Samotná myšlienka, že by Židia boli mohli ohroziť moc krajín, ako je Nemecko, Francúzsko či Taliansko, je v skutočnosti donebavolajúca. No pritom bola všeobecne prijímaná, keďže až na pár výnimiek sa im väčšina Európy v priebehu vraždenia obrátila chrbtom. Je iróniou dejín, že odporný oficiálny slovník fašizmu ich najčastejšie označoval za "teroristov" -- presne tak, ako neskôr "teroristami" nazývali nepriatelia počas vojen za nezávislosť Alžírčanov a Vietnamcov.

Všetky ľudské katastrofy sa od seba niečím odlišujú, takže nemá zmysel dávať medzi ne znamienka rovná sa. No je určite fakt, že jednou z univerzálnych právd o holokauste nie je len to, že už nikdy sa nesmie znova prihodiť Židom, ale že sa ako krutý a tragický kolektívny trest nesmie prihodiť vôbec žiadnemu národu. Ale i keď netreba hľadať rovnosť v nešťastí, pokiaľ máme na pamäti rozdiely v rozsahu katastrofy, analógie a skryté podobnosti svoju hodnotu majú. Pretože bez ohľadu na to, že jeho život bol iste plný chýb a zlého panovania, sa teraz Jásir Arafat musí cítiť ako prenasledovaný Žid -- a prenasledovaný štátom Židov. Nedá sa vyvrátiť, že najväčšou iróniou jeho obliehania v rozstrieľanom areáli v Ramalláhu je fakt, že tento očistec naplánoval a vykonáva vodca-psychopat, ktorý vyhlasuje, že je predstaviteľom židovského národa. Nechcem túto analógiu preháňať, ale je určite pravda, že Palestínčania sú dnes za izraelskej okupácie rovnako bezmocní, ako boli v štyridsiatych rokoch Židia. Izraelská armáda, vojenské letectvo a námorníctvo, štedro dotované Spojenými štátmi, nivočia absolútne bezbranné civilné obyvateľstvo okupovaného Západného brehu Jordánu a Pásma Gazy. Palestínčania sú za posledného polstoročia vydedeným národom. Milióny sa stali utečencami, väčšina ostatných žije už tridsaťpäť rokov pod vojenskou okupáciou, vydaní na milosť a nemilosť ozbrojeným osadníkom systematicky zaberajúcim ich pôdu, ako aj armáde, ktorá už Palestínčanov povraždila na tisíce. Ďalšie tisíce sú vo väzení a ešte ďalšie prišli o živobytie či sa stali po druhý alebo tretí raz utečencami. Nikto z nich nemá občianske ani ľudské práva.

A napriek tomu všetkému Šaron tvrdí, že sa Izrael len-len drží pri živote vzhľadom na palestínsky terorizmus. Môže byť niečo odpudivejšie ako toto tvrdenie, keď tento šialený mäsiar Arabov posiela svoje F-16ky, svoje bojové helikoptéry a stovky tankov proti neozbrojenému ľudu, ktorý sa vôbec nemá čím brániť? Sú to teroristi, hovorí Šaron - a ich vodca, ponižujúco uväznený v rozpadávajúcej sa budove, obkolesený výsledkami izraelského ničenia, je terorista zo všetkých najväčší. Arafat má dosť odvahy a vzdorovitosti na to, aby sa nepoddal a v tomto ohľade je s ním jeho národ za jedno. Každý Palestínčan pociťuje úmyselné poníženie, ktorému je Arafat vystavený, ako ukrutnosť bez akéhokoľvek politického či vojenského účelu -- okrem čírej snahy ublížiť. Akým právom sa toho Izrael dopúšťa?

Je skutočne hrozné uvedomiť si túto symboliku. Je ešte horšie vedieť, že Šaron a jeho stúpenci, nehovoriac o jeho zločineckej armáde, chcú ukázať presne to, čo táto symbolika tak kruto osvetľuje. Mocnými sú teraz izraelskí Židia. Palestínčania sú ich prenasledovanými a pohŕdanie zasluhujúcimi "menejcennými". Šaron má šťastie, že Šimon Peres, hádam najväčší zbabelec a pokrytec dnešnej svetovej politiky, chodí po svete a všade vysvetľuje, že Izrael chápe ťažkosti palestínskeho ľudu a že "my" sme im ochotní blokádu trocha uľahčiť. Nielenže sa potom v skutočnosti nič nezlepší, ale zákazy vychádzania, búranie domov a zabíjanie sa ešte viac zintenzívni. Izrael navyše volá po rozsiahlej medzinárodnej humanitárnej pomoci, čo v skutočnosti znamená, ako to správne povedal splnomocnenec OSN Terje-Rod Larsen, snahu primäť zahraničných darcov, aby vlastne sponzorovali izraelskú okupáciu. Šaron má určite pocit, že nielenže sa mu prepečie absolútne čokoľvek, ale že pritom ešte dokáže svet presvedčiť, že obeťou je Izrael.

Zatiaľ čo po celom svete narastajú protesty obyvateľstva, podľa organizovanej sionistickej reakcie rastie antisemitizmus. Len pred pár dňami označil prezident Harvardskej univerzity Lawrence Summers vo svojom vyhlásení kampaň niektorých profesorov a študentov za to, aby univerzita predala akcie amerických firiem poskytujúcich vojenskú výzbroj Izraelu, za prejav antisemitizmu. Na antisemitizmus sa tu sťažuje židovský prezident najstaršej a najbohatšej univerzity v krajine! Kritika izraelskej politiky sa dnes bežne prirovnáva k tomu antisemitizmu, ktorý vyvolal holokaust, aj napriek tomu, že v Spojených štátoch antisemitizmus prakticky neexistuje. Naopak, v Spojených štátoch existuje mccarthyovská kampaň skupiny izraelských a amerických učencov a vedcov proti tým profesorom, ktorí protestujú proti porušovaniu ľudských práv Izraelom. Cieľom kampane je, aby študenti i prednášatelia udávali svojich propalestínskych kolegov -- aby sa potom títo ľudia báli využiť svoje právo na slobodu slova a zároveň sa vážne obmedzila akademická sloboda.

Ďalšou iróniou je, že protesty proti brutálnosti Izraela -- najnovšie proti ponižujúcej Arafatovej izolácii v Ramalláhu -- nadobudli masový charakter. Tisíce Palestínčanov odmietli dodržať zákaz vychádzania v Pásme Gazy a niekoľkých mestách Západného brehu, aby demonštráciou v uliciach podporili svojho ostreľovaného vodcu. Čo sa však týka vládcov arabských štátov, tí buď zostali ticho, alebo sú bezmocní - alebo oboje. Každý jeden z nich, vrátane Arafata, celé roky otvorene hovorí o svojej ochote uzavrieť s Izraelom mier. Dva štáty z nich s ním dokonca mierové zmluvy podpísali. Šaron sa im však za to opláca akurát tak kopancom do ich kolektívneho zadku. Arabi, ako viackrát zopakoval, rozumejú len sile. Teraz, keď silu máme, s nimi budeme zaobchádzať tak, ako si zaslúžia (a ako sa kedysi zaobchádzalo s nami).

Izraelský mierový aktivista Uri Avnery má pravdu: Arafata vraždia. A spolu s ním zahynú podľa Šarona aj ambície Palestínčanov. Sme svedkami skúšky, ako ďaleko môže izraelská moc v sadistickej brutalite -- i keď nie úplnej genocíde -- zájsť bez toho, aby ju niekto zastavil či zadržal. Šaron dnes vyhlásil, že v prípade vojny s Irakom, ktorá určite príde, Iraku vráti úder -- čím určite spôsobil Bushovi a Rumsfeldovi bezsenné noci, ktoré si aj zasluhujú. Šaronov posledný pokus o "zmenu režimu" sa odohral v Libanone v roku 1982. Posadil do prezidentského kresla Bašira Džemajela, ktorý mu však veľmi priamo povedal, že z Libanonu nikdy nebude vazal Izraela. Nato Džemajela zavraždili, odohral sa masaker v palestínskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatíla, až nakoniec sa po dvadsiatich krvavých a hanebných rokoch Izraelčania namosúrene z Libanonu stiahli.

Aký z toho všetkého môžeme vyvodiť záver? Že politika Izraela bola pre celý región katastrofou. Čím je Izrael mocnejší, tým viac pustoší okolité krajiny, nehovoric o kataklyzmách, ktorými stíha palestínsky národ -- a tým viac je nenávidený. Táto moc sa zneužíva na zlovoľné ciele, vôbec nie na sebaobranu. Zo sionistickej vízie židovského štátu ako normálnej krajiny, rovnakej ako všetky ostatné, sa stala vízia života vodcu domorodého obyvateľstva Palestíny visiaceho na vlásku, zatiaľ čo všetko okolo neho rúcajú izraelské tanky a buldozéry. Toto má byť ten sionistický cieľ, za ktorý zomreli státisíce? Nie je hádam jasné, že v tom hrá úlohu logika neznášanlivosti a násilia, a že z bezmocnosti, ktorá môže byť dnes len pasívnym svedkom, vzíde nová moc? Šaron je hrdý, že vzdoruje celému svetu -- ale musí mu vzdorovať nie preto, že celý svet je antisemitský, ale preto, že to, čo pácha v mene židovského národa, je také príšerné. Nenastal azda čas, aby ho tí, ktorí sa necítia byť reprezentovaní jeho odpornými činmi, volali na zodpovednosť?

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO