Úspech vahhábizmu

Vahhábitské hnutie má na severnom Kaukaze relatívne krátku históriu. Prvé spoločenstvá začali vznikať v 70. rokoch a postupne sa rozširovali. Ukončenie kontroly náboženstva zo strany štátu začiatkom 90. rokov uľahčilo činnosť misionárov. Hlavná masa moslimov nemala správnu predstavu o podstate islamu a to viedlo k rastu reformátorsky naladených moslimských spoločenstiev, ktoré hovorili o návrate k "čistému" islamu. Jednou z ciest prenikania vahhábitských myšlienok na severný Kaukaz sa stalo štúdium mladých ľudí z regiónu v školách v Saudskej Arábii a Kuvajte. Podľa údajov za rok 1996 len z Dagestanu študovalo v zahraničí vyše 1230 osôb. Mnohých priťahovala jednoduchosť, dostupnosť hlásaných myšlienok, zdravý spôsob života členov vahhábitských spoločenstiev, duch bratstva. Nemalú úlohu zohrali aj islamské fondy, ako napríklad al-Haramejn či al-Igasa.

Dostupné zdroje naznačujú, že vo vahhábitskom učení existuje mnoho tvrdení, ktoré môžu podnecovať a aj podnecujú prívržencov k extrémistickým prejavom. V jednom z letákov, ktoré šírilo v Dagestane takzvané Centrum islamskej výzvy "Badr", sa medzi desiatimi piliermi "islamského džimaátu" spomínal džihád (chápaný v tomto prípade ako ozbrojený boj). Konfliktný potenciál nesú dve hlavné tvrdenia vahhábitského učenia -- tvrdenie, že tí, ktorí nesúhlasia s vahhábitskou interpretáciou islamu, sú odtrhnutí od islamu a požiadavka džihádu proti neveriacim.

Preto neprekvapuje, že tieto radikálne myšlienky prebrali a rozvíjali lídri mnohých teroristických a separatistických skupín. Dávali možnosť ideologicky vysvetliť potrebu vedenia ozbrojeného boja proti štátnej moci, a to aj v prípadoch, keď ju mali v rukách moslimovia.

Na druhej strane, na základe informácií z Čečenska treba poznamenať, že mnohí z tých, ktorí sa nazývajú "vahhábitmi", nimi v skutočnosti nie sú. Extrémistickú interpretáciu vahhábizmu len šikovne využívajú na dosiahnutie svojich cieľov. Ani Basajev, ani Udugov, ani Jandarbiev sa podľa svojej úrovne a vedomostí nemôžu porovnávať s takými duchovnými lídrami ako Bagautdin Kebedov alebo dnes už mŕtvy Achtajev. Porušujú pritom základné prvky učenia. "Vahhábita" Basajev napríklad otvorene nosí na hrudi talizman, čo vahhábizmus kategoricky zakazuje. Príkladov by sa našlo oveľa viac.

Vojna v mene ideológie?

Dá sa teda vážne pochybovať o tom, že všetci protiruskí rebeli na severnom Kaukaze, bez ohľadu na to, ako veľmi sa skrývajú za náboženské heslá, sú vahhábiti. Navyše, niektoré radikálne tvrdenia vahhábizmu a jemu príbuzných učení dopracovali v extrémistickom duchu miestni a cudzí ideológovia práve s cieľom destabilizovať situáciu a dať ozbrojenému konfliktu ideologické vysvetlenie.

V súčasnosti prebieha v mene vahhábitských hesiel niekoľko konfliktov. Asi najznámejším je Čečensko, kde k nemu deklarujú príslušnosť všetci vedúci poľní velitelia, umiernenejší je len Aslan Maschadov. Silnú podporu im dávajú osoby, ktoré prešli ideologickými školeniami v Pakistane, Saudskej Arábii a Kuvajte. Medzi nich patril dnes už mŕtvy poľný veliteľ Chattáb i jeho terajší nástupca Abu-Valid. Okrem nich je v Čečensku množstvo žoldnierov z Egypta, Jemenu, Sýrie, Pakistanu a podobne. Druhým horúcim miestom je Dagestan. Stále v ňom pokračuje boj (aj ozbrojený) medzi prívržencami tradičného islamu a vahhábizmu. Sú doň zapojené aj orgány regionálnej a federálnej moci, stojace na strane tradičného islamu. V roku 1999, keď čečenskí separatisti a zahraniční žoldnieri vpadli do Dagestanu, vahhábiti (aj keď nie všetci) sa pridali na ich stranu. Situáciu vtedy zvrátila rýchla reakcia ruských federálnych vojsk, ale aj neochota prívržencov tradičného islamu v Dagestane podporiť útok. Vojna o mienku ľudí

Situácia na severnom Kaukaze je veľmi zložitá a nejednoznačná. Štátna moc východisko ešte vždy ho len hľadá. Najviac obáv vyvoláva fakt, že predstavitelia moci prijímajú s veľkou nedôverou všetko, čo sa týka islamu. Tým sa sami môžu dostať do pasce islamofóbie. A pritom práve od pozície štátu závisí ďalší scenár vývinu udalostí v regióne. Vývoj udalostí v Dagestane v roku 1999 potvrdil, že hrozba pre Rusko nepramení z islamu ako takého, ale z radikálnych, extrémistických prúdov islamu zneužitých na ideologizáciu ozbrojených konfliktov.

Bolo by chybou uplatňovať v boji proti vahhábizmu len silu. Ozbrojené orgány často nemajú ani predstavu s čím bojovať a preto existuje riziko, že budú pykať aj nevinní, zasiahnutí vlnou islamofóbie. Už teraz seriózne nedostatky zákona "o zákaze vahhábitskej a inej extrémistickej činnosti na území Dagestanskej republiky" vedú k podobným prípadom. Extrémistické prejavy medzi moslimami sú navyše často reakciou na zlú spoločenskú situáciu. Prameniť môžu napríklad v nespokojnosti s prekvitajúcou korupciou v miestnych mocenských štruktúrach. Štátna moc musí predovšetkým zabrániť pokusom dávať boju s extrémizmom a separatizmom charakter náboženského konfliktu. Veľkú škodu vyvolávajú obrázky pravoslávnych kňazov, ktorí požehnávajú príslušníkov ozbrojených jednotiek pred bojom alebo odchodom do Čečenska. Snahy sa sústreďujú aj na odrezanie skupín od ich finančných zdrojov.

Nakoniec, veľkou nevýhodou je aj faktická neznalosť vahhábitského učenia. Pre Ruskú federáciu je totiž aj informačná vojna bojom o mienku (a teda lojalitu) obyvateľov severného Kaukazu.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO