie na základe obvinení, ktorými jednotlivé štáty zakrývajú svoju nedostatočnú politickú vôľu. Ak chceme opakovať námietky, ktoré vzišli začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia z neokonzervatívnych kruhov -- napríklad, že OSN má priveľa peňazí -- mali by sme aj vedieť, že jej rozpočet je menší ako rozpočet newyorskej polície, pričom svetová organizácia zodpovedá za projekty pre miliardy ľudí v dvoch stovkách členských štátov. Ak sa chceme chytiť námietky, že OSN je prebyrokratizovaná, tak musíme zároveň poznať aj také fakty, že počet štátnych zamestnancov v najmenšom zväzovom štáte USA Wyomingu je vyšší ako počet všetkých pracovníkov systému OSN na celom svete a vo všetkých sférach (vrátane 26 fondov, programov a špecializovaných agentúr ako sú UNICEF, UNESCO, UNEP, UNHCR atď.). Treba jednoducho vedieť, že svetová organizácia nemá nadbytok, ale nedostatok právomocí a súčasná hystéria voči nej sa neopiera o vecné, ale ideologické argumenty, ktorým tak vďačne sadne na lep neinformovaná verejnosť.

Skončím optimisticky, pretože ma k tomu nabáda záver článku pána Urbana. Jeho posledný odstavec totiž v plnom rozsahu podpisujem. Ak by sme začali z tohto východiska, určite by sme sa napokon zhodli. Možno vzniklo v tomto priestore iba zbytočné nedorozumenie, ktoré vypukne vždy, keď niekto vypočuje iné dôvody ako prvoradé.