Hoci všeobecný pokles citlivosti na takéto spolky je viac ako znepokojujúci, Fico z tohto trendu evidentne ťaží. Vie, ako to dnes chodí. Spolieha sa na to, že časom sa s takouto bizarnou koalíciou zmieria aj európski sociálni demokrati. A v jeho uvažovaní je racionálne jadro. Fico totiž vie, že európskych socialistov v čoraz väčšej miere spájajú skôr mocenské ako hodnotové väzby. Sám som mal možnosť zažiť na kongrese Socialistickej internacionály v Paríži pred siedmimi rokmi ideologicky dosť divokú spoločnosť, v rámci ktorej sa objímali Daniel Ortega s Gerhardom Schröderom, Ehud Barak s Jásirom Arafatom a Tony Blair s marockým premiérom, ktorý len dva týždne predtým brutálne rozohnal demonštráciu žien za rovnoprávnosť. Nie, Brusel nie je to, čo by malo v Robertovi Ficovi prebudiť výčitky svedomia.

Oveľa vážnejšie dôsledky bude mať triumvirát Fico -- Mečiar -- Slota pre charakter a celkový imidž sociálnej demokracie na Slovensku. Robert Fico týmto krokom dovŕšil politickú diskreditáciu slovenskej ľavice, dovŕšil druhú neúspešnú vlnu pokusu o jej modernizáciu a uzavrel kruh, z ktorého sa už nedá vyjsť. A to mu na rozdiel od našich novinárov nepripisujem žiadne zločinecké úmysly. On to jednoducho ani len netuší. Jeho myslenie sa upiera na maximálny volebný zisk a všetko, čo ho umožní, považuje za správne. Šéf Smeru tak zdeformoval politické vnímanie ľavice v očiach verejnosti. Najmä škodoradostným pravicovým kruhom, ktoré by z takéhoto výsledku mohli strieľať šampanské, bude veľmi ťažké vysvetliť, že takto sociálna demokracia nevyzerá, že všetky tie nacionalistické táraniny nemožno hodnotovo vnímať ako ľavicové.

A to napriek tomu, že Fico týmto konaním podviedol vlastne len menšiu časť svojich voličov. Veľká väčšina je s jeho rozhodnutím pravdepodobne spokojná. Dá sa dokonca predpokladať, že táto vláda bude na slovenské pomery nezvyčajne stabilná a možno aj populárna. To však nič nemení na skutočnosti, že Smer zaslepený vôľou k moci vôbec nedomyslel dlhodobé dôsledky svojho rozhodnutia. Katastrofálne dôsledky.

Ľavicová inteligencia sa bude ešte dlho spamätávať z toho, že až do poslednej chvíle neverila v možnosť takejto koalície. Považovala za absurdné, že by sa jej Robert Fico takto otvorene vysmial do tváre. Pritom signálov na to bolo viac než dosť. Mali sme to pochopiť skôr. Smer si spojenectvo s nacionalistami otestoval už dvakrát: najprv pri voľbe prezidenta a potom v regionálnych voľbách. Aj vtedy si mohol všimnúť, že európski socialisti síce obligátne zašomrú, ale ak sa nevyskytnú väčšie excesy, dajú pokoj.

Už pri samotnom zrode tejto strany stála výrazne nacionalistická motivácia. Dušan Čaplovič odišiel z SDĽ ešte roku 1997 (teda v čase, keď jej vedenie vzdorovalo mečiarizmu) s odôvodnením, že mu v strane chýbal národný rozmer. Robert Fico sa už počas volebnej kampane roku 1998 prejavoval výrazne nacionalisticky a zbieral body na protimaďarských vyhláseniach. No a tí, ktorí majú lepšiu pamäť, si isto spomenú na zjazd Sociálnodemokratickej strany Slovenska bezprostredne po Dubčekovej smrti. Boris Zala vtedy rozhneval delegátov tým, že tri dni pred snemovaním sa šiel ponúknuť Vladimírovi Mečiarovi. Práve to spôsobilo, že sa nestal predsedom SDSS a na politické výslnie vytiahol Jaroslava Volfa, pod vedením ktorého sa z tejto atraktívnej značky stal ľavicový bonsaj.

Pri Borisovi Zalovi sa však ešte chvíľu pristavme. Je to totiž hlavný ideológ Smeru a faktický otec spojenia nacionalistických a ľavicových síl. Jeho vízia môže mať krátkodobý volebný efekt, ale z politologického hľadiska ide o nezlučiteľný hybrid a mýtus. Boris Zala veľmi často a veľmi rád argumentuje, že slovenská sociálna demokracia mala po vzniku republiky roku 1918 výrazný národný akcent a že v tejto tradícii treba pokračovať. Porovnávať podmienky na začiatku minulého storočia -- keď Slováci bojovali o základnú identitu a nacionalizmus bol v tom čase prirodzeným určujúcim trendom zvyšovania spoločenského vedomia - so situáciou v 21. storočí, je však u takého vzdelaného človeka zarážajúcou myšlienkovou skratkou, ktorá obstojí len na poli lacnej ľudovej propagandy. Nenechám sa pritom vyrušiť ani jeho obľúbeným obviňovaním odporcov nacionalizmu z nedostatku vlasteneckého cítenia, pretože logiku nezávislosti Slovenskej republiky som verejne obhajoval ešte v čase, keď ľudia ako on alebo Vladimír Mečiar zahmlievali podstatu problému a balamutili verejnosť buď konfederačnými predstavami alebo nezmyslami typu "autentická federácia s dvoma emisnými bankami".

Nie ľavicová, ale národná koalícia

Ak dnes Robert Fico rád opakuje, že jeho vláda bude stredo-ľavá, nie je to pravda. Jednak preto, že rozhodujúca motivácia vzniku tejto koalície bola národná, nie sociálna, a jednak preto, že SNS a HZDS nie sú ani len približne ľavicové strany. Dôkaz nájdeme už pri prvých vyjadreniach koaličných partnerov. Podpredseda HZDS Viliam Veteška oznámil, že po predbežnej dohode zostáva zachovaná rovná daň, nebude zdaňovanie dividend a nezavedie sa ani daň pre banky a monopoly. Viceprezidentka Európskej banky pre obnovu a rozvoj Brigita Schmögnerová to prekvapene okomentovala slovami: "Progresívne zdaňovanie, daň z dividend, daň z dedičstva, sú spôsoby, ktoré používajú nielen ľavicové, ale aj pravicové vlády na naplnenie základných hospodárskych a sociálnych cieľov štátu. Je absurdné, aby to vláda s prevahou ľavice ignorovala." No nejde len o ústup od progresívneho zdaňovania.

Nová vláda nechce zásadnejšie meniť ani nespravodlivý dôchodkový systém s viacerými rizikami do budúcnosti a v rozpore s predvolebnými sľubmi nemieni zaviesť ani tzv. milionársku daň -- ktorú, mimochodom, práve teraz chystá veľká pravo-ľavá koalícia v Nemecku. Tu je namieste otázka, aké neprekonateľné programové rozdiely našiel vlastne Fico pri rozhovoroch s SDKÚ, keď okrem zrušenia Zajacových dvadsaťkorunáčok neavizuje žiadne výraznejšie ekonomické zmeny a keď (ako tvrdí) na konci už boli všetci ochotní akceptovať všetko. Prečo sa napokon rozhodol pre HZDS a SNS?

Predseda Smeru dnes tvrdí, že mal v hlave od začiatku jasno a vybral si prirodzených spojencov. V tomto bode bol neobyčajne úprimný. Všetky tri strany totiž spája výrazný národný akcent. Smer pritom nemusí siahať do arzenálu SNS. Sám má v radoch dostatok osobností prejavujúcich sa neznášanlivosťou voči Maďarom. Je výsmechom občianskemu princípu, že práve takýto človek sa stane vicepremiérom pre národnostné menšiny. Je výsmechom ľavicovým hodnotám, keď prepytujem sociálnodemokratický politik Dušan Čaplovič vyjadrí radosť z víťazstva "vlastenectva nad bezbrehým internacionalizmom". Je signifikantné, že jediné strany, ktoré otvorene privítali vznik tohto trojhlavého monštra, boli KSS Jozefa Ševca a Slovenská ľudová strana Mariána Kotlebu. Ach, a ešte som zabudol. V nedeľu sa za túto koalíciu modlil kardinál Korec. Ešteže tak...

Útok proti životnému prostrediu

Ďalších dôkazov, že táto sociálno-konzervatívna vláda nebude ľavicovou, je viac než dosť. Je paradoxné, že hoci dôraz na vzdelanie je kľúčovou témou európskej ľavice, Smer ponechá rezort školstva SNS s jej nebezpečne rasistickou mentalitou. Je škandalózne, že strana, ktorá sa zaštiťuje dogmou "sociálne a ekologicky orientovaného trhového hospodárstva", ako prvá od roku 1990 zruší parlamentný výbor pre životné prostredie a post ministra tohto rezortu prenechá ľuďom, ktorí k environmentálnym témam nikdy nemali vzťah. Meno Jaroslava Izáka je akoby vytiahnuté z klobúka, čo všeličo naznačuje. Po prvýkrát minister životného prostredia, podnikateľ v oblasti stavebníctva, nehovorí nič ani užasnutým ochranárom ani prekvapenej odbornej sfére. Je zjavné, že v SNS sa neobjavil dosiaľ netušený náhly záujem o environmentálne problémy, ale o poldruha miliardy eur, ktoré do tohto rezortu tečú z európskych fondov. Prepojenie všetkých troch strán na jadrovú lobby už radšej ani nerozvádzajme. Nie náhodou hovoria poprední slovenskí environmentalisti o prvom priamom útoku novej koalície proti ochrane životného prostredia. A napokon je vrcholne poburujúce, ak Smer ako strana, ktorá by si mala ctiť princípy právneho štátu, nielenže prenechá post ministra spravodlivosti HZDS, ale akceptuje naň človeka, ktorý sa stal symbolom amorálnosti slovenského súdnictva -- Štefana Harabina.

Za tejto situácie vôbec neprekvapuje, že prvá vec, ktorú Vladimír Mečiar navrhol, je rehabilitácia Ivana Lexu a Karola Martinku. Za prezumpciu neviny sa v takejto situácii môže skrývať advokát. Ale od politika a premiéra, ktorému musí byť jasné, o aké svinstvo tu ide, sa očakáva zásadný politický postoj. Napriek tomu, že z éry mečiarizmu neboli dodnes vyšetrené viaceré zločiny, vrátane ekonomických, vysporiadanie sa s týmito otázkami zjavne nie je prioritou Smeru.

Argument Roberta Fica, že do vlády s SDKÚ či SMK nešiel preto, lebo tieto strany tu osem rokov tunelovali podniky, je vo svetle uvedených skutočností extrémne nepresvedčivý, ak zabudne, čo tu robili HZDS a SNS. Nový premiér ich rehabilitoval, fakticky spochybnil zmysel boja proti mečiarizmu a zrelativizoval morálny rozmer verejného pôsobenia. Muž, ktorý mohol zasadiť slabnúcemu Vladimírovi Mečiarovi smrteľný politický úder (je zvláštne dívať sa na predsedu HZDS a pozorovať jeho starecké žmurkanie očí, výpadky pamäti a nezvyčajný pokoj), ho pre svoje mocenské zámery oživil ako Golema.

Recyklovaní odborníci z HZDS

Na to, že sociálnodemokratické hodnoty nie sú pre Roberta Fica rozhodujúce, poukazuje aj celý rad iných faktov. Vo volebnom programe Smeru napríklad nenájdeme jedinú zmienku o posilňovaní občianskej spoločnosti a demokratických mechanizmov, ktoré patria medzi hlavné piliere politiky európskej ľavice. V odbornej rovine sa Róbert Fico neopiera ľavicové kádre (či už z prostredia bývalej SDĽ alebo občianskeho sektoru), ale o pochybné kruhy vyformované niekdajším prostredím HZDS a SNS. Tých pánov, ktorí odrazu povyliezali zo všetkých dier, veľmi dobre poznám. Aj preto som si na odbornom seminári ASA občas pripadal ako na konferencii NEZES-u alebo Matice slovenskej. Za signifikantný jav považujem aj to, že kým bývalá SDĽ (nech už bola aká bola) so svojimi kritikmi zľava aspoň komunikovala, Smer si vytvára fiktívne "čierne listiny", čím naozaj pripomína praktiky HZDS. Na druhej strane, k samotnej vláde netreba pristupovať hystericky a obávať sa povedzme medzinárodnej izolácie. Dejiny z rokov 1994 -- 1998 sa nemôžu opakovať z viacerých dôvodov. Tým najzásadnejším je však diametrálne odlišné politické a ekonomické prostredie, v ktorom sa Slovenská republika ako člen EÚ a NATO nachádza.

Navyše, je tu skvelý ťah s vymenovaním Jána Kubiša, najväčšej hviezdy Ficovho kabinetu, na post ministra zahraničných vecí. Kubiš je Solanov človek, ako bývalý generálny tajomník OBSE má na svetovom diplomatickom poli obrovský rešpekt, s veľkým uznaním sa o ňom vyjadril aj odchádzajúci minister Kukan, ktorý ho, koniekoncov, do veľkej miery "objavil". Z tejto strany má nový premiér, aspoň nateraz, krytý chrbát. Robert Fico si však musí uvedomiť, že ak chce ešte niekedy pomýšľať na vládnutie, jeho najdôležitejšou úlohou nie sú sociálne otázky, ale udržanie Mečiara a Slotu na uzde. Pritom každý, kto týchto dvoch pánov pozná, sa musí nad touto ilúziou prinajmenšom pousmiať.

Niet nevinných

Čaká nás teda veľmi napäté obdobie. Pritom v spore o to, kam sme sa dostali, niet nevinných. Pravicová opozícia sa bude prirodzene usilovať vtesnať sa do úlohy nových hrdinov, ale tejto póze už uverí len málokto. Ak v niečom Robert Fico preukázal naozajstné politické majstrovstvo, tak to bol spôsob, akým premyslene a systematicky pokoril a zneuctil celú slovenskú pravicu. Najmä posledné dva dni pred jeho oficiálnym rozhodnutím sa diali takmer neuveriteľné veci, akoby vystrihnuté z lacného románu. Politická prostitúcia, pri ktorej každý chcel ísť s každým, v plnej miere odhalila úbohosť slovenskej politiky.

Nijaký jednotný front proti Ficovi sa za takýchto okolností nedá očakávať. Nielen vzhľadom na toto morálne znemožnenie. Je otázkou času (a nová koalícia si na tom, predpokladám, dá záležať), kedy preniknú na povrch informácie, ako sa za Dzurindovej éry kšeftovalo na ministerstve dopravy, zdravotníctva, obrany alebo pôdohospodárstva. Okrem toho, netreba zabúdať na to, že pravica má na takejto vládnej konštelácii dosť významnú zásluhu. Výstižne to pomenovala britská politologička Karen Hendersonová: "Pokusy pravice ponížiť všetko, čo sa dá označiť ako ľavicové, tlačí sociálnu demokraciu smerom k extrémistom, ktorí sa k nim správajú zdvorilejšie. Takéto spojenie môže oslabiť ľavicu, ale sotva posilní demokraciu."

V uplynulých štyroch rokoch pravicová vláda za výdatnej pomoci médií ostrakizovala významnú časť slovenskej spoločnosti, eliminovala akúkoľvek zásadnejšiu diskusiu, ktorá by mala vzhľadom na neoliberálne reformy kontroverzný charakter. Žiadna iná krajina v strednej Európe sa nenachádzala v takom skľučujúcom informačnom vákuu. Ficofóbia dosahovala absurdné rozmery, za populistické sa označovali akékoľvek návrhy a názory Smeru bez hlbšej odbornej argumentácie. Napríklad ovplyvňovanie sociálnej politiky prostredníctvom zníženej sadzby DPH bolo posmešne komentované ako typický prejav Ficovho populizmu, pritom ho podporuje aj viceprezidentka Európskej banky pre obnovu a rozvoj Brigita Schmögnerová. Neschopnosťou vecne komunikovať s názorovými protivníkmi sa táto éra priblížila k praktikám mečiarizmu.

Napokon, aj samotné zrodenie fenoménu Mečiar môžeme pripísať politike súčasnej pravice. Politici z KDH a OKS sa radi hrajú na "mužov Novembra", prisvojujú si revolúciu z roku 1989 podobne, ako si Slovenské národné povstanie prisvojovali komunisti a podobne ako partizáni, aj oni dnes radi zveličujú svoje zásluhy. Pritom VPN bolo vo svojich revolučných časoch široké hnutie, v rámci ktorého pôsobili ľudia z takmer celého súčasného politického spektra. Popierať túto skutočnosť znamená popierať demokratický charakter revolúcie a fakticky deformovať jej ideály. Okrem toho, bol to práve Peter Zajac a ľudia zo súčasnej pravice, ktorí roku 1989 ohúrene otvorili dvere Vladimírovi Mečiarovi ako "vševedkovi".

Bola to práve súčasná pravica, ktorá trestuhodne nedocenila emancipačný proces Slovákov a prenechala ho vulgárnej interpretácii HZDS a SNS. Ľudia z OKS či súčasnej SDKÚ mali vždy problémy s identitou. Najprv slovenskou, potom európskou. Odsudzovanie nacionalizmu slovenského a zatváranie očí pred nacionalizmom maďarským sa v konečnom dôsledku nemohlo skončiť inak ako opätovným vyhrotením etnického napätia.

Napriek všetkému bude mať nezodpovedná Ficova voľba fatálne dôsledky predovšetkým na ľavicu. Toto vládne zoskupenie dosiahlo svoj volebný strop a v takejto konštelácii sa jeho potenciál nemá z čoho oživovať. Róbert Fico zavŕšil tragické osudy lídrov ponovembrovej ľavice. Peter Weiss zlyhal, keď sa úzkostlivo usiloval o to, aby bola jeho strana demokratická a zabudol, že by mala byť aj ľavicová. Jozef Migaš stranu vytuneloval a nechal ju topiť sa v problémoch. Ľubomír Petrák, ktorý vďaka svojej neschopnosti spečatil zánik SDĽ, dostal paradoxne za odmenu poslanecké kreslo. A spolu s ním Ján Richter, ktorý patril kedysi vo vedení strany k najväčším kritikom Roberta Fica.

Slovenský ľavicový volič dostal jedinú politickú ponuku. Stranu, ktorá chce zamiesť zločiny mečiarizmu pod koberec, ktorá uprednostňuje národný pred občianskym princípom, ktorá obsah výrazu ľavicový nepatrične zredukovala na sociálny. Nečudo, že po týchto voľbách vzrastie počet ľudí, ktorí budú mať problém stotožniť sa s tým, čo si na Slovensku hovorí ľavica. Ja k nim rozhodne patrím.

Autor je vyskoškoslký učitel

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO