Správa Agentúry USA pre medzinárodný rozvoj (USAID) pred rokom odhalila, že približne štvrtina detí v palestínskych teritóriách trpí dočasnou alebo trvalou podvýživou. Agentúra OSN zasa zistila, že v tom čase nemalo 62 percent Palestínčanov dostatočný prístup k potravinám. Odvtedy sa situácia len zhoršila. Podobná situácia existuje v zdravotníctve. Starostlivosť, vrátane očkovania a prvej pomoci, je komplikovaným a niekedy nemožným byrokratickým procesom. Ak chce niekto vidieť podmienky, v ktorých vyrastajú deti tohto izraelského zadného dvora, mal by sa zúčastniť na niektorom z podujatí organizovaných Lekármi za ľudské práva.

* * *

Týmto deťom nechýba len jedlo a zdravotnícka starostlivosť. Stovky z nich, od Dženinu po Rafah, trpia psychologickou traumou, ktorej následky sa dajú ťažko odhadnúť. V posledných troch rokoch boli vystavovaní hrozivým dávkam smrti, deštrukcie, streľby, tankov na uliciach, vojakov, vnikajúcich do ich domov uprostred noci, zatknutí, bitiek a mnohých iných foriem ponižovania. Niektorí z nich stratili priateľov, občas priamo pred vlastnými očami -- od septembra 2000 bolo zabitých 230 palestínskych detí mladších ako 15 rokov a ďalších 208 vo veku od 15 do 18 rokov. Mnoho ďalších ochrnulo, či má iné postihnutie. Nemusíme byť psychológmi, aby sme pochopili, že deti, ktoré žijú tak dlho v strachu, budú trpieť mentálnymi problémami. Samozrejme, len veľmi málo z nich dostane profesionálnu pomoc.

Tieto deti vyrastajú s depriváciami, ktoré si izraelskí rodičia a deti dokážu len ťažko predstaviť. Nikdy nevideli pláž, nikdy nesedeli v klimatizovanej izbe, nikdy sa nekúpali v bazéne, nešli autobusom, nikdy nešli niekam na výlet. Môžu len snívať o tom, že by sa previezli vo vlaku či lietadle. Niektoré z nich nemohli opustiť svoje domy celé mesiace, či svoje dediny celé roky. Dni a noci v rovnakej dedine, bez kultúrnych komunitných zariadení, bez ihrísk, kníh, hračiek či hier. Nikdy neboli v zábavnom parku, netušia, čo je to počítač, nikdy nesedeli v kine, nevideli divadelnú hru, nenavštívili múzeum či koncert. Celé mesiace nemohli dokonca ísť ani do školy. Ich kultúrny a spoločenský svet bol formovaný životom v zákazoch vychádzania a obliehaniach Izraela. Niektoré z nich nikdy nevideli svojich starých rodičov, aj keď žijú v meste neďaleko. Iní zasa nevideli svojho uväzneného otca či bratov, keďže návštevy vo väzeniach nie sú možné. V niektorých prípadoch sú v izraelskej väzbe obaja rodičia. Mnohé z detí boli väznené spolu s dospelými a kruto trestané, bez ohľadu na vek.

* * *

Príčinou bezsenných nocí Izraelčanov by však nemali byť len životné podmienky palestínskych detí. Okrem všetkého stresu (za ktorý je, vo väčšine prípadov, zodpovedný Izrael) je to generácia, ktorá "nikdy nepoznala Jozefa". Ich otcovia v Izraeli pracovali, niekedy od mladého veku. Starali sa tam o polia, stavali domy, čistili ulice, či obchodovali. Od detstva boli vystavení kontaktu s Izraelčanmi, spoznali ich nepekné i dobré stránky, niekedy sa naučili aj jazyk. Výsledkom je, že vzťah tejto generácie voči Izraelu je oveľa komplexnejší -- veľká väčšina stále verí v možnosť mieru a usiluje sa Izrael v niektorých sférach napodobniť. Naproti tomu ich deti sú od nás úplne odrezané. Ich jediný kontakt s Izraelom sa deje cez dve postavy: vojaka, ktorý v noci násilne vtrhne do ich domu, vybije dieru v stene obývačky a ponižuje ich rodičov, či osadníka, ktorý drancuje ich pôdu a niekedy ich navyše zneužíva.

To je generácia, ktorá nikdy nepočula o nenásilných, neozbrojených Izraelčanoch. Jediní, ktorých dnešné deti -- a budúci dospelí -- poznajú, sú tí, ktorí ich zatýkajú v ich vlastných domoch, strieľajú na nich, bijú ich a ponižujú. Na vytvorenie si svetonázoru nepotrebujú agitáciu výcvikových táborov či palestínskej televízie. Stačí sa im poobzerať dookola.

Keď dospejú, tieto spomienky im ostanú. Nebudú schopní zabudnúť na horory, ktorým boli vystavení, a na ľudí, ktorí sú, podľa nich, za to zodpovední. A tak pred našimi očami vyrastá generácia, ktorá nie je len hladná, psychologicky traumatizovaná, nezdravá a bez poriadneho vzdelania, ale aj bažiaca po pomste a stratená v nenávisti. Týmto odkazom sa treba skutočne zaoberať. Netýka sa len rodičov nešťastných detí, ale aj nás všetkých.

Článok uverejnil internetový magazín Z-MAGAZINE

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO