24. 2. 2003
Dedičný hriech IzraelaNa politickej mape planety sú pomerne pokojné, ale aj chronicky výbušné regióny. Medzi tie druhé patrí štát Izrael. Aby sme pochopili príčiny tohto stavu, ktorý je hrozbou pre mier nielen v regióne, ale v celosvetovom meradle, musíme sa vrátiť do histórie. Bez poznania histórie totiž nikdy nemožno pochopiť súčasnosť. Súčasný status quo totiž nahráva militantným skupinám na oboch stranách barikády. Tak militantným Arabom, ktorí by najradšej zmietli štát Izrael z povrchu Zeme, ako aj militantným sionistom, ktorí by naopak najradšej zmietli do mora všetkých Arabov a vytvorili Veľký Izrael od Nílu po Eufrat.
|
Keď sa predstavitelia svetového sionistického hnutia pod vedením Theodora Herzla rozhodovali, kde by mali utvoriť židovský štát, zvolili si nie práve najšťastnejšie riešenie a rozhodli sa pre Palestínu. Ak by boli sionisti obsadili niektoré relatívne málo obývané územie, bolo by takéto riešenie menej bolestivé. Palestína však bola obývaná Arabmi. Vyznávačov židovskej viery tam bolo veľmi málo. Ešte na prelome 19. a 20. storočia ich nebolo viac ako 50 000. Sionisti zdôvodňovali svoje rozhodnutie historickými väzbami ich predkov k územiu Palestíny ešte z predkresťanskej éry. Neuvedomovali si, že uplatňovať si dedičské nároky na toto územie po stáročiach diaspory je prinajmenšom mimoriadne problematické. Tvrdenie sionistov, že Palestína historicky patrí židom, je teda vážnym historickým omylom a vznik štátu Izrael v roku 1948 je spojený s dedičným hriechom. S týmto dedičným hriechom sa rodí každá nová generácia obyvateľov Izraela. Alfred M. Lilienthal, ktorý je sám židovským intelektuálom, podrobuje vo svojej publikácii Sionismus (Praha 1988; z anglického originálu The Zionist Connection, vydaného nakladateľstvom Dodd, Mead & Company v New Yorku 1978) tvrdej kritike praktiky svojich súkmeňovcov. Táto publikácia ani po dlhých rokoch od svojho vydania nestratila nič zo svojej aktuálnosti a je kľúčom aj k pochopeniu krízy, ktorou je zmietaný súčasný Izrael. Izreal sa od svojho vzniku v roku 1948 usiloval vybudovať štát s rozhodujúcou židovskou väčšinou. Sionistické vedenie teda uviedlo do pohybu dva migračné prúdy: prisťahovalectvo židov do krajiny a nútenú emigráciu Arabov z krajiny. Väčšina arabských roľníkov stratila svoju pôdu už v priebehu prvej arabsko-izraelskej vojny v rokoch 1948-1949. Po zásahu ozbrojených síl sa ornej pôdy arabských dedín zmocnili najbližšie kibucy. V záujme vytvorenia židovskej väčšiny prebiehalo masové vysídľovanie schudobnelých Arabov. Tisíce Palestínčanov prinútili v roku 1948 ujsť zo svojich domovov. Ďalší boli vyhostení po skončení arabsko-izraelskej vojny. Podobné praktiky realizoval Izrael po šesťdňovej vojne v roku 1967. V správe zvláštneho výboru OSN pre vyšetrovanie izraelského postupu v otázke ľudských práv arabského obyvateľstva okupovaných území z decembra 1970 sa uvádza, že existuje "mnoho dôkazov o masovej deportácii a o vytvorení podmienok, ktoré neponechávajú jednotlivcom žiadnu možnosť výberu okrem opustenia územia." Veľmi účinným nástrojom sionizácie Palestíny bola politika ničenia palestínskych obydlí na území, kontrolovanom Izrealom. Podľa údajov OSN zničili Izraelčania len v období medzi 11. júnom 1967 a 15. novembrom 1969 okolo 7 544 domov palestínskych Arabov. V tomto počte nebolo zahrnutých 35 dedín, zrovnaných so zemou na okupovaných Golanských výšinách. Ďalším nástrojom zastrašovania palestínskeho obyvateľstva boli aj početné teroristické akcie židovských kománd. 9. apríla 1948 zorganizovala úderná skupina Irgun Zvai Leumi v palestínskej dedine Dajr Jásín jednu z najotrasnejších židovských teroristických akciíí, pri ktorej zahynulo 254 arabských žien, detí a starcov. Bolo medzi nimi 35 tehotných žien. Ich telá teroristi po čine nahádzali do studne. Neskôr bola pod hromadami mŕtvych tiel nájdená živá šesťročná dievčina. Hrôza masakru v dedine Dajr Jásín sa dá porovnať len s hrôzou nacistických zločinov v Oradoure a Lidiciach. Vo vyratávaní krívd, spáchaných na palestínskych Araboch, by som mohol ešte dlho poikračovať, ale ja nechcem suplovať prácu historika. Mojím zámerom je trpezlivo hľadať rozuzlenie nekonečnej izraelskej drámy. Aby som nebol upodozrievaný zo zaujatosti voči židom, chcem vyjadriť úprimnú a hlbokú ľútosť nad nesmiernymi krivdami, ktoré boli na židovskej pospolitosti páchané počas početných pogromov v histórii, ale predovšetkým počas druhej svetovej vojny. Na druhej strane ale považujem za morálne neprípustné, že židia riešili svoje problémy na úkor palestínskych Arabov! Že teda židia, na ktorých bola predtým páchaná krivda, sami páchali nové krivdy!!! Ako teda riešiť problém ukradnutej vlasti palestínskych Arabov? Likvidáciou štátu Izrael? Nezmysel! Dnes, s odstupom desaťročí, už nie je možné odčiniť dedičný hriech, spojený s krvavým zrodom štátu Izrael! Lenže problém nemožno riešiť ani násilím, ako to prezentuje súčasná izraelská administratíva!!! Musí už raz konečne dôjsť k historickému židovsko-arabskému vyrovnaniu. Samotný Lilienthal presadzoval dôslednú "desionizáciu" izraelskej politiky a vznik palestínskeho štátu. Toto je ostatne aj jediné možné rozuzlenie nekonečného izraelského príbehu. Na ťahu sú vládnuce kruhy Izraela, ktoré -- ak majú úprimný záujem na vyriešení krízy -- by mali bez akýchkoľvek (!) ďalších podmienok umožniť Palestínčanom neodkladne realizovať právo na sebaurčenie. Odkladaním riešenia situácie izraelská vláda vlastne len dokazuje, že jej nejde o riešenie, ale naopak o neriešenie situácie. Súčasný status quo totiž nahráva militantným skupinám na oboch stranách barikády. Tak militantným Arabom, ktorí by najradšej zmietli štát Izrael z povrchu Zeme, ako aj militantným sionistom, ktorí by naopak najradšej zmietli do mora všetkých Arabov a vytvorili Veľký Izrael od Nílu po Eufrat. Sú vari nenásytné sionistické tendencie v pozadí politiky izraelskej vlády? Ťažko povedať! Absolútnu pravdu pozná asi len sám Všemohúci. |
Arabské listy - názory na svět islámu | RSS 2.0 Historie > | ||
---|---|---|---|
24. 2. 2003 | Dedičný hriech Izraela | Karol Dučák jr. | |
30. 1. 2003 | Krv a nádej vo Svätej zemi | Radoslav Behúĺ, Ivan Hromada | |
10. 1. 2003 | Konflikt na Středním východě vyžaduje mírové řešení | Mojmír Babáček | |
20. 6. 2002 | Iniciativy se na Blízkém východě musejí chopit sami palestinští občané | ||
29. 4. 2002 | Děti, o které přišla Palestina | ||
21. 3. 2002 | Jak dosáhnout míru mezi Palestinci a Izraelci | Suhail Abu Nofal | |
20. 3. 2002 | Palestina a Izrael v perspektivě | Miroslav Polreich | |
27. 2. 2002 | Velvyslanci arabských zemí kritizují výroky Miloše Zemana | ||
9. 12. 2001 | Arafat vede svůj národ ke katastrofě | Moshe Katsav | |
22. 10. 2001 | Islám se stal svým vlastním nepřítelem | ||
16. 10. 2001 | Jásir Arafat v Londýně: může Blair v boji proti bin Ladenovi pomoci Palestincům? | ||
12. 10. 2001 | Britská vláda požaduje v souvislosti s Afghánistánem zahájení palestinského mírového procesu |
Rituály - co židy, křesťany a muslimy rozděluje a co je spojuje | RSS 2.0 Historie > | ||
---|---|---|---|
24. 2. 2003 | Dedičný hriech Izraela | Karol Dučák jr. | |
20. 2. 2003 | Papež Jan Pavel II.: Proč jsem proti válce v Iráku | ||
19. 2. 2003 | Alternativní pohled na skutečnost | Petr Vařeka | |
19. 2. 2003 | Cesty k víře | Josef Veger | |
19. 2. 2003 | Střet fundamentalismů | Dominik Lukeš | |
15. 2. 2003 | Jesse Jackson: "Je čas pro naději" | ||
10. 2. 2003 | Zaostřeno na islám: pouť do Mekky - hadždž | Štěpán Kotrba | |
27. 1. 2003 | Náboženské křižovatky | Josef Veger | |
17. 1. 2003 | O postoji židovského hnutí Netureikarta k sionismu | ||
16. 1. 2003 | O padnutých anjeloch a ich vzťahu k cirkvi | Martin Muránsky | |
30. 12. 2002 | Malý Ježíšek a my děti Adama a Evy na planetě Gaia neboli Sličná | Ivo V. Fencl | |
18. 12. 2002 | Vánoce | Štěpán Kotrba | |
18. 12. 2002 | NO SANTA: protest proti symbolu spotřebních vánoc | Štěpán Kotrba | |
10. 12. 2002 | Nepravdy v Bibli | Josef Veger | |
29. 11. 2002 | Chanuka: Stal se velký zázrak | Štěpán Kotrba |