NATO bola kedysi skratka, ktorá v bipolárnom svete niečo znamenala. Aliancia bola protipólom Varšavskej zmluvy a dokázala ju poraziť. K svojmu víťazstvu nepotrebovala vojnu -- nielen proklamovaná, ale i skutočná ideová jednota vyznávaných hodnôt v spoločenských systémoch jej členských štátov bola tým, čo nedobrovoĺným satelitom Sovietskeho zväzu chýbalo. Kým ríša zla utápala sympatie naivných, ale početných vrstiev idealistov nájazdmi do Budapešti, Prahy či Varšavy, aliancia budovala svoju jednotu na myšlienkach odpustenia, zmierenia a pragmatickosti. Spojené štáty po druhej svetovej vojne hospodársky pomohli svojmu úhlavnému nepriateĺovi -- Nemecku, Francúzsko sa pokúsilo zabudnúť na svoje traumy z minulosti a dokázalo sa viac-menej úspešne na čas zmieriť dokonca aj s americkým vplyvom, partnerstvom s Veĺkou Britániou a neskôr aj s rastúcim významom Berlína. Idylka padla deň po páde železnej opony. Stratila sa definícia zmyslu aliancie, zrazu nebolo proti komu a už vôbec nie za čo bojovať. Keby sa v tomto momente aliancia bola bývala rozpustila, jej vtedajší generálny tajomník by bol mohol tvrdiť to, o čom sa dnes lord Robertson márne pokúša presvedčiť masy. Vtedy bola aliancia na vrchole slávy. To bol čas, keď NATO vskutku dosiahlo všetko, čo chcelo.

Čas stagnácie, čas úpadku

Namiesto rozpustenia však aliancia hĺadala svoj ďalší zmysel v rozširovaní. Politická situácia v deväťdesiatych rokoch jej ešte dovoĺovala luxus výberu ďalších členov. Slovensko, kĺúčový strategický výbežok východnej hranice západného sveta, zostalo v roku 1997 mimo. Politické i morálne hodnoty mali vtedy v aliancii ešte prednosť pred strategickými úvahami. Česko, Maďarsko i Poĺsko neboli vojensky o nič lepšie pripravené než Mečiarovo Slovensko. Absurdná demonštrácia sily ĺudí okolo premiéra, únos prezidentovho syna, ako aj nezmyselná vražda mladého človeka, ktorý sa previnil iba tým, že konal proti vôli tajnej služby a podĺa svojho svedomia, mali za následok nielen súčasnú "schýzu" Mečiarovho hnutia, ale aj neprizvanie Slovenska do radov aliancie. Vojenská slabosť nových členov tak bola vyvážená opodstatnenosťou ich prijatia, aliancia si zachovávala zmysel aspoň svojou hodnotovou orientáciou. Lenže silovo strácala.

Hlavným problémom NATO sa však nestali jej noví členovia. Iste, tvrdé slová Washingtonu najprv na adresu Prahy a najnovšie i Budapešti dávajú nahliadnuť za oponu fráz o jednote a slávnostných ceremónií, ktoré dosiahli svoj smutný vrchol na pražskom sumite. Absurdnosť úvodného koncertu v českej metropole, kde humanista Havel obetoval Lennonov pacifistický odkaz a dal zahrať papalášom a generálom tóny geniálnych Beatles, len dokumentuje morálnu schizmu celého severoatlantického paktu. Tá sa začala po teroristických útokoch na USA, respektíve pri útoku na Afganistan. Podobne ako počas operácií v Juhoslávii, kde Spojené štáty postupovali samostatne, aj pri útoku na Kábul bola väčšina členských štátov odsúdená do úlohy štatistov. Servisné služby, ktoré poskytovali Britom a Američanom Francúzi či Nemci, boli výsmechom proklamovanej jednoty niekdajšieho spojenectva rovnocenných. Nedôvera USA voči európskym spojencom pritom nezoslabla ani po dobytí niekdajšieho útočiska bin Ládina. Naopak, za posledný rok prerástla v paranoju.

CIA zásobuje svojich partnerov v Ríme, Paríži či Berlíne pseudoinformáciami o údajných chystaných teroristických útokoch. Európski politici napriek tomu odmietajú podĺahnúť šialenému zvuku vojnových bubnov Washingtonu, čo sa prejavuje nedávnym pozdržaním rozhodnutia aliancie o žiadosti Washingtonu o vojenskú pomoc pri pripravovanom útoku na Bagdad. Navyše, Francúzsko a Nemecko, členské štáty NATO a zároveň motory európskej integrácie, odmietajú podporiť v Bezpečnostnej rade OSN novú rezolúciu USA o nutnosti zaútočiť na režim Saddáma Husajna. Medzinárodné právo má pre nich vyššiu hodnotu než spojenectvo, ktoré Washington s nimi proklamuje cez štruktúry aliancie. Spojené štáty obracajú svoj zrak na východ, metódou práce Bushovej administratívy sa pritom stáva vydieranie. Prizvané štáty v Prahe vyzvali podpísať členstvo v protiirackej koalícii. Slovinsko trošku strečkuje, Slovensko bezhlavo podpisuje, Rumsfeld o pár mesiacov hovorí o novej a starej Európe. Francúzska ministerka životného prostredia, ďalšia z radu nositeliek odkazu Jany z Arcu mu odkazuje, že -- hovno. Robertson tvrdí niečo podobné, len inými slovami -- končí.

Ako ďalej NATO?

Nijak. Iste, to je len ideálna odpoveď. Aliancia nemôže priznať svoj krach, napriek tomu, že k nemu už došlo. Kým doteraz bola aspoň politickým spolkom, keď už nie vojenským paktom, Spojené štáty, jej pôrodník, sa stali aj jej hrobárom. Ideológiu preventívnej vojny a paranoju boja proti terorizmu odmieta Paríž či Berlín prevziať do svojich európskych politických systémov. Humanizmus a ideológia sociálneho štátu, ktoré sa za posledných temer päťdesiat rokov stali alfou a omegou myslenia starého kontinentu, sú jednoducho nezlučiteĺné so silnejúcou posadnutosťou čoraz osamelejšieho amerického prezidenta, ktorý za dva roky stihol temer úplne zničiť idey otcov-zakladateĺov jednoty štátov únie.

Riešenie, celkom oprávnene, hĺadajú oba štáty vo vytvorení štruktúr vlastnej európskej bezpečnosti. Sen amerického politológa Brzezinského o Európe ako rovnocennom partnerovi USA sa začína premieňať na skutočnosť. Bushova administratíva sa usiluje vraziť do rodiaceho sa partnerstva klin. Nielen Rumsfeldovým vyhlásením o starej a novej Európe, ale aj vypustením chýrov o možnom nástupcovi lorda Robertsona. Namiesto politika, ktorý vidí úpadok aliancie, hovorí o dosiahnutí svojich cieĺov a de facto rezignuje, potrebujú Američania v Európe svojho trójskeho koňa.

Aleksander Kwaśniewski ich už raz podržal -- Poĺsko podĺahlo Bushovmu nátlaku a na rozdiel od Česka už prisĺúbilo kúpiť americké stíhačky do svojej výzbroje. Bush vyhlásil Poĺsko za najvernejšieho spojenca USA, Kwaśniewskeho vo Washingtone prijali s poctami a gestami, akých sa dostalo naposledy Václavovi Havlovi pri jeho geniálnej reči pred Kongresom po páde železnej opony. Poĺský prezident napriek tomu zatiaĺ ponuku na post generálneho tajomníka odmieta. Bushovi totiž uniklo, že 56-ročný politik je do roku 2005 prezidentom Poĺska. V sídle NATO tak zaznievajú mená nórskeho ministra zahraničia Jana Petersena a ministerky obrany Kristin Krohnovej-Davoldovej, ale tiež bývalého dánskeho premiéra Poula Nyrupa Rasmussena. Mená, ktoré doteraz počul málokto, mená, ktoré majú zachovať aspoň formálnu existenciu aliancie, keď tá už stratila svoj zmysel i hodnoty, na ktorých bola založená.

Slovensko -- možno v NATO, určite v Európe

Je preto jedno, kto sa stane predsedom NATO. Nie je však jedno, ako sa k aliancii postaví Slovensko. Samotná existencia dnes už nezmyselného spolku krajín nie je nebezpečenstvom, členstvo Slovenska v nej takisto nie. Síce to niečo stojí, ale nech. Problémom by bolo, ak by Bratislava začala uprednostňovať volanie Washingtonu pred hlasom Berlína či Paríža.

Bohužiaĺ, minister zahraničných vecí Eduard Kukan to nepochopil. Náčrt zahraničnej politiky Slovenska, ktorú Bratislava prispôsobuje ešte aj terminológii americkej justície, je jasným dôkazom. Slovensko žiada, aby Saddám dokázal, že nevlastní zbrane hromadného ničenia, obvinený musí dokazovať svoju nevinu. Absolútnou megalomániou je potom už proklamovaný cieĺ slovenského ministra ,,vyvažovať protiamerické excesy Európy". Zatiaĺ nezodpovedaná zostáva otázka, či Bratislava vyhovie žiadosti Bushovej administratívy a poskytne mu vojenskú pomoc v prípade vojenského útoku na Bagdad. Ak sa tak stane, bude to proti duchu nášho členstva v OSN, ale i NATO. Ale ako argument, že Slovensko pochopilo nezmyselnosť existencie aliancie, to inak nie je zlé... Teraz už len vyvodiť si z toho ten správny záver -- Slovensko patrí do Európy.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO