Napriek tomuto postupnému narastaniu obsahu pojmu "demos" prekvapujúco dodnes existuje veľký segment obyvateľstva, ktorý nie je priamo reprezentovaný v kľúčovom demokratickom procese. Deti a mládež, vo väčšine prípadov do veku 18 rokov. Mladí ľudia sú považovaní za mentálne nezrelých na volebné rozhodnutia a všeobecne panuje viera, že ich názory a potreby sú reprezentované hlasmi ich rodičov.

Je to ale skutočne tak? Je záver, že mladí nie sú schopní voliť, správny? Sú potreby a názory mladých ľudí skutočne kryté hlasmi ich rodičov?

Jednou z veľkých zmien 20. storočia je dramatický rast vzdelanostnej úrovne a prístupu k informáciám u širokých vrstiev obyvateľstva, osobitne u mladých. Niet pochýb, že dnešní 15, 16-roční vedia o realitách sveta omnoho viac, ako vedela veľká väčšina dospelých pred 50 rokmi. Dnešní 16-roční sú lepšie vzdelaní a objem informácií, ku ktorým majú cez médiá, internet a školy prístup, sa nedá vôbec porovnať so situáciou pred polstoročím. Mladí ľudia dnes majú omnoho viac znalostí a vďaka lepšiemu vzdelaniu aj lepšie kognitívne kapacity na robenie volebných rozhodnutí, ako mali ich predkovia vo svojich mladých rokoch. Napriek tomu sú ponechaní mimo kľúčového demokratického procesu -- volieb. Častým ospravedlnením tejto marginalizácie mladých je údajný nedostatok skúseností.

Iní tvrdia, že mladí ľudia by sa stali ľahkou obeťou politickej manipulácie extrémistickými politickými stranami a často pritom pripomínajú ako príklad nacistické Nemecko. Nikto však nenavrhuje odobrať volebné právo starým ľuďom s Alzheimerovou chorobou, senilnou demenciou alebo len so základným vzdelaním, hoci ich schopnosť robiť rozumné rozhodnutia v komplexnom modernom svete je často omnoho slabšia ako u 16, 17-ročných stredoškolákov. Príznačné pritom je, že právne systémy krajín čoraz viac uznávajú kognitívne schopnosti mladých ľudí, keď ide o kriminalitu a aj 14, 15-ročné deti čoraz častejšie končia vo väzniciach.

Niektorí oponenti hlasovacieho práva pre 16-ročných tvrdia, že mladí by aj tak svoje volebné právo nevyužívali. Ak by to ale aj bola pravda, nie je to relevantný argument proti ich právu voliť. Tí mladí, ktorí by o uplatnenie svojho volebného práva stáli, by ho použili -- iní nie, ale bola by to ich slobodná voľba.

Zníženie volebného veku zo súčasných 18 rokov na 16 by do kľúčového politického procesu vnieslo pohľady a preferencie dvoch populačných ročníkov. Bol by to krok správnym smerom, ale čo s omnoho väčšou skupinou detí mladších ako 16 rokov? Čo s ich potrebami, názormi a preferenciami? Rozšírený názor je, že ich potreby a pohľady sú zastúpené hlasmi ich matiek a otcov. Ale je tomu tak naozaj? Ako otec svojich detí sa určite snažím brať do úvahy to, čo verím, že je dobré pre ne. Povedzme, že mám sklony hlasovať za strany so silnými programami v oblasti vzdelávania a životného prostredia. Ale ako rodič, ktorý má čoraz bližsie k dôchodkovému veku, venujem pozornosť aj stranám ponúkajúcim rozumné dochôdkové programy. Ak by som bol nezamestnaný, môj hlas by najskôr asi získali strany so silným programom tvorby pracovných príležitostí, bez reálneho ohľadu na ich program v oblasti vzdelávania alebo životného prostredia. A ak by som bol chronicky chorý, bola by to politika zdravotnej starostlivosti, čo by najpravdepodobnejšie určilo moje volebné rozhodnutie.

Ako rodič mám len jeden hlas, ale očakáva sa odo mňa, že ho rozdelím v prospech dvoch generácií: to je často nemožné. A je to záujem detí -- teda často politiky dlhodobého zamerania ako sú environmentálne alebo vzdelávacie -- ktoré sú najskôr obetované v prospech bezprostrednejších záujmov generácie, ktorá ma právo voliť v svojich rukách.

Paradoxne, riešenie nie je až tak zložité. Rodičia nezletilých detí by jednoducho mali mať extra hlasy za každé z ich detí. V prípade jednodetných rodín, ktorých rodičia sa nedokážu dohodnúť, kto hlasovací lístok dostane, by sa výherca vylosoval priamo pred volebnou komisiou. V prípade dvojdetných rodín by po jednom hlase naviac dostal každý rodič. V prípade rozvedených rodičov by hlasy detí pripadli dospelému, ktorému súd zveril deti do opatery. Neexistujú žiadne neriešiteľné technické dôvody, ktoré by znemožnili rodičom hlasovať v zastúpení svojich detí.

Tak prečo nie? Najskôr asi preto, že nikto zatiaľ nevyvinul seriózne úsilie dať rodičom možnosť hlasovať priamo aj za svoje deti. Povrchné odobrenie tohto stavu spočíva v predpoklade, že by sa aj tak nič nezmenilo -- to jest že "hlasy detí" by šli presne tým istým stranám, ako hlasy ich rodičov. Toto môže byť do istej miery pravda -- ale dôležité je, že aspoň časť hlasov by šla pre iné priority a strany, ktoré ich reprezentujú. Len pred dvomi tromi generáciami bola veková štruktúra obyvateľstva Európy omnoho mladšia a mladí ľudia prevládali. Dnešný obraz je radikálne odlišný: realitou je rýchle demografické starnutie a počet dôchodcov v mnohých štátoch EÚ prevyšuje počet mladých pod 18 rokov.

Keďže mladí do 18 nemajú hlasovacie právo a ich potreby a záujmy nie sú dostatočne reprezentované ani hlasmi ich rodičov, výsledkom je neproporcionálne veľký vlyv starších generácií na budúcnosť. Vzdialená budúcnosť, ktorá je celkom prirodzene dôležitejšia pre mladú generáciu, je predurčovaná hlasmi dominantnej staršej generácie. Váha hlasov starších voličov je posilnená aj rozšírenou tendenciou starších vekových skupín zúčastňovať sa na voľbách vo vyššom percente ako mladší voliči. Posilnenie relatívnej váhy "mladých hlasov" priznaním extra hlasov za deti ich rodičom a tým aj silnejšej motivácie, aby šli voliť, by sa mohla stať dôležitým antidótom na prevenciu "sklerotizácie" európskej politiky.

Predpoklad, že medzi hlasmi rodičov a hlasmi dávanými rodičmi v mene ich detí by nebol žiadny rozdiel, je jedným spôsobom ospravedlnenia status quo diskriminujúceho deti a mládež. Skrytý pod týmto povrchom môže byť strach niektorých ludí z rizika, že ak by bolo umožnené hlasovať mladým alebo by boli rodičom poskytnuté volebné lístky aj za ich deti, skupiny obyvateľstva s viac deťmi by získali viac politického vplyvu. Niekto sa bojí Rómov, iní katolíkov, ďalší trebárs chudobných vrstiev spoločnosti... S vysoko prevažujúcim modelom dvojdetnej či dokonca len jednodetnej rodiny v Európe by bol tento efekt len málo signifikantný. Slúži ale ako zdôvodnenie status quo a predlžovania nedovŕšenosti našej demokracie, v ktorej tí, ktorí sú v deklaratívnej rovine pre nás tými najdôležitejšími, sú vylúčení z demokratickej polis.

Koniec 20. storočia bol v niektorých častiach sveta poznamenaný politickými hnutiami "šedivých panterov" bojujúcich za záujmy a potreby dôchodcovskej generácie. Začiatok 21. storočia môže byť tým správnym časom pre zrod "ružových panterov" žiadajúcich spravodlivosť a reprezentáciu našich detí. Európa, demograficky najstarší kontinent Zeme, je správnym miestom pre zrod takéhoto úsilia.