Na území dnešného Iraku vznikla najstaršia civilizácia na tejto planéte -- sumerská. Neskôr zažilo toto územie veľmi búrlivú históriu, vystriedalo sa tu veľa pánov a vládcov, pred prvou svetovou vojnou patrilo k Tureckej ríši. Jej vládcovia si vo svetovom konflikte vybrali zlú stranu, stali sa spojencami Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Arabi žijúci na území Tureckej ríše nenávideli Turkov rovnako ako iné podmanené národy. Veľká Británia dala Arabom prísľub, že ak povstanú proti tureckej nadvláde, po vojne im umožní vznik veľkého arabského štátu. Zároveň však britská vláda dala aj iný prísľub, v tzv. Balfourovej deklarácii sľúbila, že na území Palestíny bude môcť vzniknúť židovský národný štát.

Porušené sľuby Veľkej Británie

Na mierových konferenciách vedených po prvej svetovej vojne sa stanovili hranice, ktoré existujú dodnes. Samostatnosť však dostala iba Saudská Arábia. Juh Arabského polostrova sa dostal pod britskú kontrolu a sever bol rozdelený na Palestínu, Sýriu, Transjordánsko a Irak. Sýriu dostali Francúzi, zvyšok Angličania. Francúzi dali časť Sýrie Turecku, z časti, kde bola vtedy kresťanská väčšina, vytvorili Libanon. Z územia Iraku Angličania neskôr vydelili Kuvajt, ktorý bol britskou kolóniou až do roku 1961. Irak vždy vyslovoval nároky na toto územie, podobne ako si dnes samostatný írsky štát nárokuje na územie Severného Írska. Na týchto územiach bol fakticky nastolený koloniálny režim, no Francúzi i Angličania dali prísľub, že v dohľadnom čase tieto územia dostanú nezávislosť. Stalo sa tak až po druhej svetovej vojne.

Význam územia okolo Perzského zálivu

Ropu možno už od minulého storočia nazývať "krvou svetovej ekonomiky". V oblasti Perzského zálivu sa nachádzajú najväčšia ložiská tejto prvoradej strategickej suroviny. Preto sa Veľká Británia usilovala túto oblasť kontrolovať prostredníctvom bábkových režimov v arabských emirátoch od Adenu po Kuvajt. Zárukou ropných záujmov pre Veľkú Britániu a od 50. rokov 20. storočia aj pre USA mali byť konzervatívne režimy, najmä v Saudskej Arábii a v Iráne.

Režim v Saudskej Arábii je založený na islamskom fundamentalizme. Na tomto území vznikla ešte v 18. storočí sekta vahhabitov, islamských puritánov. Režim v Saudskej Arábii je dodnes založený na prakticky doslovnom uplatňovaní zásad islamu. Alternatívou voči tomuto smeru bol arabský nacionalizmus, ktorý bol v celoarabskej strane BAAS spojený s niektorými prvkami socializmu. Arabský socializmus chcel odpovedať na výzvy 20. storočia spôsobom, ktorým by tradície arabskej civilizácie spojil s tým, čo sa vtedy považovalo za perspektívne a schopné ďalšieho vývoj.

Kto sa zaujíma o dejiny, narazí na problém, ktorý dodnes ovplyvňuje dianie vo svete. Po víťaznom pochode islamu vznikla nielen na Blízkom východe, ale aj na severe Afriky a dokonca aj na Pyrenejskom polostrove v Európe mocná ríša. K jej charakteristikám patrila nielen vojenská sila, ale aj vyspelá civilizácia, ktorej výdobytky ovplyvnili aj Európu. Na ilustráciu stačí iba pripomenúť, že slová admirál, arzenál, algebra, algoritmus, chémia a mnohé ďalšie sú arabského pôvodu. Centrom tejto ríše sa stal Bagdad. Existuje dokonca názor, že ak by boli Arabi dobyli vtedy celú Európu, dnes by sme žili v oveľa vyspelejšej technickej civilizácii.

Čo však spôsobilo úpadok arabskej civilizácie? Boli to dva vpády s katastrofálnymi dôsledkami, ktoré ovplyvnili aj európske dejiny: vpád Mongolov a vpád Turkov. Dôsledky tohto vpádu majú dodnes vplyv na Rusko a následky tureckého jarma aj dnes ovplyvňujú dianie na Balkáne. Podľa môjho názoru, aby si Arabi uchovali svoju identitu, silu na prežitie nachádzali v islame. Aj v iných historických situáciách a regiónoch sa zjavujú rôzne formy náboženského fundamentalizmu.

Bagdadský pakt

Vo februári 1955 uzavrelo v Bagdade Turecko, ktoré bolo zároveň členom NATO, s Irakom dohodu o vojenskej spolupráci. Tento pakt mal slúžiť ako bariéra proti narastajúcemu vplyvu Násirovho Egypta v tomto regióne. O niekoľko mesiacov do paktu vstúpili Veľká Británia, Irán a Pakistan.

V tejto súvislosti treba pripomenúť niekoľko dôležitých okolností. Násir sa v Egypte dostal k moci v roku 1952, potom ako sa zúčastnil na zvrhnutí kráľa Faruka. Viedol boj na dvoch ideových frontoch, na jednej strane proti tamojším komunistom, na druhej strane proti fundamentalistickému Moslimskému bratstvu. Jeho politika sa stala vzorom pre iné arabské krajiny.

Kľúčovým bodom pre modernizáciu poľnohospodárstva a industrializáciu mala byť výstavba Asuánskej priehrady. Nákladná stavba sa nezaobišla bez zahraničnej pomoci. Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj, ktorá bola pod kontrolou Američanov, odmietla poskytnúť pôžičku. Pomoc teda poskytol Sovietsky zväz, hoci Chruščov niekoľko ráz vyhlásil, že nie je nadšený prenasledovaním egyptských komunistov.

Iracká revolúcia

Súčasťou aparátu Bagdadského paktu bola Komisia pre boj proti podvratnej činnosti, v ktorej zohrávali kľúčovú úlohu americkí špecialisti. Úspešnosť ich činnosti sa prejavila v roku 1958, skupina dôstojníkov, ktorí boli zjavne inšpirovaní príkladom Násirovho Egypta, uskutočnila štátny prevrat, počas ktorého bol zabitý mladý kráľ Fajsal. K moci sa dostala skupina dôstojníkov pod vedením Abd al-Karíma Kásima, ktorí prevrat zmenili na revolúciu. Vyhlásili nielen republiku, ale chceli uskutočniť aj radikálne spoločenské zmeny. Tu však treba upozorniť na okolnosť, ktorej dôsledky sa prejavili až o niekoľko desaťročí. Keď Veľká Británia v roku 1961 poskytla Kuvajtu nezávislosť, iracká vláda vyhlásila, že ide o umelý štátny útvar, irackú provinciu, na ktorú má nepochybné nároky. Ide tu o komplikovaný medzinárodnoprávny problém.

Krvavý kolotoč

Namiesto realizácie nevyhnutných politických a ekonomických reforiem dochádza v Iraku k situácii, ktorá sa už nespočítateľne veľakrát zopakovala aj v iných krajinách. Hoci víťazných revolucionárov spájala ideológia arabského socializmu, rozdelili sa na nepriateľské frakcie, kde nenávisť siahala až k vraždám. Tieto ideologické rozdiely sú nepochopiteľné aj pre odborníkov. Vtedy sa na politickej scéne zjavuje Saddám Husajn. Bol zapletený do jedného pokusu o prevrat a odsúdili ho na trest smrti. Tajná služba istej neznámej krajiny mu pomohla utiecť z cely smrti.

V Iraku došlo na začiatku 60. rokov k vlne krvavých násilností. Predstavitelia rozličných politických prúdov sa navzájom zatvárali do väzení a vraždili. Aj pre Irak bol osudovým rok 1968. Moc nakoniec prevzalo do rúk radikálne krídlo strany Baas, ktoré v krajine vládne dodnes. Musíme zdôrazniť, že sa riadilo ideológiou arabského socializmu, čo znamenalo radikálne reformy: svetský štát, zlepšené postavenie žien, ale aj socialistický model ekonomiky. Pretože ropné zdroje a petrochemický priemysel boli zoštátnené, zisky z predaja ropy spôsobili, že sa Irak stával modernou krajinou s vyspelým priemyslom.

Napadá mi analógia s Juhosláviou. Staršia generácia si možno pamätá, že životná úroveň v tejto krajine bola vyššia ako u nás. V Iraku v dôsledku spomínaných reforiem stúpla životná úroveň nielen najchudobnejších, ale aj stredných vrstiev. Môže vari niekto pochybovať o tom, že toto obdobie považujú Iračania za "zlaté časy" a že táto spomienka zohrá svoju úlohu aj v terajšom ozbrojenom konflikte?

Dvadsiaty zjazd KSSZ okrem iného pripustil, že "protiimperialistické" režimy môžu nastoľovať osobitné formy socializmu. Hoci Brežnev nechcel pripustiť československý model socializmu, ten iracký dostal všemožnú podporu nielen krajín sovietskeho bloku, ale aj Číny. Vtedajšie Československo tiež posielalo do Iraku odborníkov a poskytlo tejto krajine pôžičky, ktoré sa dodnes nevrátili. Neprekážalo však, že v Iraku kruto prenasledovali komunistov. Sám som sa dozvedel od ľudí, ktorí u nás študovali, fakty, ktoré sa vtedy v našej krajine zamlčovali a o ktorých sme sa mohli dozvedieť až po roku 1989.

Po prevrate v roku 1968 bol mužom "číslo jeden" Ahmad Hasan Bakr. Ten zveril Husajnovi riadenie tajnej polície. Žiaľ, nevedel, že muž na tomto poste znamená pre každého diktátora smrteľné nebezpečenstvo.

Kurdská otázka

Mierové konferencie po prvej svetovej vojne uznali právo národov mať svoje samostatné štáty. Už vtedy sa zjavila kurdská otázka a plán na zriadenie samostatného štátu. Lenže to by znamenalo zmenu hraníc Turecka, Iraku, Iránu a Sýrie. Počas druhej svetovej vojny okupoval Sovietsky zväz časť Iránu a na území pod svojou kontrolou presadil pre tamojších Kurdov určitú formu obmedzenej autonómie.

Po vojne však začali Turecko, Irán i Irak uskutočňovať voči Kurdom politiku, ktorá sa nedá nazvať inak než genocída. Slávni českí cestovatelia Hanzelka a Zikmund navštívili Irak už v čase po revolúcii. Vtedy tamojšia vláda predstierala, že Kurdom poskytuje autonómiu. Čoskoro sa však ukázalo, že išlo iba o formálne gestá. Kurdi v Iraku, Turecku i v Iráne musia viesť ozbrojený boj, aby zabránili hroziacej genocíde. Určite sú medzi nimi takí, ktorí vedia, čo sa svojho času v tomto regióne stalo Arménom.

Husajnov režim postupoval voči Kurdom rovnako ako Turci proti Arménom. Teraz odôvodňujú USA svoj zásah napríklad tým, že Irak používal proti Kurdom otravné plyny. Ponúka sa však otázka, prečo sa nezasiahlo hneď potom, čo svet obleteli drastické fotografie otrávených žien a detí?

Tí, čo teraz začali vojnu proti Iraku, by si mali uvedomiť, že Kurdi sa budú usilovať využiť historickú šancu, aby konečne získali svoj vlastný štát.

Prezident Husajn

Irackým prezidentom sa stal Husajn v júli 1979. Hneď dal popraviť prívržencov svojho predchodcu Bakra. V roku 1980, po páde režimu perzského šacha, začal vojnu s Iránom. V tejto súvislosti treba pripomenúť okolnosť, na ktorú sa akosi zabúda. Iránske zdroje ropy sú blízko irackých hraníc, za pohorím Zagroz, na teritóriu obývanom arabskou menšinou.

Vo vojne proti Iránu Husajna podporili aj Spojené štáty americké. Revolučný fundamentalistický iránsky režim bol ostro protiamerický. Amerika bola preň diabolskou krajinou zla. USA dodávali Husajnovi nielen zbrane, ale aj špionážne informácie.

Po ôsmich rokoch sa vojna skončila na mŕtvom bode a krajiny uzatvorili prímerie. Bohatý Irak sa vojnou zadlžil, požičiavali mu napríklad kuvajtské banky. Dlhy mala teda vymazať okupácia krajiny, na územie ktorej si Irak robil nároky.

Perspektívy vojny

V januári a februári 1991 bol Kuvajt oslobodený v operácii Púštna búrka. Vtedajší vojenskí plánovači veľmi dobre vedeli, prečo nechcú vstúpiť na územie Iraku. Nemožno vylúčiť, že regulárna iracká armáda bude rýchlo rozdrvená. Po vojne sa má nastoliť okupačná správa. Kto zaručí, že nevypukne partizánska vojna?

Psychologické dôsledky vojny na arabský a islamský svet už boli viackrát podrobne analyzované. No dnes sú súčasťou proamerickej koalície aj Briti, bývalí kolonizátori, proti ktorým Iračania v minulom storočí viedli viacero povstaní. Zvážil niekto aj túto okolnosť?

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO