Na začiatok by sme si mali pre jednoduchosť vysvetliť, že šiíti a sunniti sú dve hlavné skupiny islamu, rovnako katolíci a protestanti u kresťanov. Šiíti tvoria 15 percent svetovej moslimskej populácie. Korene ich interpretácie islamu siahajú do prvého storočia islamskej viery (7. storočie n. l.). Okrem iného veria, že moslimom môžu vládnuť len potomkovia proroka Mohameda, prostredníctvom jeho bratranca Alího. Kvôli perzekúcii, ktorou museli v moslimskom svete dlhé storočia trpieť, si vyvinuli revolučné chápanie islamu. Ich politická filozofia stojí najmä na koncepte návratu Mahdího, spasiteľa. Väčšina šiítskych lídrov tak zostávala mimo politiky, čakajúc na jeho príchod. Chomejní bol jedným z mála šiítskych učencov, ktorí presadzovali myšlienku "konania počas čakania". Definitívne zmenil spôsob, akým šiíti vnímajú politiku, ich náboženských lídrov prinútil konať namiesto toho, aby len študovali a čakali. Predstavil koncept "Wilayat Al fakih", teda "vláda jurisprudencie", ktorý tvorí základ súčasného iránskeho politického systému.

Ochota meniť

Ako by teda mohol návrh inštitútu Rand pomôcť podporiť demokraciu v arabskom svete? Je to ako vybrať si menšinu a povedať krajine, v ktorej žije, že kým sa k nej nebudete správať dobre, nebudeme vám dôverovať? To znie dobre a skutočne môže pomôcť posilniť demokraciu, až na jednu vec. Ak tam ešte vždy nie je ochota zmeniť sa, podpora šiítov či sunitov môže mať presne rovnaké následky. Podobný príklad ponúkol nedávno Kuvajt, kde ženy získali vôbec po prvýkrát možnosť voliť. Hoci tvoria najväčšiu voličskú skupinu (57 percent žien a 43 percent mužov), nezískali v parlamente ani jeden mandát.

Na celom svete existujú len dve krajiny, ktoré majú väčšinové šiítske obyvateľstvo a šiítsku vládu -- Irán a Azerbajdžan. Azerbajdžan je sekulárna krajina, Irán je oficiálne šiítsky moslimský štát vedený náboženským predstaviteľom. Ani jeden však nie je súčasťou arabského sveta.

Šiítsky svet

Irak, napriek tomu, že šiíti boli dlhý čas utláčaní režimom Saddáma Husajna, sa stal prvou arabskou krajinou, v ktorej bude šiítska vláda. Výnimkou v arabskom svete je aj Sýria. Hoci väčšinu obyvateľstva tvoria sunniti a len 15 percent šiíti, vládne v nej šiítska menšina Alavitov. Patril k nej Háfiz Assad aj súčasný prezident Bashar al Assad.

Zvyšku arabského sveta vládnu sunniti. Bahrajn, ostrov neďaleko pobrežia Saudskej Arábie, je na 70 percent šiítsky, no vďaka dohode s bývalou koloniálnou mocnosťou Britániou mu však vládnu sunniti. Libanon, hoci v ňom nebolo od roku 1932 uskutočnené žiadne oficiálne sčítanie obyvateľstva, je väčšinovo moslimský a dá sa predpokladať, že v ňom prevažujú šiíti. Zaujímavým príkladom je aj Kuvajt. Z jeho jedného milióna obyvateľov tvoria šiíti 30 percent. V Saudskej Arábii tvoria 15 až 20 percent obyvateľov. Keď sa teda pozrieme na mapu, ľahko pochopíme, aký má zmysel hrať kartou "šiíti verzus sunniti".

Hoci uznávam, že podpora práv šiítov v arabskom svete je dôležitá a môže pomôcť šíreniu demokracie v regióne, pochybujem, že ju možno urobiť bez bočných efektov. Zavedenie demokracie podporou jednej strany proti druhej či podporou Nearabov proti Arabom, ako to navrhuje inštitút Rand, môže dokonca zmeniť celý región na bombu. Sektárska vojna, ktorá teraz prebieha v Iraku, je len príkladom toho, aké zlé to môže byť. Súvisí s tým aj faktická nezávislosť Kurdov v severnom Iraku, keďže sú pod ochranou spojencov prakticky od konca prvej vojny v Perzskom zálive (1991) a po druhej vojne získali faktickú nezávislosť.

Politické dosahy

Môžu teda návrhy inštitútu Rand "vytvoriť základ stabilnej pozície USA na Blízkom a Strednom východe"? Áno, a to v tom zmysle, že sa USA budú spoliehať na šiítov, aby držali v šachu sunnitov, a naopak. Geostrategický dosah je však rôzny a môže viesť k ďalšej balkanizácii regiónu.

Šiítska aliancia medzi Iránom, Irakom, Kuvajtom, Sýriou a Libanonom je určite zaujímavou možnosť. Táto aliancia by kontrolovala veľkú časť svetových zásob ropy a ak by ju ovládli náboženské skupiny, mohla by vyvážať svoje vnímanie islamu. Ajatolláh Chomejní sa v jednej chvíli počas vojny s Irakom pokúsil o vývoj iránskej revolúcie do sveta.

Regionálne dôsledky

Takýto scenár by znamenal problémy pre Saudskú Arábiu, pretože ak sa šiíti zo susedného Bahrajnu spoja s jej domácimi šiítmi, s podporou medzinárodnej šiítskej aliancie, potom by mohol byť najväčší exportér ropy vtiahnutý do sektárskej občianskej vojny. Nedávne zlepšenie vzťahov medzi Saudskou Arábiou a Iránom môže byť interpretované ako úsilie Rijádu predísť sektárskemu napätiu vo vlastnej krajine. Výsledkom môže byť aj rozdelenie arabského sveta a začatie série vojen. Husní Mubarak, súčasný egyptský prezident, v apríli vyhlásil, že "väčšina šiítov je lojálna voči Iránu, a nie voči krajinám, v ktorých žijú". Podobnú vetu povedal jordánsky kráľ Abdulláh (december 2004), keď varoval pred "polmesiacom" šiítskej dominancie, siahajúcim od Iránu cez Irak po Libanon. Tieto slová považuje prominentný saudskoarabský šiítsky spisovateľ Fouad Ibrahom za "motor, ktorý poháňa celý región smerom k občianskej vojne". Pred týždňom protestoval najvyšší sunnitský náboženský predstaviteľ v Libanone Veľký muftí Šejk Mohammed Rašíd Qabbani, že so sunnitskými väzňami sa zaobchádza neférovo.

Náboženské následky

Chomejní neviedol iba iránsku revolúciu, inicioval nový prístup k militantnému a revolučnému islamu. Sunniti už boli týmto prístupom ovplyvnení a vzhľadom na tento trend nemusí podpora náboženskej slobody vytvoriť stabilnú pozíciu USA na Blízkom a Strednom východe. Bezpochyby však oslabí arabský svet trpiaci pomalým ekonomickým rastom a vnútornými bojmi a konfliktmi.

Rozdeľ a panuj nebolo nikdy úplne múdrou politikou. Pomáha krátkodobým záujmom, v dlhodobom meradle však ničí samé základy regiónu, v ktorom je implementovaná.

Angel Rabasa, Cheryl Benard, Peter Chalk, C. Christine Fair, Theodore W. Karasik, Rollie Lal, Ian O. Lesser, David E. Thaler : The Muslim World After 9/11. RAND Research. ISBN: 0-8330-3712-9, ISBN: 0-8330-3534-7 ZDE

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO