Žiaľ, už sa ním nestane. Bojovník za práva svojho národa podľahol tomu najpokojnejšiemu, ale zato najnezmieriteľnejšiemu protivníkovi. Said o svojom rozsudku smrti vedel dopredu -- trpel totiž na rakovinu krvi. Napriek tomu nepodľahol trudnomyseľnosti a naopak sa ešte s väčšou vervou a neúnavnejšie púšťal do práce, ktorú považoval za svoju povinnosť. Svoje dni žil naplno, cestoval po svete, prednášal, písal. V západnom svete rozbíjal stereotypy o Araboch ako o besných fanatikoch a islamských fundamentalistoch, v arabskom zase presadzoval proti tým, ktorí boli za tieto stereotypy zodpovední, toleranciu, demokraciu, slobodu slova i ostatné ľudské práva.

Napriek tomu, že bol hlboko kritický voči "mierovému procesu" dohody z Oslo i voči Arafatovmu palestínskemu vedeniu, nebol žiadnym islamským radikálom. Naopak, osobne sa vždy dôsledne zasadzoval za nenáboženskú, sekulárnu líniu. Bol to intelektuál, ktorý patril obom spomínaným svetom -- jednak svetu arabských dejín a kultúry, ale na druhej strane aj svetu hodnôt, ktoré sa obyčajne nazývajú "západné" -- hodnôt demokracie a slobody. Arafata kritizoval ako neschopného, nemilosrdného a skorumpovaného autokrata, ktorý bol za upevnenie svojej otrasenej pozície schopný výpredaja palestínskeho národného programu. Said však napriek tomu dobre vedel, že Arafat je stále palestínskym národným vodcom a rozhorčene protestoval proti izraelským či americkým veľkopanským predstavám, že Arafata možno podľa ich vlastnej ľubovole zosadiť, vymeniť za iného vodcu či dokonca zavraždiť.

Said pochádzal z pomerne zámožnej rodiny a ako sám povedal, až do roku 1967 ho konflikt Palestínčanov a Izraela veľmi nezamestnával. Z Palestíny odišiel ešte pred rokom 1948 a vytvorením štátu Izrael, keďže jeho otec ako obchodník cestoval po celom Blízkom východe, od Bejrútu po Káhiru. Neskôr sa dostal do Spojených štátov, kde vyštudoval a stal sa literárnym vedcom.

A nie hocijakým. Preslávil sa okrem iného svojou knihou o "orientalizme", v ktorej na základe mnohých prameňov presvedčivo vykreslil, ako si Západ vysníval rozprávku o "Oriente" -- neznámej, zmyselnej, krutej ríši, ktorá stelesňovala všetko "iné", cudzie, odlišné od západných zvyklostí. Tento "Orient" v západných predstavách oddávna zahŕňal nielen Blízky východ, ale aj väčšinu Ázie -- asi tak, ako keby niekto dal dokopy Európu s polovicou Afriky a začal tvrdiť, že všetci obyvatelia tohto priestoru sú rovnakí. Na základe týchto stereotypov, nie na základe skutočného poznania, pristupuje Západ (a z geografického, ale i politického hľadiska k nemu v tomto prípade patríme aj my) k Ázii dodnes.

Z relatívneho nezáujmu o palestínske udalosti vytrhol Saida, podobne ako mnohých iných exilových Palestínčanov, šok Šesťdňovej vojny v roku 1967. Edward Said sa začal angažovať proti, odvtedy až dodnes trvajúcej, izraelskej okupácii, stal sa členom OOP i Palestínskej národnej rady. Bol medzi tými, ktorí hlasovali za "dvojštátne riešenie", teda za rozdelenie historickej Palestíny medzi Palestínčanov a Izraelčanov. Vystupoval proti názorom, že "Židov treba zahnať do mora". Usiloval sa o historické zmierenie oboch národov a spolupracoval s mnohými židovskými intelektuálmi -- napríklad Noamom Chomskym -- ktorých snaha o ukončenie konfliktu bola rovnako úprimná ako jeho.

Je tragické, že Edward Said zomrel práve v čase, keď na čele Izraela stojí Ariel Šaron, bezmála vojnový zločinec, ktorého plánom je zaviesť na okupovaných územiach Palestíny nový aparteid a rozsekať arabské územie do nesvojprávnych bantustanov. Said neprestal proti týmto šialeným plánom bojovať do konca života. Nevzdal sa do posledného dychu, takmer doslova. Zostane už navždy veľkou postavou palestínskeho národného hnutia i inšpiráciou pre všetkých tých obyvateľov sveta, ktorým leží na srdci spravodlivosť.

Redakčne krátené

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO