Zakladateľ moderného sionizmu Theodor Herzl v liste, ktorý napísal krátko pred svojou smrťou v roku 1904 vo veku 44 rokov, svojho nasledovníka vystríhal: "Macht keine Dummheiten während ich tot bin." (Nerobte nijaké hlúposti, kým budem mŕtvy.) Bola to vtipná poznámka a ja ju citujem len z toho dôvodu, že v 19. storočí zo všetkých pokusov založiť nové národné štáty bol ten Herzlov nepochybne najnezvyčajnejší a určite aj jeden z najťažších. Ak vôbec niekedy existoval národný projekt, ktorý kvôli zložitosti a neistému úspechu mohol viesť aj k Dummheiten, tak to bol práve Herzlov projekt.

Sionizmus bol na rozdiel od iných projektov v Európe alebo v zámorí projektom národným. Zahŕňal kolonizáciu bez materskej krajiny a bez podpory štátnej moci. Ťažká to úloha vo vyprahnutej krajine bez prírodných zdrojov, ktorá je navyše finančne nezaujímavá. Jeden z Herzlových priateľov požiadal o radu veľkého britského imperialistu Cecila Rhodesa. Ten odpovedal: "Povedzte dr. Herzlovi, aby si peniaze vložil do vrecka." Herzl nemal takmer nijaké peniaze. "Tajomstvo, ktoré pre každého mám," napísal, "je fakt, že som na čele iba hnutia žobrákov a bláznov" (Schnorrer und Narren). Až na niekoľko výnimiek boli bohatí proti jeho schéme. Prví osadníci boli väčšinou idealisti bez jediného penny, sociálni anarchisti, národnici vyznávajúci bizarné "náboženstvo ťažkej práce". Deväťdesiat percent tých, ktorí prišli do Palestíny medzi rokmi 1904 a 1914, sa vrátili do Európy alebo putovali ďalej do Ameriky.

Ďalšie národné cítenie sa zameriavalo na oslobodenie podrobených ľudí hovoriacich rovnakým jazykom a žijúcich na tom istom teritóriu. Na druhej strane sionisti vyzývali Židov žijúcich v rozličných krajinách a hovoriacich rôznymi jazykmi, aby sa usadili ďaleko, v odľahlej zanedbanej provincii Otomanskej ríše, v ktorej tisícky rokov predtým žili ich predkovia. Táto provincia však bola vtedy obývaná inými ľuďmi s vlastným jazykom a náboženstvom, národom, ktorý sa v prvotných mukách vlastnej národnej obnovy postavil proti židovskému projektu ako k nebezpečnému votreniu sa.

Povráva sa, že jeden z Herzlových najbližších spolupracovníkov k nemu jeden deň pribehol a vykríkol: "Ale veď v Palestíne sú Arabi! Nevedel som o tom!" Príbeh je možno vymyslený, odráža však -- ako mnoho iných podobných príbehov -- podstatu tohto prípadu. V odpovedi, ak vôbec nejakú dal, by Herzl neapeloval na "historické práva", ako to robili a ešte stále robia mnohí iní. Neveril v "historické práva" a bol až pridobre informovaný na to, aby nevedel o škode, ktorú v devätnástom storočí spôsobili boje za tieto práva medzi Nemcami, Francúzmi a Rakúšanmi, ale aj na Balkáne, aby sme uviedli aspoň niekoľko príkladov. Mal však akési tajné tušenie o nadchádzajúcom temnom období. Bol si istý, že existovali silné historické prúdy, ktoré dajú za pravdu sionistickému argumentu, že tu panovala dôvera, ktorú plne potvrdili posledné udalosti.

* * *

Pri takom množstve naoko neprekonateľných ťažkostí je príznačné, akého malého počtu hlúpych chýb sa sionistickí lídri dopustili. Päťdesiat rokov po Herzlovej smrti boli ešte stále ojedinelé a škoda, ktorú spôsobili, nebola osudová alebo nenapraviteľná. Sionistický projekt viedli rozvážni ľudia so skúsenosťami, pripravení čeliť Európe a svetu, neochotní podstúpiť nadmerné riziko. S výnimkou hŕstky tých, ktorých Chaim Weizmann, racionálny sionistický líder z medzivojnových rokov, posmešne nazýval "naši vlastní D'Annunziovia", zdráhali sa preceňovať seba samých. Uvedomili si, že vedú nezvyčajný podnik, ktorý bol svojím spôsobom v rozpore so základným trendmi svetových udalostí. Konfrontovaní s prevažne nepriateľským arabským obyvateľstvom si ničili myseľ úvahami o tom, ako dosiahnuť kompromisy, "obojnárodné" riešenia, plány na rozdelenie, i keby mali sionistom poškodiť, ako sa to stalo s niekoľkými návrhmi na delenie, o ktorých sa diskutovalo viacero rokov a ktoré oni akceptovali, no Arabi odmietli.

Ak sa pozriete na mapy, ktoré vymedzujú tieto plány na rozdelenie území z tridsiatych a štyridsiatych rokov, so skrivenými hranicami, úzkymi priesekmi a s britskými alebo medzinárodnými enklávami -- poslednou bola rezolúcia OSN o rozdelení z roku 1947 -- získate dojem dvoch nepriateľov zomknutých v smrteľnom objatí. V roku 1948 sa Briti stiahli a odišli zo scény. A keď konečne odplávali, Židia vyhlásili nezávislý štát vo svojej časti krajiny, ktorý uznala väčšina národov, a po čase dokonca aj Británia. Izrael obdivovali pre úspešnú porážku spoločných armád troch susediacich arabských štátov.

Nový štát viedli tí istí opatrní lídri, i keď zostarli. Praktický spôsob uvažovania ich priviedol k uvedomeniu si vlastných limitov. Neboli tak ľahko omámení nedávnym víťazstvom svojej vyčerpanej armády. Zvyčajne poznali rozdiel medzi silou a mocou. Vtedajšieho premiéra Davida Ben-Guriona odvtedy obviňovali z ďalšieho zhoršovania palestínskej tragédie z čias vojny -- s následnými osudovými dôsledkami, keď poveril svojich generálov, aby vyhnali takmer stotisíc nevinných obyvateľov obcí a miest. K nim treba pridať približne päťstotisíc ľudí, ktorí utiekli z bojových oblastí ešte počas vojny a útočisko hľadali na Západnom brehu a v susedných arabských krajinách.

Ben-Guriona však nemožno úplne obviňovať z opatrnosti, ktorú preukázal po vojne. Pevne odolával výzvam drzých, mladých generálov, aby sa zmocnil zvyšných častí krajiny, neskôr známych ako Západný breh, ktoré tvorili približne 22 percent bývalej Palestíny, vrátane Starého Jeruzalemu s posvätnými miestami. Dnešný Západný breh bol pripojený hašemitským Jordánskym kráľovstvom na základe tichej dohody so židovským štátom. Premiér mal dôvody, aby vtedy veril tomu, že sa dala uzavrieť formálna mierová zmluva s Abdulláhom, jordánskym kráľom, s ktorým počas vojny udržiaval diskrétny vzťah. Ben-Gurion uprednostňoval legitimitu pred pozemkami, i keď tie zahŕňali Múr nárekov a iné historické a posvätné miesta. Bolo to pamätné rozhodnutie, podľa tradícií niektorých z najmúdrejších európskych štátnikov devätnásteho storočia.

Jeho opatrnosť neviedla k mieru. Jordánskeho kráľa zavraždil náboženský fanatik. Napriek tomu sa to vyplatilo. Povojnová Európa sa zbavovala pocitu viny a kajala sa z antisemitizmu. Počas dvoch dekád sa podpora Izraelu stala v Európe ozajstnou pietnou záležitosťou. Okrem Británie boli línie prímeria z roku 1948 v Európe a v Amerike vnímané ako nedotknuteľné, podobne ako povojnové rozdelenie Európy medzi západnými veľmocami a Sovietskym zväzom. Arabi ich, samozrejme, odmietli. Je však poučné porovnať západné postoje k hraniciam Izraela po roku 1948 s postojmi k de facto hraniciam o tridsať rokov neskôr, po vojne v roku 1967. Dokonca ani Stalin počas svojich posledných rokov antisemitskej paranoje nenavrhoval, aby sa Izrael stiahol z línií prímeria z roku 1949 k oveľa užším hraniciam pôvodného plánu OSN. A nenavrhovali to ani Stalinovi nástupcovia v Kremli.

* * *

Päťdesiate a šesťdesiate roky boli obdobím dekolonizácie. Stalin a jeho nasledovníci sa prihlásili k takmer všetkým antikolonialistickým hnutiam (samozrejme, okrem hnutí pôsobiacich v rámci ich vlastnej rozľahlej ázijsko-európskej ríše). Izrael kritizovali ako prisluhovača amerického kapitalizmu, no nie ako koloniálnu veľmoc. Mnohé nové nezávislé, bývalé koloniálne národy sa postavili v prospech úzkych vzťahov s Izraelom, aj keď odsudzovali iné osídlenecké štáty ako Keňa, Južná Afrika alebo Alžírsko. Extrémna ľavica v Taliansku a vo Francúzsku bola zvyčajne nezávislá od protiizraelskej rétoriky, ktorá sa začala používať po roku 1967. Enrico Berlinguer, taliansky komunistický líder, vyhlásil, že Izrael bol osobitným prípadom. Vyhlásil, že v spravodlivom a racionálnom svete by malo väčší "zmysel" a bolo by dokonca "spravodlivejšie", keby Izrael vznikol, povedzme, v Bavorsku alebo vo východnom Prusku, ako to navrhoval lord Moyne, minister britskej vojnovej vlády, najmä kvôli argumentu. Bohužiaľ, nežijeme v úplne racionálnom svete. Založenie Izraela bolo v tom čase široko uznané ako možno nevyhnutný, dokonca legitímny výsledok vojny, ktorú Židia ani nezačali, ani nespôsobili; a navyše, Izrael bol vnímaný ako legitímne útočisko pre tých, ktorí prežili holokaust, a vysídlencov, ktorí sa vo väčšine prípadov odmietli vrátiť do Poľska alebo Nemecka. Opätovné usadenie sa viac ako šesťstotisíc palestínskych utečencov bolo vnímané v prvom rade ako humanitárna úloha, nie ako politická stratégia. (Niektorých vyhnal Izrael; väčšina z nich utiekla zo svojich dedín, čo dedinčania v bojových zónach často robia, a hľadala prechodné útočisko v arabských krajinách.) Od Izraelu sa očakávalo, že v prípade mieru prevezme väčšiu zodpovednosť za ich budúcnosť, fyzicky aj finančne; napokon, Palestínčania neboli zodpovední za zločiny Európy, v konečnom dôsledku však boli za tieto zločiny potrestaní.

Od susedných arabských krajín sa očakávalo, že pomôžu a prevezmú palestínskych utečencov. Mnohí na Západe ich považovali za aspoň sčasti zodpovedných za následky vojny, ktorú začali v roku 1948 s cieľom zrušiť rezolúciu OSN. Američania, Európania, a dokonca aj Sovietsky zväz vyzývali arabské krajiny, aby uzavreli s Izraelom mier na báze povojnového teritoriálneho status quo. V diskusii o rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN americký delegát Warren Austin udrel do stola a vyhlásil, že americká vláda je toho názoru, že je najvyšší čas, aby sa Židia a Arabi spojili a konečne vyriešili svoje problémy v naozaj kresťanskom duchu.

* * *

Vojna v roku 1967 bola veľkým zlomom. Prerušila dekádu postupného uvoľňovania medzi Izraelom a Egyptom, čo vyvolalo nádej, že konflikt medzi Izraelom a Arabmi sa aspoň čiastočne vyrieši. I keď Suezský kanál zostal pre izraelské lode uzavretý, po roku 1956 mohli lode slobodne plávať cez Tyranskú úžinu. Obchod s Ďalekým východom a ropa z iránskych ropných polí voľne prúdili do najjužnejšieho izraelského prístavu Ejlat.

Izrael bol spočiatku Západom oslavovaný za ohromujúce víťazstvo vo vojne, ktorú vo veľkej miere vyvolali nesprávne kalkulácie egyptského a sýrskeho vládcu, a sčasti neohrabaný sovietsky diplomat, ktorý vyzýval Egypt a Sýriu k tomu, aby ohrozili Izrael, a krátko nato zmizol, možno v gulagu. (Pamätám sa na rozhovor s nemeckým vojenským pridelencom na jednej oslave, keď mi stisol ruku a nepustil ju, kým nepovedal: "Bolo to presne tak, ako by bol konal poľný maršal Rommel, keby mal spôsob...") Dnes vieme, že to bolo Pyrrhovo víťazstvo. Vojna zmenila nielen postavenie Izraela v regióne, ale aj jeho vlastný obraz. Izrael, ktorý podľa slov Izajáha Berlina mal vždy "viac histórie ako geografie", mal naraz obe. Po prvýkrát, aspoň teoreticky, vlastnil dostatok územia na výmenu za mier.

David Ben-Gurion bol jedinou vedúcou osobnosťou politickej elity, ktorý narušil všeobecnú eufóriu návrhom, aby sa Izrael okamžite stiahol, v prípade potreby aj jednostranne, zo všetkých okupovaných území. Podobne ako v roku 1948 sa Ben-Gurion aj vtedy kategoricky postavil proti akýmkoľvek snahám permanentne okupovať Západný breh. Ben-Gurion však už bol starý dôchodca, navyše politicky izolovaný. Tvrdo sa sporil s vládnucou Stranou práce. Jigal Allon, ten istý mladý generál, ktorý ho v roku 1948 vyzýval, aby dokončil "oslobodenie" zvyšnej časti krajiny, bol dnes prominentným ministrom kabinetu súťažiacim o premiérske kreslo s Moše Dajanom, ďalším bývalým generálom. Allon, i keď hovoril neurčito o potrebe umožniť Palestínčanom vytvoriť si vlastný štát, narysoval plán osád a anexie na Západnom brehu, čím by Palestínčanom zostali o niečo viac ako dve enklávy v samariánskych a júdskych horách, obklopené izraelskými vojenskými základňami a navrhovanými osadami. V Jeruzaleme by neboli mali nijakú politickú oporu. Takzvaný Allonov plán sa v priebehu rokov rozrastal a politická bezvýchodiskovosť pokračovala; plán rátal s čoraz väčšími teritóriami, ktoré sa mali osídliť a pripojiť k Izraelu.

* * *

Dajanove plány boli nejednoznačnejšie a v skutočnosti aj oveľa ambicióznejšie. Bol prvým vrcholovým svetským politikom, ktorého rétorika bola poznačená sugestívnymi biblickými symbolmi: "Vrátili sme sa do Šila (modlitebňa v bronzovej dobe), vrátili sme sa do Anatotu (rodisko proroka Izaiáša), aby sme z nich už nikdy viac neodišli," atď., atď. Dajan bol zbožňovaný víťaz v slávnej vojne a v priebehu niekoľkých rokov zrejme najznámejší Žid od čias Ježiša Krista. Zdá sa mi, že na jeho podnet bola vojna spätne nazvaná podľa šiestich dní stvorenia. Pravicoví a náboženskí fundamentalisti toto víťazstvo využili najviac a šesťdňovú vojnu ovenčili metafyzickou, pseudomesianistickou aurou. Tlačili na okamžité formálne pripojenie všetkých "oslobodených území". V tom čase tvorili ešte stále relatívne malú menšinu.

Súboj medzi dvoma svetskými bývalými generálmi o premiérske kreslo bol zlovestný, s fatálnymi následkami. Allon i Dajan boli vo veľkej miere zameraní na seba -- ako politici väčšinou sú -- a slepí voči palestínskej prítomnosti v regióne. Pozabudli na očakávania vyše milióna Palestínčanov na Západnom brehu a v pásme Gazy, akoby mali len malý politický význam.

Vôbec nemali v úmysle ponúknuť im izraelské občianstvo. Približne 300 tisíc Palestínčanov už žilo v samotnom Izraeli, čoraz viac rozčarovaných svojím postavením druhoradých občanov. Židovské obyvateľstvo v roku 1967 tvorilo 2,7 milióna ľudí, zmiešané arabské obyvateľstvo západne od rieky Jordán tvorilo 1,3 milióna ľudí. Bolo to ako keby sa Francúzsko v roku 1938 rozhodlo pohltiť najmenej 20 miliónov nepoddajných, potencionálne podvratných Nemcov vnútri obkolesených hraníc, ako bol obkolesený Izrael viac ako sto miliónmi nepriateľských, ťažko ozbrojených krajanov. Dnes, o tridsaťpäť rokov neskôr, 4,1 milióna Palestínčanov žije medzi riekou Jordán a morom (3,1 miliónov na Západnom brehu a v pásme Gazy a 1 milión Palestínčanov v samotnom Izraeli.) Napriek veľkému židovskému prisťahovalectvu od roku 1967 je Židov približne iba 5 miliónov, v pomere 1,2 k 1. Vyššia pôrodnosť medzi Palestínčanmi je prirodzená v záujme zachovania absolútnej palestínskej väčšiny v horizonte desiatich až pätnástich rokov.

Utárané zasadania izraelskej vlády zvyčajne trvajú dlho, no nikdy neboli také dlhé a časté ako počas leta 1967. Ministri uvažovali nad tým, čo robiť po veľkom víťazstve. Kľúčové zasadanie týkajúce sa postavenia okupovaného Západného brehu sa začalo v jednu nedeľu v polovici júna a s krátkymi prestávkami na jedlo a spánok trvalo do nasledujúcej stredy. Rozhodnutie, ktoré bolo nakoniec urobené, znelo -- nerozhodnúť. Dajan, vtedy národný poloboh, Allon a rôzni pravicoví a náboženskí fundamentalisti a osadníci dokázali vtedy bez rozhodnutia úspešne predostrieť veľmi pochybné skutočnosti -- osady a tzv. heachsujot (vysunuté pozície), ktoré sa počas mnohých rokov znásobili prostredníctvom oficiálnych a polooficiálnych rozhodnutí. Osadníci boli postupne zlegalizovaní, štedro dotovaní a nakoniec oslavovaní ako národní hrdinovia. O britskom impériu sa hovorilo, že sa zrodilo v záchvate roztržitosti. Izraelské koloniálne vniknutie na Západný breh sa udialo za podobných zahmlených okolností. Spočiatku to bralo vážne len niekoľko ľudí. Niektorí si nahovárali, že ide len o prechodný stav. Tí, ktorí boli za tento stav zodpovední, ho dôsledne udržiavali. Zahrnuli niekoľko ministrov, ktorí si mysleli, že to môže Arabov donútiť k tomu, aby vyzývali na mier skôr, než sa predložia "neodvrátiteľné" fakty.

* * *

Naoko nevinný minister bývania zo Strany práce -- deklarovaný oponent projektu osídľovania, ktorý ho napriek tomu štedro dotoval, cynicky poznamenal, že po vyprázdnení osád -- o čom bol presvedčený -- Spojené štáty vykompenzujú Izrael v pomere jeden dolár na každú zbytočne vynaloženú líru. Tých niekoľko ľudí, ktorí protestovali proti osadám z politického alebo demografického hľadiska, ignorovali. Vynárajúcej sa koalícii náboženských a politických fundamentalistov nevyhovovali. Kneset o projekte osídľovania nikdy nehlasoval. Osady spočiatku financovali najmä mimovládne agentúry, Spojená židovská výzva (UJA), Židovská agentúra a Národný židovský fond (NJF). Americká vláda proti navrhovanému projektu osídľovania mierne protestovala. No nepodnikla nijaké právne ani iné kroky, ktoré mohla, aby zastavila prílev príspevkov vyňatých spod zdanenia určených UJA alebo NJF, ktoré financovali výstavbu osád na území skonfiškovanom z "bezpečnostných" dôvodov od palestínskych majiteľov. Z praktických dôvodov Spojené štáty slúžili ako partner pripravený na projekt osídľovania. Vláda národnej koalície, ktorá bola narýchlo zbúchaná v predvečer vojny roku 1967, zostala pri moci ešte dlho potom. Zo začiatku jej predsedal Levi Eškol, slabý premiér, ktorý zomrel krátko po vojne. Nahradila ho premiérka tvrdej línie Golda Meirová, známa svojím nafúkaným maternalizmom a výrokom: "Kto sú Palestínčania? Ja som Palestínčanka."

Vláda informovala Spojené štáty, že Izrael je pripravený stiahnuť sa z okupovaných egyptských a sýrskych teritórií ako výmenu za mier. Jasne však vylúčila stiahnutie sa zo Západného brehu alebo z pásma Gazy. Neobjavil sa zatiaľ nijaký dôkaz, že by Američania v skutočnosti vedeli o dohode medzi Káhirou a Damaškom založenej na stiahnutí sa Izraela. Pokus The New York Review of Books o niekoľko rokov neskôr prinútiť Národný archív USA, aby na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám zverejnil diplomatické dokumenty týkajúce sa týchto výmen, nepriniesol nijaké výsledky. Ani jedna americká správa alebo verbálne komuniké neznačili, že by sa USA v lete 1967 pokúsili o začatie mierového procesu. Okrem zdanlivej radosti z toho, že Izraelčania ponížili hlavných klientov Sovietskeho zväzu v regióne sa USA neponáhľali ukončiť arabsko-izraelský konflikt. Arabsko-izraelská vojna ústila do náhradného konfliktu medzi veľmocami, stala sa akýmsi testovacím zariadením ich vojenskej techniky. Suezský kanál zostal vhodne uzavretý. Počas vrcholiacej vietnamskej vojny mohli mať Spojené štáty na čele s Lyndonom Johnsonom dobrý dôvod na udržanie jeho blokády čo najdlhší čas a nútiť sovietske zásobovacie lode smerujúce do Severného Vietnamu oboplávať Afriku.

Krátko potom, na summite v Chartúme arabské krajiny ohlásili "trikrát nie": nie uznaniu, nie rokovaniu a nie uzavretiu mieru s Izraelom. Nasledujúci nerozhodný stav trval niekoľko rokov. Arabsko-izraelský spisovateľ s niečím ako Schadenfreude použil orientálne prirovnanie, aby opísal izraelskú dilemu: "Namiesto toho, aby stúpili na hada, ktorý ich ohrozoval, ho iba prehltli." A pokračoval: "Teraz s ním musia žiť alebo s ním musia zomrieť." Podľa definície je dilema konfliktom medzi rovnako neželateľnými alternatívami. Bol to však naozaj konflikt, čomu čelil Izrael? Dnes už vieme, že nebol. Mier bol tou druhou možnosťou -- s Palestínčanmi v lete 1967, s Jordánskom a Egyptom v rokoch 1971 a 1972. Krátko po vojne v roku 1967 sa dvaja vedúci pracovníci izraelskej tajnej služby -- jedným z nich bol David Kimče, ktorý sa neskôr stal zástupcom šéfa Mosadu a generálnym riaditeľom izraelského ministerstva zahraničných vecí -- zhovárali s prominentnými palestínskymi občianskymi a politickými lídrami zo Západného brehu, vrátane intelektuálov, významných osobností, starostov a náboženských vodcov. Podľa jeho správy väčšina deklarovala, že sú pripravení založiť demilitarizovaný palestínsky štát na Západnom brehu, ktorý by s Izraelom podpísal separátny mier. Organizácia za oslobodenie Palestíny bola v tom čase marginalizovanou skupinou.

Pokiaľ vieme, Kimčeho správu založil do šuplíka Dajan. Do vlády nebola nikdy predložená. Počas prvých eufóriou poznačených mesiacov po vojne akýkoľvek pokus odhaliť túto možnosť by kabinetom pravdepodobne zamietol. Dajan bol presvedčený, že pokiaľ sa s domácim obyvateľstvom bude zaobchádzať srdečne a dôstojne -- ako tomu bolo na začiatku, na Západnom brehu a v Gaze -- bude možné udržať status quo aj pre budúce generácie. Palestínčania boli priveľmi poddajní. Umožnili dobytie Západného brehu v priebehu niekoľkých hodín bez toho, aby vystrelili čo len raz. Dajan a takmer celá politická a vojenská garnitúra boli presvedčení, že nielen Palestínčania, ale ani Egypt a Sýria nebudú môcť počas nasledujúcich desaťročí predstavovať vojenskú hrozbu. Dajanov názor na arabské vojská sa ukázal počas návštevy Vietnamu. Na otázku generála Westmorelanda, ako vyhrať vojnu, Dajan vraj odpovedal: "Po prvé, Arabov vezmete ako svojich nepriateľov." Niekoľko týždňov po vojne mi povedal: "Čo to v skutočnosti je, celý ten Západný breh? Je to len pár malých obcí."

* * *

Niekedy možno zabúdame na to, že najvyšší politickí predstavitelia žijú úplne odlišným životom ako väčšina z nás. Eskorty ich unášajú cez červené svetlá a často cestujú helikoptérami. Z kokpitu helikoptéry sa Západný breh naozaj zdá len ako hŕstka malých úbohých dedín. Dajanovo rozpoloženie sa odrazilo v rozhovore, ktorý kedysi poskytol redaktorovi časopisu Der Spiegel. Na otázku, ako chce Izrael dosiahnuť mier, odpovedal: Vydržať na pevných pozíciách, nech už sme dnes v akejkoľvek situácii, až kým Arabi neustúpia.

Pred jomkipurskou vojnou v roku 1973 zaujímal Dajan voči Egyptu postoj, že je lepšie ponechať si Šarm-el-Šejk a polovicu Sinajského polostrova bez mieru, ako uzavrieť s Egyptom mier a prísť o Šarm-el-Šejk. Po vojne sa jeho postoj zmenil. Bol ochotný pustiť z rúk okupovaný Sinaj. Pokiaľ ide o okupovaný Západný breh, bez akéhokoľvek ohľadu na demografickú realitu naďalej podporoval jeho pripojenie k Izraelu. Henry Kissinger sa sťažoval, že kedykoľvek žiadal od Izraelčanov vysvetlenie ich politických zámerov, nikdy nedostal odpoveď.

Pravdou však bolo i to, že napriek v Chartúme deklarovanému "trikrát nie" sa začali priame rokovania s jordánskym kráľom Husajnom už v roku 1970, krátko po šesťdňovej vojne. Dokonca aj v momentoch, keď Golda Meirová verejne lamentovala: "Kiežby si len tí Arabi s nami sadli za rokovací stôl ako dôstojné ľudské bytosti a hovorili s nami!", jej zástupcovia sa tajne stretávali s kráľom. Husajn priletel do Tel Avivu na vlastnej helikoptére a Dajan ho vzal na nočnú prehliadku mesta. Kráľ bol pripravený uzavrieť s Izraelom mier, ak sa stiahne z väčšiny Západného brehu, ako aj z východnej časti Jeruzalema, a keď sa posvätné moslimské a kresťanské miesta v Starom meste vrátia späť Jordánsku. Kráľ bol ochotný urobiť voči Izraelu ústupky ohľadom úzkeho pobrežného pásma a západného múru v starom centre Jeruzalema.

* * *

Izrael o tom nechcel ani počuť. Rozšírená mestská oblasť Jeruzalema -- v tom čase zahŕňala nielen arabskú východnú časť mesta, ale aj časť bývalého Západného brehu -- bola vyhlásená za hlavné mesto Izraela "naveky". Okrem tejto širšej zóny Jeruzalema, kde Izraelčania intenzívne osídľovali pôdu skonfiškovanú jej palestínskym vlastníkom, Izrael trval na poslednej (rozšírenej) verzii Allonovho plánu. Žiadal pripojenie celého jordánskeho údolia od Tiberských jazier až dole po Mŕtve more, husto obývanej oblasti medzi Jeruzalemom a Hebronom na juhu a svahmi západného a severného Samariánskeho pohoria na severe. Kráľ naznačoval, že o takýchto ďalekosiahlych ústupkoch budú Izraelčania musieť rokovať s Organizáciou za oslobodenie Palestíny (OOP). Keď sa na to spätne pozrieme, je tragické, že koncom 60. a začiatkom 70. rokov nebolo možné dosiahnuť s palestínskymi lídrami na Západnom brehu alebo s Jordánskom nijakú dohodu.

Hovoríme o období spred tridsiatich rokov, keď Palestínčania ešte neboli radikalizovaní rastúcim ponižujúcim okupačným režimom a širokým vyvlastnením palestínskej pôdy na výlučné užívanie židovskými osídlencami. Neexistoval ani Hamas, ani Hizballáh a OPP nebola medzinárodne uznaná. Hamas v skutočnosti vznikol na podnet Izraelčanov ako protiváha voči OOP, podobne ako CIA podporovala islamských extrémistov v Afganistane. Autonómny palestínsky subjekt a mier s Izraelom by OOP neodstránili z politickej scény, no určite by výrazne oslabili jej dosah. Alebo, v prípade uzavretia mieru s Jordánskom, by sa palestínska otázka stala opäť len tým, čím bola pred rokom 1967: najmä jordánskym problémom.

Neúspech pri dosiahnutí dohody je o to tragickejší, že v tom čase bolo na danom území relatívne málo osadníkov -- menej ako tritisíc -- a tí by nemohli vetovať všetky ústupky, ako sa to deje dnes. V súčasnosti žije na Západnom brehu a v pásme Gazy dvestotisíc osídlencov -- ich počet sa mohol takmer zdvojnásobiť od podpísania dohôd z Oslo v roku 1993. S ďalšími dvestotisíc osadníkmi na bývalom jordánskom území vo východnom Jeruzaleme dnes celkový počet dosahuje štyristotisíc. Projekt osídlenia sa rozširuje ešte aj dnes. Predstavte si, aké dôsledky by to malo na mierový proces v Severnom Írsku, keby britská vláda presúvala tisícky protestantov zo Škótska do Ulsteru a usídľovala ich tam, na náklady vlády, na pôde skonfiškovanej írskym katolíkom.

Okupácia bola výnosným riešením. Až do prvej intifády (o dvadsať rokov neskôr) sa náklady hradili z daní palestínskeho obyvateľstva, ako aj z výnosov z izraelských výrobkov a služieb, ktoré sa predávali na privlastnených trhoch na Západnom brehu a v pásme Gazy. Michael Ben Jair, izraelský generálny prokurátor v Rabinovej vláde nedávno v Haaretzi napísal:

"Šesťdňová vojna nám bola nanútená, no siedmy deň vojny, ktorý sa začal 12. júna 1967, pokračuje dodnes a je produktom našej voľby. S entuziazmom sme si zvolili stať sa kolonialistickou spoločnosťou, ktorá ignoruje medzinárodné zmluvy, vyvlastňuje pôdu, presúva osídlencov z Izraela do okupovaných teritórií, zúčastňuje sa na krádeži a pre to všetko nachádza ospravedlnenia."

Sú to silné slová, je však charakteristické pre tragické bláznovstvo, ktoré opisujem, že Ben Jair nezverejnil tieto postoje oficiálne, ešte kým bol pred deviatimi rokmi generálnym prokurátorom.

* * *

Osadníci dnes tvoria najsilnejšiu politickú loby v Izraeli. V uplynulých rokoch boli podporovaní nadmernými dotáciami, prídelmi pôdy, lacným nájomným bývaním, pracovnými miestami vo vláde, daňovými úľavami a sociálnymi službami, oveľa štedrejšími ako dostávajú samotní Izraelčania. Osady sú dnes akýmisi predmestiami samotného Izraela: väčšina osadníkov každý deň dochádza za prácou do Jeruzalema a do širšej oblasti Tel Avivu. Až na niekoľko výnimiek sa Izrael vďaka osadám nestal "bezpečnejším", ako sa to kedysi deklarovalo. Izrael sa stal menej bezpečným. Osady výrazne rozšírili obranné línie krajiny. Predstavujú obrovskú záťaž na ochranu široko rozptýlených osád, ktoré sa nachádzajú vnútri málo obývaných palestínskych teritórií, kde čoraz väčší počet Palestínčanov zúri kvôli nevyhnutným kontrolám, zákazom vychádzania a násiliu, ako aj ponižovaniu, ktorého sa dopúšťajú necitliví alebo nedisciplinovaní armádni nováčikovia alebo starší vojaci.

Uveďme dva príklady. Celý ozbrojený regiment už roky ochraňuje malú kolóniu nacionalistov a náboženských fanatikov v centre fundamentalistického moslimského mesta Hebron. Veria, že Božie kráľovstvo je nablízku a -- napriek vládnym príkazom -- sa ilegálne skrývajú medzi niekoľkými opustenými, zbúranými domami.

V pásme Gazy sa niektoré z tých lepších, prosperujúcich osád nachádzajú iba niekoľko stoviek metrov od obrovských utečeneckých táborov obývaných palestínskymi utečencami tretej a štvrtej generácie. V priebehu piatich minút sa návštevník môže cítiť, akoby prešiel z Južnej Kalifornie do Bangladéša -- cez drôtené prekážky, bývalé strážne veže, reflektory, rozmiestnené zbrane a opevnené valy popri cestách: bizarný a mrazivý pohľad.

Palestínčania zúria aj vtedy, keď vidia osadníkmi spálené olivové stromy, ich vyvrátené korene, kým ich vodovody vysychajú a ich starobylé pôdne zdroje a vzácne zdroje vody využívajú osadníci, ktorí si žijú luxusným životom vo svojich bazénoch a spotrebúvajú päťkrát toľko vody ako priemerný Palestínčan. Samotné osady zaberajú menej ako 20 percent Západného brehu, ale prostredníctvom siete takzvaných regionálnych rád kontrolujú plánovanie a environmentálnu politiku približne 40 percent tohto územia. Tieto čísla nedávno uverejnila izraelská organizácia na ochranu ľudských práv Btzelem.

Nie je ťažké si predstaviť, čo znamená loby osadníkov v krajine s notoricky úzkymi parlamentnými väčšinami. Napriek tomu, že 70 percent izraelských voličov v prieskumoch verejnej mienky uvádza, že podporuje stiahnutie sa niektorých osád, štyristotisíc osadníkov a ich pravicoví a ortodoxní podporovatelia v samotnom Izraeli dnes ovládajú najmenej polovicu všetkých voličských hlasov v krajine. Predstavujú neustále nebezpečenstvo hroziacej občianskej vojny, ak sa ich záujmy nebudú rešpektovať. Ich jadro tvorí skupina fanatických nacionalistov a náboženských fundamentalistov, ktorí si myslia, že presne vedia, čo si Boh a Abrahám navzájom povedali v dobe bronzovej.

* * *

Títo osídlenci už nie sú len outsideri alebo farmári, akými boli kedysi. Mnohí z nich sa stali osadníkmi z čisto pragmatických dôvodov -- dúfali v lacné bývanie v oveľa príjemnejšom prostredí s ľahkou dostupnosťou od Izraela. Za takmer dvadsaťpäť rokov osadníkov oslavovala každá izraelská vláda ako vlastencov, dobrých občanov, dobrých sionistov. Minimálne na Západnom brehu sa projekt osídlenia už dávno stal pilierom sionistickej a izraelskej národnej identity. Dnešná druhá generácia osadníkov už nevidí rozdiel medzi sebou a ostatnými Izraelčanmi, ktorí žijú v Tel Avive alebo v Tibérii. Od vypuknutia poslednej intifády a bezohľadných samovražedných bombových útokov už nebránia len myšlienku. Bránia svoj "domov".

Výsledkom toho je, že na oboch stranách dnes dominujú extrémisti: v Izraeli aj v Palestíne vetujú akýkoľvek pokrok smerom k mieru. Katastrofy sú na dennom poriadku a nevedno kedy sa skončia. Hamas si akoby uzurpoval palestínske národné hnutie, kým náboženské skupiny tvrdej línie si uzurpovali národnú židovskú záležitosť. Situácia je o to tragickejšia, že tridsať rokov od prvých Husajnových mierových návrhov v roku 1970 bol podobný mierový plán opatrne schválený Barakovou vládou. V Camp Davide, v rámci najhoršie pripravenej mierovej konferencie v histórii, Clinton, a nie samotný Barak, doručil Palestínčanom niekoľko "základných téz na rokovanie", pričom vyzýval na uznanie Palestínskeho štátu, v ktorom by Izraelčania i naďalej zaberali približne 9 percent Západného brehu. Ako Robert Malley a Husajn Aga napísali, Arafat nebol schopný povedať áno americkým ideám, no ani nebol schopný predložiť akýkoľvek iný, vlastný protinávrh.

Po tajných stretnutiach medzi izraelskými a palestínskymi diplomatmi počas jesene, 21. decembra 2000 Clinton doručil Arafatovi "parametre" vylepšenej schémy návrhov, ktoré izraelský kabinet akceptoval. Arafatova odpoveď Clintonovi sa oneskorila o desať dní, a keď nakoniec dorazila, bol v nej vyjadrený záujem o nové návrhy, ale aj výhrady. Vyjednávači (no nie hlavní) sa opäť stretli 21. až 27. januára 2001 v Tabe v Egypte a vydali vyhlásenie, podľa ktorého "obe strany neboli nikdy tak blízko dosiahnutiu dohody a je preto našou spoločnou nádejou, že zostávajúce prekážky je možné odstrániť...". Bolo však prineskoro: Clinton opustil úrad a izraelské voľby sa blížili. Ako ktorýkoľvek iný pozorovateľ aj Arafat si uvedomoval, že Barak prehrá.

Môžeme len špekulovať o dôvodoch, prečo neprijal jednoznačne aspoň základné náčrty dohody. Možno si myslel, že získa lepšie podmienky od nastupujúcej Bushovej administratívy. A možno už neveril tomu, že znovu získa palestínsku kontrolu nad Západným brehom a Gazou diplomatickou cestou. Podľa Roberta Malleyho, ktorý bol prítomný na rokovaniach v Camp Davide, palestínski vyjednávači boli rozdelení a medzi sebou súťažili. Arafat zjavne stratil kontrolu nad niektorými svojimi vnútornými skupinami. Možno si v tej chvíli myslel, že podobne ako hizballáhsky teror vytlačil Izrael z južného Libanonu, tak aj Izrael bude nútený opustiť Gazu a Západný breh pre pokračujúce násilie. Arafatova stratégia v tejto etape, a možno už aj predtým, sa mohla zamerať na získanie akejsi Veľkej Palestíny, podobne ako mocní Izraelčania už dávno plánovali Veľký Izrael tiahnuci sa od mora k rieke Jordán. Šaron už dlho tvrdil, že sa prihováral za vytvorenie palestínskeho štátu východne od rieky, t. j. na dnešnom území Jordánska.

* * *

Nechcem predstierať, že viem, čo Arafata zastavilo. On a jeho pomocníci zrejme podcenili moc Izraela, jeho pružnosť, rozhodnosť a medzinárodnú podporu. Arafat sa možno rozhodol, a možno nie, už v roku 1993, že využije dohody z Osla, aby najprv konsolidoval mocenskú základňu na Západnom brehu a neskôr sa pokúsil o jej rozšírenie smerom k Veľkej Palestíne, pričom by prevzal samotný Izrael, alebo aspoň jeho časti. Toto tvrdia zástancovia tvrdej línie v Izraeli a možno majú pravdu. A možno nie: Palestínčania investovali tri miliardy dolárov do nových turistických zariadení na Západnom brehu počas uplynulých siedmich rokov. Možno by tak nespravili, keby ich plánom bol neustály boj. Takáto investícia by mala pre palestínsky štát zmysel, za čo sa Arafat často prihováral a Šaron bol zasa rozhodnutý zabrániť jej.

Rozprával som sa s Arafatom v jeho tuniskom sídle v roku 1993, kým prebiehali rozhovory v Oslo. Ani raz nenaznačil, že by o nich vedel. Spravil to jeden z jeho pomocníkov. Arafat sa dlho sťažoval na Rabina. V určitom bode som sa ho spýtal: "Čo chcete, aby Rabin spravil?" On odpovedal. "On nie je de Gualle. Nech je aspoň de Klerkom." Pre izraelské uši to znelo zlovestne. Za de Gaulla všetci francúzi opustili Alžírsko. Za de Klerka bieli mohli zostať v Južnej Afrike ovládanej čiernou väčšinou. Arafat odmietol objasniť túto poznámku. Možno išlo iba o rétorické cvičenie. Jeden z jeho asistentov však neskôr, tak aby to Arafat nepočul, sarkasticky poznamenal: "Nuž, starý pán aj tak nie je de Gaulle."

Pravica v Izraeli má možno pravdu, keď tvrdí, že s Palestínčanmi sa nedá dosiahnuť nijaký fungujúci kompromis. Ak je to naozaj tak, o to viac dôvodov existuje, aby sme ľutovali strategicky bezvýznamné rozšírenie izraelských obranných línií, ktoré zaberajú veľký počet zraniteľných, široko rozptýlených a často izolovaných izraelských osád vnútri husto obývaných palestínskych území. Namiesto toho, aby minimalizovali napätie, ho naopak ešte zvyšujú. Takmer dvesto osád na Západnom brehu a v pásme Gazy a viac ako dvestotisíc osadníkov vo východnom Jeruzaleme sú potencionálne výbušné dráždiace faktory, ktoré môžu zmariť akýkoľvek možný historický kompromis. O koľko jednoduchšie by dnes bolo, keby sa Izrael pridržiaval línie z roku 1967 (z ktorej nakoniec porazil tri arabské krajiny v priebehu šiestich dní).

A tak sa dnes Šaronova vláda usiluje -- najmä z domácich politických dôvodov -- budovať vysoké múry pozdĺž línie a nespočetné množstvo ďalších vysokých múrov okolo každej osady a každého palestínskeho mesta. Každý druhý deň vysiela tanky a bojové helikoptéry na hliadkovanie ciest vedúcich do každej osady. Pritom znáša ťažké straty na životoch, povoláva rezervy a rozmiestňuje početné sily v Jeruzaleme, aby zabránila samovražedným bombovým útokom v židovských častiach mesta. V mnohých prípadoch tieto bezpečnostné opatrenia zlyhávajú, hádam nevyhnutne, keďže palestínske a izraelské obytné a obchodné štvrte v Jeruzaleme sú premiešané a samovražední útočníci dokážu prejsť aj cez tie najprísnejšie kontroly, a nebránia im v tom ani odvetné údery.

V Izraeli a v Palestíne sa centrum zrútilo. "Riešenie dvoch štátov", o ktorom sa tak veľa rozpráva, sa už zrejme nedá realizovať, keďže dôveru stratili obe strany. Extrémisti Veľkého Izraela a extrémisti Veľkej Palestíny vzájomne vetujú akýkoľvek pokrok. Výrazy "Veľký Izrael" a "Veľká Palestína" používam so zámernou horkosťou. Poznáme zlo, ktoré vzišlo z podobných "veľkých" projektov inde vo svete: Veľké Srbsko, Veľké Bulharsko, Veľké ustašovské Chorvátsko a Veľké Grécko.

Izrael bude pravdepodobne aj naďalej fyzicky kontrolovať milióny tvrdohlavých Palestínčanov. Nevieme ako dlho. Je možné, že dlho hľadané "riešenie" počká až na niektorú ďalšiu generáciu. Čo má Ariel Šaron na mysli, keď hovorí, že jeho cieľom je zbúranie toho, čo nazýva "infraštruktúrou" teroru? Skutočná "infraštruktúra" sa nenachádza v niekoľkých garážach alebo dielňach, kde sa pripravujú opasky naložené výbušninami a oceľovými klincami a podomácky vyrábané odpaľovacie strely. Skutočná infraštruktúra je nebezpečnejšia: spočíva v rastúcej ochote rozzúrených mladých mužov a žien vyhodiť sa do povetria a v náboženskej a politickej kultúre v dvadsaťjeden arabských krajinách, ktoré považujú bombových samovrahov za martýrov. Takáto "infraštruktúra" je rozšírená. Možno nemá centrum. Nemôžu ju poraziť ani najsilnejšie vzdušné sily. Američania porazili v Afganistane Taliban, ale nie al-Káidu, ktorá existuje naďalej.

Súboj Netanjahua a Šarona o vedenie Likudu posúva oboch mužov ešte väčšmi doprava. Šaron tvrdí, že nezbúra ani jednu osadu. Pre oboch mužov to môže a nemusí byť vyjednávacia pozícia. No z hľadiska politického prežitia obaja závisia od pravicových a náboženských extrémistov. Obávam sa, že zmarením jedinej veci, ktorú mohol Izrael ponúknuť Palestínčanom ako výmenu za mier -- palestínsku pôdu, môže rozšírenie projektu osídlenia viesť k skaze Izraela. Môže viesť k dvom rovnako odstrašujúcim alternatívam: k masovým etnickým čistkám alebo k trvalému násiliu, teroru, samovražedným bombovým útokom, a možno k zničujúcej vojne.

* * *

Najväčšou tragédiou Izraela bolo možno zhoršenie kvality izraelského vedenia v priebehu niekoľkých rokov. Veľkú vinu na tom má aj zlý volebný systém, ktorý zabraňuje vytváraniu jasných väčšín. Nedávne pokusy poopraviť ústavu zvýšili politickú nestabilitu. V priebehu necelého desaťročia jedného premiéra zavraždil pravicový fanatik a traja ďalší premiéri nedokázali dokončiť svoje volebné obdobie. Vláda i naďalej závisí od vytvárania neohrabaných koalícií, ktoré až neprimerane podnecujú náboženské a iné rozbíjačské a nátlakové skupiny. Trvalá nestabilita viedla k zmätkom, xenofóbii a demagógii. Morálna skorumpovanosť Strany práce zapríčinila vzostup Likudu a jeho náboženských, nacionalistických a polofašistických spojencov.

Uvidíme, či sa Amramovi Mitznovi, novému lídrovi Strany práce, podarí za niekoľko týždňov, ktoré zostávajú do izraelských volieb, zvrátiť tento trend. Zdá sa, že je to nepravdepodobné. Sľubom bezvýhradnej obnovy mierových rozhovorov s Palestínčanmi a stiahnutia sa z pásma Gazy a z niektorých vzdialenejších osád na Západnom brehu Mitzna aspoň ponúkol voličom jasnejšiu alternatívu voči Šaronovi. Dnes stojí pred obrovskou úlohou prevychovať terorizovanú voličskú základňu, ktorá pod vplyvom nedávnych udalostí podporuje tvrdé opatrenia proti Palestínčanom. Musí tiež prebudovať diskreditovanú stranu zmietanú nehanebným oportunizmom a vnútornými bojmi medzi rozličnými vnútornými záujmovými skupinami.

Možno polemizovať o tom, či by premárnené šance na uzavretie mieru zabránili zbytočnému krviprelievaniu, a či by sa takýto "mier" ukázal len ako iluzórne, krátkodobé prímerie s protivníkom rozhodnutým zbaviť sa votrelcov, podobne ako bol zmazaný križiacky štát po sérii prímerí. Džihád by podľa takejto myšlienkovej línie naďalej pokračoval. Nehovorím, že nie, no mierové dohody s Egyptom a Jordánskom, ktoré prežili veľa ťažkých chvíľ, naznačujú, že širší arabsko-izraelský konflikt sa môže skončiť len vtedy, keď Izraelčania a Palestínčania dosiahnu kompromis.

Charakter a podrobnosti takéhoto kompromisu sú už roky známe: rozdelenie krajiny, kvôli ktorému už takmer storočie bojujú dve národné hnutia za nezávislosť. Bazárová diplomacia uplynulých desiatich rokov sa ukázala ako jednoznačne kontraproduktívna. Tzv. "prírastkový" mierový proces z Oslo zneužili obe strany: odsunutie najťažších problémov na posledné miesto viedlo obe strany k podvádzaniu. Keď sila nezapracovala, bola tu tendencia si myslieť, že treba použiť viac sily, a tá napokon viedla, ako sme toho svedkami, k ďalšiemu bezvýchodiskovému stavu. Úsilie o bezpečné hranice, aj keď nezahŕňalo ovládanie jedného národa iným, zašlo až priďaleko. Nijaká hranica sa už nemôže považovať za celkom bezpečnú, ak ju druhá strana pokladá za úplne nebezpečnú, a tak je ďalšia vojna nevyhnutná.

Obrovský projekt osídlenia po roku 1967 je nielen veľmi nespravodlivý, ale aj politicky ruinujúci, mariaci vlastné zámery. "Kŕmili sme srdce ilúziami, srdce tou stravou brutálne narástlo," uviedol takmer pred sto rokmi William B. Yeats o podobnej bezvýchodiskovej situácii v Írsku. Projekt osídlenia neponúkol viac bezpečnosti. Naopak. Už teraz sa trasiem pri pomyslení, že by mal oveľa hrozivejšie dôsledky, než akých sme svedkami dnes.

Text vznikol na základe debaty v Remarqueovom klube na Newyorskej univerzite v decembri minulého roka a bol uverejnený v decembrovom čísle The New York Review of Books. Přetištěno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO