Mohamed -- "arabský prorok"

Mohamedov život prebiehal celkom inak ako Ježišov. Ježišova pozemská existencia smerovala k smrti, zatiaľ čo Mohamedov dosiahol úspech.

Nepochádzal z takých skromných pomerov ako Ježiš, jeho otec bol obchodník. V tomto prostredí si aj sám získal prvé obchodnícke skúsenosti. Mohamedova životná skúsenosť teda nevyrastala zo sveta nomáda, ale usadlého mešťana. Islam nevznikol v púšti, ale v meste, a to v meste, ktoré leží na križovatke viacerých karavánových ciest. Cez Mekku viedol obchod s vonnými látkami, teda výslovne luxusné podnikanie. S obchodom prichádzalo bohatstvo a s bohatstvom aj sociálna nespokojnosť.

Napriek tomu, že obyvatelia Mekky neboli beduíni, mali predsa svoje miesto v kmeňovej štruktúre okolitého sveta, ktorého hierarchiu a s ňou spätú solidaritu rozkladal šíriaci sa egoizmus, opierajúci sa o osobný majetok. Odpoveď na toto napätie sa vyjadrovala v reči, ktorou sa vtedy hovorilo o hodnotách a o existenciálnych otázkach: v reči náboženstva. Staroarabský polyteizmus na takýto problém už nestačil. Oproti svojim polyteistickým súčasníkom v Mekke prinášal Mohamed čosi nové: monoteizmus a s ním spojenú eschatológiu. Prostredníctvom nej sa zameral na sociálne neprístojnosti, ktoré vtedy vládli v spoločnosti. Stavia mekským kupcom pred oči posledný súd, na ktorom sa budú musieť Bohu zodpovedať za svoje činy. Ale aj napriek tomu sa musíme postaviť proti modernej záľube redukovať všetko na sociálnu otázku.

Mohamed nie je revolucionár, ale prorok, pripomína Jozef van Ess. Majetkové pomery nechce príliš meniť, "nekáže proti bohatstvu samotnému, ale proti zmýšľaniu tých, ktorí veria, že si sami vystačia a že nad sebou nemajú žiadnu vyššiu moc." (Paret, Mohammed und der Koran)

Mohamedovo posolstvo nie je možné odvodiť bez zvyšku ani zo spoločenských pomerov ani zo systémovej súvislosti so staršími zjavenými náboženstvami. A keď si nechceme uzatvárať cestu k rozhovoru s moslimami, nemali by sme sa o to ani pokúšať, upozorňuje van Ess. Tak židovstvo ako aj kresťanstvo bolo známe v predislamskej Arábii niekoľko storočí a aj keď niektoré kmene prijali tieto náboženstvá za vlastné, predsa len sa žiadne z nich nestalo spoločným vyznaním ani nomádov ani hedžázskych Arabov, ktorí dospeli najďalej v spoločenskom vývoji. Až Mohamedovo posolstvo urobilo monoteizmus všeobecne prijateľným na arabskej pôde, a to tak myšlienkovým obsahom Koránu, ako aj formou, v ktorej bol predložený.

Mohamed bol originálny, a preto nikdy neprijímal pasívne cudzie myšlienky. Látku a podnety, ktoré k nemu prichádzali zvonku, spracoval samostatne, v zmysle svojich názorov a aj pre špecifické potreby spoločnosti, v ktorej žil. Ivan Hrbek, znalec islamu, si myslí, že keby bol Korán a tým aj islam len čírym odvarom či napodobeninou skorších biblických kníh, bol by asi ťažko získal toľko prívržencov mimo vlastného Arabského polostrova, z ktorých boli mnohí predtým kresťania alebo sa hlásili k iným rozvinutým náboženským systémom, ktoré boli známe už pred vznikom islamu (zoroastrizmus, budhizmus, hinduizmus). Mohamed si nemyslel, že prináša niečo zásadne nové. Keď priniesol niečo nové, tak len svojmu ľudu -- a aj to len preto, že prvotná zvesť upadla do zabudnutia.

Islam má reformný charakter.

To nové, čo prináša, je zároveň to najstaršie, totiž pôvodná pravda, ktorú Boh vyznačil v nebeskej knihe a ktorá z nej bola takpovediac stále znovu kopírovaná. Ani Abraham vlastne nebol prvý moslim, ako sa zvykne hovoriť. Islam bol skôr prvým vyznaním ľudí pred všetkými vekmi a keď moslim prednáša svoje svedectvo viery šahádu, tak v zásade len opakuje "svedeckú výpoveď", ktorú urobil už vo svojej preexistencii. Ako hovoria veľmi staré slová proroka Mohameda, každý človek sa už narodí v islamskom pranáboženstve a až jeho rodičia -- my by sme dnes povedali prostredie -- ho urobia židom, kresťanom alebo zoroastriánom. Keby sme chceli parafrázovať výrok Tertuliána, jeho duša je "anima naturaliter moslemica". Čo sa udialo pred stvorením všetkého ľudstva, určuje pri narodení charakter každého jednotlivca. Novorodencovi sa do ucha pošepká šaháda.

Kresťania a židia nie sú neveriaci preto, že to lepšie nevedia, ale preto, že to inak nechcú. A keď tvrdia, že čo im hovoria moslimovia, sa nachádza v ich Písmach inak, znamená to podľa moslimov, že ich skomolili alebo že zatajili pravé dôkazy. Takto Mohamed argumentoval už proti židom v Medine a toto tvrdili aj moslimskí teológovia.

Boh sa zjavuje v Knihe

Pre islam je podstatné Písmo. Takto hľadí aj na staršie náboženstvá: judaizmus a kresťanstvo, ktoré považuje za "náboženstvá Knihy" a ich stúpencov za "ľud Knihy". Zatiaľ čo židovský a kresťanský výklad Písma pripúšťa popri Božom zjavenií či inšpirácii aj pôsobenie ľudského činiteľa, ortodoxné učenie islamu chápe Korán ako priame slovo Božie, nestvorené a teda existujúce od večnosti. Jeho večný predobraz, pôvodná Kniha (nmm al-Kitáb), doslova "matka knihy", je uchovávaný u Boha v nebi a v materiálnej arabskej jazykovej podobe bol Mohamedovi zjavený prostredníctvom anjela Gabriela v dokonale presnom znení. Každý citát z Koránu v modernej dobe v televízii často uvádzajú slová: Vznešený Boh povedal. Citát potom spravidla uzatvára pochvalný súhlas: Mocný Boh hovoril pravdivo.

Samo slovo Korán (arabský al Qur'-án) je zjemnenou formou slovesa quara'a "čítať", pôvodne "prednášať", a znamená vlastne prednes zjavenia daného Mohamedovi. Boh sa obracia na Mohameda a vyzýva ho imperatívnym "Prednášaj!" (iqra'!). Moslimovia nie sú ani po Mohamedovom zjavení oddelení od Božieho slova, lebo Korán nie je čírou interpretáciou toho, čo Boh povedal, ale obsahuje priamo Božie impsissima verba.

Islam verí vo všetkých svojich denomináciách, že Mohamed bol inšpirovaný celkom doslovne. Josef van Ess, ktorý už bol citovaný, si preto myslí, že islamská teológia si môže ušetriť úsilie hľadať v Koráne Mohamedove pravé logia (výroky). A že by sa v koránskych výrokoch mohla zrkadliť viera prvotnej obce, to môže tvrdiť len neveriaci islamista. Podľa významného súčasného teológa Eugena Bisera platí: Kresťanstvo nie je náboženstvom knihy primárne, ale až sekundárne. Na rozdiel od Koránu, ktorý bol podľa islamskej legendy odovzdaný príjemcovi zjavenia bezprostredne v podobe v nebi napísanej knihy, novozákonné spisy, ako zdôraznil už Luther, vznikali postupne "z nevyhnutnosti", ktorá nastala po smrti očitých svedkov Ježišovho života a pod vplyvom rýchleho šírenia evanjelia.

Potiaľ nesú novozákonné spisy znak "núdzového", aj keď vysoko efektívneho riešenia. Ale práve preto existuje voči týmto spisom, ktoré vznikali pod tlakom stratenej súčasnosti a priestorovej expanzie, sloboda, ktorá by v prípade Bohom priamo nadiktovaného textu bola nemysliteľná. Ide o slobodu interpretujúceho zaobchádzania s nimi. Nie azda o ich menenie alebo nové ponímanie, ale o slobodu, z ktorej vzišla a žije kresťanská teológia, konštatuje Biser. Boh vlastne ani dnes neprestal hovoriť k moslimom, len už nehovorí nič nové. V jeho slove, v Koráne, sa moslim blíži k Bohu ako nikde inde. Pre kresťana sa skúsenosť s Bohom napĺňa najdôvernejšie v stretnutí s Ježišom, lebo v ňom sa slovo stalo Telom. Moslim zažíva Boha pri recitovaní Koránu, lebo v Koráne sa slovo stalo Knihou.

Moslimovia často hovoria, že keď čítajú Korán, ktorý je pôvodne napísaný v arabčine, v preklade do iného jazyka, majú dojem, akoby čítali inú knihu, pretože doň nebolo prevedené nič z krásy arabčiny. Ako naznačuje samotný názov, Korán má byť prednášaný nahlas a zvuk jazyka tvorí podstatnú časť jeho účinku. Moslimovia hovoria, že keď počujú spevavú recitáciu Koránu v mešite, cítia sa, akoby boli obklopení sakrálnou dimenziou zvuku, tak ako to cítil Mohamed v zovretí Gabrielovom na vrchu Hirá', kde zažil Božiu prítomnosť, alebo vtedy, keď videl na obzore anjela, kamkoľvek sa pozrel. Korán nie je kniha určená len na čítanie, aby sme sa z nej niečo dozvedeli. Má odovzdávať sakrálny význam a nesmie sa čítať rýchlo. Moslimovia tvrdia, že keď pristupujú ku Koránu správne, zažívajú pocit transcendencie, najhlbšej skutočnosti a moci, ktorá presahuje pominuteľné javy tohto sveta.

Čítať Korán je preto duchovná disciplína, ktorú kresťania možno ťažko chápu, lebo nemajú taký jazyk, ako sú hebrejčina, sanskrt či arabčina, ktorý je posvätný pre židov, hinduistov a moslimov. Pre kresťanov je Božím slovom Ježiš, zatiaľ čo novozákonná gréčtina nemá v sebe nič posvätné. Židia majú podobný postoj k Tóre ako moslimovia ku Koránu. Keď čítajú Tóru, nebehajú len pohľadom po stranách, ako to často robíme pri čítaní my. Často prednášajú text nahlas a usilujú sa vychutnať si slová, ktoré mal vysloviť sám Boh, keď sa zjavil Mojžišovi na vrchu Sinaj. Niekedy sa kolísajú dozadu a dopredu ako plameň, ktorý sa chveje pred dychom Božieho ducha.

Korán -- slovo Božie?

Korán je viac ako len ústne tradované a preto ľahko pozmeniteľné slovo. Je to raz navždy zaznamenané a preto už dodatočne nezmeniteľné písané slovo. V tom sa podobá Biblii. Korán je potiaľ svätou knihou islamu, pokiaľ sa chápe ako napísané slovo, a teda nie ako ľudské slovo, ale ako slovo Božie. Hans Küng potvrdzuje, že pre moslimov sa Božie slovo stalo knihou. Podľa neho však otázka kresťanov znie: je táto kniha skutočne slovom Božím? Po stáročia bolo zakázané túto otázku si vôbec klásť. Moslimom i kresťanom hrozila kvôli tomu exkomunikácia so všetkými jej následkami.

Tak ako moslimovia od západnej Afriky až po strednú Áziu a Indonéziu so samozrejmosťou na túto otázku odpovedali vždy kladne a svoj život a svoje úsilie orientovali podľa Koránu, tak zasa veriaci kresťania všade na svete s tou istou samozrejmosťou hovorili nie. A nielen oni, ale neskôr aj sekularizovaní západní religionisti, ktorí Korán takisto nechápali ako slovo Božie, ale vždy len ako slovo Mohameda. Kanadský religionista Wilfred Cantwell Smith ako prvý jasne položil a do hĺbky analyzoval túto otázku, ktorá pre mnohých veriacich na oboch stranách stále ešte znamená nebezpečenstvo (On Understanding Islam). Küng s ním súhlasí v tvrdení, že obe odpovede, s ktorými napodiv prichádzali inteligentní, kritickí a čestní ľudia, spočívajú v konečnom dôsledku na nekritickom, dogmatickom predporozumení ("pre-conviction").

Opačné ponímanie sa potom javilo buď ako prejav nevery (podľa moslimov to bola kresťanská negatívna odpoveď) alebo povery (podľa kresťanov moslimský súhlas). Podľa Künga platí teda to, čo sa usiloval stanoviť Smithov kanadský kolega Willard Oxtoby (The Meanig of Other Faith) ako železné pravidlo štúdia náboženstva: "Čo si vložíš, to si potom vyberieš." Kto teda považuje Korán už vopred za slovo Božie, bude sa v tom pri čítaní neustále utvrdzovať. Neplatí to však aj opačne?

Pre naše teologické otázky nie je v prvom rade dôležité, ako Mohamed Božie zjavenie prijal, rozhodujúce pre nás je, či ho prijal, konštatuje Küng. Smie sa však vôbec kresťan takto pýtať? Nemusí to z hľadiska Starého i Nového zákona hneď odmietnuť? Nenachádza sa azda v Biblii vrátane Nového zákona celé množstvo negatívnych výpovedí o omyle, temnote a vine nekresťanského sveta? Takéto otázky si kladie Küng a dodáva, že takéto súdy platia o ľuďoch, ktorí odmietajú prijať biblické posolstvo. Nie sú to však podľa neho ani tak definitívne odsudzujúce výroky, ako skôr zreteľné výzvy k obráteniu. Küng okrem toho pripomína, že nesmieme prehliadnuť, že vedľa toho sa nachádza v Biblii aj nemálo pozitívnych výpovedí o nekresťanskom svete, podľa ktorých tu je pôvodná zvesť o Bohu určená celému ľudstvu.

Od knihy Genesis až po múdroslovnú literatúru, od listu Rimanom až po Skutky a janovský prológ obsahuje Biblia univerzálne perspektívy. Môžeme teda na tomto biblickom pozadí vylúčiť, že vďaka Božiemu zjaveniu, ktorým je stvorenie, veľký počet ľudí minulej i súčasnej doby zakusoval a zakusuje tajomstvo Boha? Môžeme vylúčiť, že niektorým jednotlivcom bolo pritom darované aj zvláštne poznanie, že im bola určená zvláštna úloha a pridelená osobitná charizma, aby mohli splniť úlohu, ktorú im určil Boh? Küng sa pýta, či by to nemohlo platiť aj pre Mohameda, proroka z pohanskej Arábie.

Keď uznáme Mohameda ako pokresťanského proroka, budeme musieť dôsledne dodať, na čom moslimom zo všetkého najviac záleží, že Mohamed nemá svoje posolstvo jednoducho pre seba, že jeho posolstvo nie je jednoducho jeho slovom, ale slovom Božím. Ale čo treba rozumieť slovom Božím? Čo sa mieni pod zjavením? Spadlo azda Božie zjavenie jednoducho z neba a bolo nespochybniteľne slovo za slovom Bohom inšpirované alebo nadiktované? V to však veria nielen moslimovia, ale aj niektorí fundamentalistickí kresťania -- prirodzene, vo vzťahu k Biblii. Z doterajších poznatkov, ktoré prinieslo historicko-kritické skúmanie Biblie, vysvitá, že pravdu nezaručuje bezchybnosť a neomylnosť autorov, ale že pravda obsahu svedectva, posolstva tu musí byť sama osebe. Nepotrebuje byť "zvonku" božsky legitimovaná, ale sa sama legitimuje na základe "vnútorného" svedectva, je inšpirovaná a inšpirujúca zároveň.

Známy francúzsky filozof Roger (arabsky Radžá) Garaudy, ktorý dospel k islamu po dlhej dobe marxistickej angažovanosti, sa v tomto zmysle vyjadruje aj o Koráne. Zdôrazňuje, že zásady správneho pochopenia Koránu sú obsiahnuté v ňom samom. Nie je možné sa preto nekriticky pridržiavať litery, ale vyhľadávať a uvažovať o všeobecnom večnom Božom zámere. Keď však kresťan neodoprie Koránu náboženskú transcendentnosť, bude si môcť zrejme tiež -- aj keď táto problematika bude pripadať spočiatku tradičným moslimom nebezpečná, podobne ako je tomu vo vzťahu tradičných kresťanov k analogickým otázkam -- položiť otázku historickej kontingencie, dejinnej podmienenosti Koránu.

Nech už budeme môcť otázku vzniku Koránu zodpovedať akokoľvek, dôležité je, že dnes aj podľa vedecky reflektovaného moslimského ponímania musí byť Božie slovo Koránu chápané zároveň ako prorokovo ľudské slovo. Nový prístup ku Koránu sa v náväznosti na L. Massignona a K. Rahnera objavuje aj v niektorých významných prácach západoeurópskych teológov. Yves Congar rozlišuje konštitutívne zjavenie uzavreté Novým zákonom a zjavenie explikatívne, vnímané skúsenosťou cirkvi i mimo nej v ďalšom toku času.

V tomto zmysle dominikán Claude Geffré vysvetlil na islamsko-kresťanskom stretnutí v Tunise (1979), ako sa cíti ako kresťan oslovený islamom: "Islam mi prorocky pripomína pôvodnú výzvu pre Izrael: v jedného Boha veriť budeš! Koránske zjavenie ma vyzýva znovu si prečítať biblickú zvesť, ktorá je dovŕšená v Ježišovi Kristovi, s dôrazom na Absolútno jediného Boha a s výstrahou pred každým hriechom modloslužobníctva..."

V najústretovejších formách medzinárodnej priateľskej Skupiny islamsko-kresťanského výskumu (ktorá pôsobí od roku 1977 zvlášť v Tunise, Rabate, Paríži a Bruseli) sa Koránu dostáva uznanie ako Božiemu slovu, autentickému a zároveň odlišnému od Božieho slova, ktorým je Kristus. Autenticita sa pritom neposudzuje podľa miery zhody s našou vlastnou zvesťou, ale podľa rozpoznateľných znakov rýdzosti pôvodu a obsahu posolstva a podľa ovocia vydaného svetu.

Literatúra

• Armstrongová, K.: Dějiny Boha. Argo, Praha 1996.
• Biser, E.: Na prahu třetího tisíciletí. Podaří se křesťanství do něj vstoupit? In.: Teologické texty 3/2003, s. 90-92
• Korán (Z arabčiny preložil Ivan Hrbek). Odeón, Praha 1972.
• Kropáček, L.: Duchovní cesty islámu. Vyšehrad, Praha 2003.
• Küng, H., van Ess, J.: Křesťanství a islám. Vyšehrad, Praha 1998.

Autor je teológ

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO