Carter vtedy vypracoval plán, ktorého cieľom bolo, metaforicky povedané, vymeniť ťažného koňa americkej ekonomiky. "Za posledných dvesto rokov muselo ľudstvo zatiaľ dvakrát prejsť na iné zdroje energie. Je tu opäť čas zmeny," tvrdil americký prezident.

Viac slnka, menej ropy, viac izolácie, menej kúrenia

Namiesto zvyšovania spotreby navrhoval politik-vizionár cestu úspornejšieho míňania bohatstva, "ktoré musí vydržať aj generáciám detí našich detí". Jeho plán, založený na desiatich hlavných princípoch, počítal so zavedením daní pre majiteľov naftožravých limuzín a peniaze vybrané týmto spôsobom hodlal poskytnúť stavbárom, ktorí dbajú na dôkladnú izoláciu domov a na strechách nezabudnú vybudovať solárne články, ktoré by mohli pokryť väčšinu spotreby elektrickej energie domácnosti. Netvrdil, že človek má v zime mrznúť. Len od občanov žiadal, aby zateplili svoje príbytky tak, že potreba kúriť bude minimálna. Nechcel od ľudí, aby nemali chladničku či práčku. Chcel len, aby výdobytky techniky za slnečného počasia poháňala energia, ktorá neničí prírodu a je zadarmo. Tvrdil, čo je ekologické, je aj ekonomické.

Carter ďalej vypočítal, že prostriedky zo zdanenia neekologicky sa správajúcich koncernov spolu s investíciami, ktoré umožňuje výkonnosť americkej ekonomiky, by sa mohli investovať do výskumu. Jeho snom boli elektromobily, v architektúre zasa skleníkové domy nielen s komínmi, ale aj so solárnymi článkami.

Ročne tak chcel znížiť spotrebu energie o dve percentá, celkovú spotrebu ropy o desať percent. Jeho plán rátal so zateplením prostredníctvom najmodernejších metód v 90 percentách novostavieb -- teda všetkých okrem tých oblasti Nového Mexika a Arizony, kde zima predsa len nie je taká tuhá. Pre dva a pol milióna domácností by sa vďaka dotáciám oplatilo pokrývať aspoň čiastočne spotrebu energie solárnymi článkami. To všetko malo mať za následok zníženie dovozu ropy o vyše 50 percent. "Ak to nespravíme, budeme žiť navždy v strachu z embárg," varoval Carter. Nositeľovi Nobelovej ceny ideológia preventívnych vojen a krížových výprav v mene demokracie ako alternatíva nesedela.

Prečo sa Carterov plán nerealizuje

Carter už vtedy vedel, že "rôzne záujmové skupiny vám budú uvádzať desiatky dôvodov, pre ktoré sa neoplatí podstúpiť túto krížovú cestu". Mal pravdu. Proti boli najmocnejšie priemyselné loby -- naftárska, elektrárenská i automobilová. Všetky tri z jasných príčin -- zníženie spotreby by znamenalo zníženie ziskov. Odporcami plánu boli aj tí politici, ktorí videli v znížení dovozu ropy ohrozenie Izraela. Veď keby sa znížil, ba nebodaj odbúral dovoz ropy z arabských krajín, načo by bola vojenská podpora a strategické spojenectvo s Tel Avivom?

Američania by takto kvôli vojensko-strategickým a už tobôž nie ekonomickým dôvodom nepotrebovali svojho "najspoľahlivejšieho spojenca" (citát G. W. Busha). A veriť, že USA budú podporovať Izrael ročnými miliardovými dotáciami len preto, že to je jediná demokracia na Blízkom východe, by bolo značne naivné. Zastavené dodávky najmodernejších zbraní Tel Avivu, ktorý i vďaka nim odoláva arabskej presile, by ho potom existenčne ohrozili.

V každom prípade, prehra Cartera v nasledujúcich voľbách, zapríčinená v nemalej miere tým, že najbohatšie záujmové skupiny začali vo zvýšenej miere finančne podporovať kampaň republikánov, znamenala pozastavenie dotácií environmentálnym programom a zastavenie politiky znižovania spotreby na úkor konzumu. Dnes je energeticky úsporný environmentálny spôsob života módnym trendom intelektuálov, bývalých hippies a vzdelaného obyvateľstva najmä v Kalifornii. Len tam uvidíte na benzínovej pumpe okrem čerpadiel aj zástrčku pre elektromobil, len tu štát zdaňuje naftu a benzín tak, že sa oplatí si byt zatepliť a mať na streche okrem komína aj solárne články. Na väčšine územia USA sa však Carterova vízia nerealizuje.

Strašná alternatíva -- vojna

Keď bol v roku 2000 zvolený (spomeňte si, akým spôsobom) do čela USA prezident Bush a jeho ropná loby, bolo zle. K totálnej tragédii však došlo až 11. septembra. Nebyť teroristických útokov, Bush by síce nepristúpil na Kjótsky protokol, ale aspoň by neohrozoval svetový mier tým spôsobom, ako to robí dnes. Vojna v Iraku bola pre vládnych ropných ideológov (v čase keď Carter navrhoval svoj environmentálny program, Bush hľadal ropu v Texase, Cheney sa pripravoval na svoju kariéru v ropnom koncerne Haliburton) spôsobom, ako vrátiť dlh naftárskej i zbrojnej loby. Na druhej strane to bola jediná alternatíva záchrany stagnujúcej ekonomiky.

Z ťažby v Iraku profitovali doteraz najmä Francúzi a Rusi, podiel Američanov bol zanedbateľný. Ruské firmy navyše obchodovali bartrovým spôsobom a dodávali Iraku vrtné súpravy a potrubie, ktoré bude budúca proamerická iracká vláda odoberať od amerických koncernov Haliburton a Schlumberger. Hodnota akcií zbrojárskych firiem Raytheon, Northrop Grumman, Lockheed Martin, General Dynamics alebo Alliant Techsystems rastie napriek krachom na Wall Streete. V Iraku sa skúšajú nové zbrane -- aj to je dôvod, prečo Bush upozorňuje Američanov, že "vojna nemusí byť krátka". Zbrojárske koncerny potrebujú tak tri týždne.

Kruh sa raz uzatvorí

To je aj čas, ktorý vydrží ekonomika USA i v súčasnom zdecimovanom stave. Ak vojna potrvá tri týždne, po jej skončení podľa ekonomických analytikov dôjde k hospodárskemu boomu. Vývin ďalšej generácie zbraní oživí okrem zbrojárskeho aj počítačový priemysel, IBM a Hewlett Packard už dnes dodávajú americkej armáde elektronické vybavenie pre zložitejšie vojenské systémy. Po vojne bude rásť nielen Dow Jones, ale aj Nasdaq. Zásoby ropy v Iraku sú druhé najväčšie na svete, takže aj americké hospodárstvo závislé od čierneho zlata sa opäť na čas o seba postaralo. Ekológii však zvonia do hrobu. Ale útek dopredu nemôže trvať večne. Raz už nebude krajiny, ktorá by mala súčasne aj ropu aj diktátora. Bude treba vymyslieť novú ideológiu. Buď tú, ktorá ospravedlní ďalšie vojnové ťaženie, alebo tú, ktorá odbúra závislosť hospodárstva od ropy. Kruh sa uzatvára. Vojna alebo mier? Ekológia alebo ropa? Bush alebo Carter?

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO