Nedávny konflikt medzi USA na jednej strane a Francúzskom a Nemeckom na druhej, týkajúci sa riešenia krízy v Iraku, viac ako legalizuje otázku: Má byť zahraničná politika Slovenska bližšie k USA alebo ku krajinám vyspelej Európy? Predstavitelia vlády na čele s Mikulášom Dzurindom a Eduardom Kukanom ju nepripustia a v dnešnej situácii na ňu ani úprimne neodpovedia. Faktom však je, že v rámci prístupového procesu sa Slovenská republika jasne zaviazala "pokračovať v orientácii zahraničnej politiky smerom k zahraničnej politike EÚ a k aktívnemu záujmu o rozvoj spoločnej európskej bezpečnostnej a obrannej politiky".

Bez ohľadu na rozličný názor Veľkej Británie so Španielskom a Nemecka s Francúzskom, je európska verejná mienka jednotná a jednotný je aj Európsky parlament. Argumentovať tvrdením, že jednotná európska politika ešte neexistuje je teda trochu alibistické. Podivne vyznieva aj kritika, ktorá sa po reakcii Francúzska na postoj kandidátskych krajín východnej Európy spustila na Chiraca. Ak mal napríklad francúzsky prezident po iniciatíve Mikuláša Dzurindu podporiť USA v otázke vojenského riešenia irackej krízy pocit, že SR sa takýmito činmi od politiky EÚ vzďaľuje, nemožno mu to zazlievať. Má právo na svoj názor. A má právo ho aj vysloviť.

Veď, úprimne povedané, zo strany slovenského premiéra išlo o zbytočné gesto "nadpráce", ktoré nie sme nútení robiť, ani keď sa usilujeme začleniť do NATO. Potvrdil to napokon aj samotný George Robertson, ktorý povedal, že integrácia do NATO nesúvisí s podporou vojny v Iraku a naopak. Čo inými slovami znamená, že súhlasom s vojnou nie je ani podmienená. Slovensko teda malo dostatočný priestor na slobodnú voľbu v tom, či bude ZA alebo PROTI vojenskému zásahu USA v Iraku. Tento priestor nezúžila ani Amerika, ani predstavitelia NATO. Zúžil ho premiér Mikuláš Dzurinda. Výsledok? Podľa prieskumov verejnej mienky výrazne klesla podpora vstupu do aliancie. Prehnaná iniciatíva premiéra nebola teda veľkou pomocou pre náš vstup do NATO, skôr naopak. Z tohto vnútorného pohľadu sa javí ako kontraproduktívna. Z vonkajšieho? Vedúce krajiny Európskej únie prvýkrát vážne zapochybovali o pripravenosti SR stáť v zahraničnej politike na strane Európy, čo môže mať nepriame následky minimálne na komunikáciu v integračnom procese. Francúzsko si môže klásť otázku, prečo by malo napríklad svoje investície v automobilovom priemysle presúvať do krajiny, ktorá nemá veľkú ochotu realizovať európsku politiku. (Najmä, ak vieme, že od investovania v Poľsku ich odradil postoj Poliakov, ktorí pri nákupe vojenskej techniky uprednostnili americkú a nie francúzsku technológiu...) A aj Nemecko, ktoré sa v rebríčku bilancie zahraničného obchodu a investícií javí pre SR ako najlukratívnejší partner, má právo skôr či neskôr sa pýtať, či sa kandidátske krajiny za finančnú podporu z eurofondov neodvďačia únii tým, že v nej budú hájiť nie európske, ale americké záujmy. Bez ohľadu na to, že Slovensko je a chce byť dobrým priateľom USA, je to z pohľadu vyspelej Európy legitímna otázka.

Jej vysloveniu mohol zabrániť diplomatickejší postoj slovenskej vlády a zvlášť premiéra. Najmä ak výsledok tejto prapodivnej piruety je nejasný. Okrem mediálnej prezentácie jeho osoby a strany nepomohla ničomu. Ani USA. Nezískali tým viac členov Bezpečnostnej rady OSN na svoju stranu, čo je dnes pre nich najpodstatnejšie.

Bývalá vládna koalícia, ktorej bola SDĽ súčasťou, vážila na milimetrových váhach zahraničnú politiku, aby si SR udržala dobré vzťahy v rámci NATO, ale aj v priestore EÚ. Jedným podpisom dnes ten istý premiér novej vlády túto rovnováhu narušil. Stále je čas otočiť nepravdivú a škodlivú doktrínu, ktorá z toho vzišla: že byť v otázke Iraku s USA, znamená byť proti Európskej únii.

Oveľa pravdivejšie a logickejšie by bolo presadzovanie myšlienky: byť viac s Európou neznamená byť proti USA.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO