Situácia, ktorá sa vyvinula v súvislosti s Irakom, má zrejme veľmi komplexný a komplikovaný charakter. Je nesporné, že existuje celé komplikovane posprepletané pradivo záujmov a dôvodov, ktoré v konečnom dôsledku povedú k vojenskému útoku na Irak. Niektoré z nich boli už prediskutovávané na stránkach nezávislej tlače. Hovorí sa najmä o ekonomických motívoch nadnárodných korporácií, ktoré, nepochybne, budú z vojny profitovať či už formou enormných ziskov na dodávkach vojenského materiálu, prípadne zo samotného priameho ovládania irackých ropných nálezísk po dobytí Iraku. Sú to bezo sporu významné a nosné záujmy a motívy, ktoré mnohé vysvetľujú. Súčasne však platí, že ekonomicky ovládať a vykorisťovať je možné aj bez jediného výstrelu. Alebo, ako to pregnantne vyjadril Jesse Jackson: "Oni už nepoužívajú guľky a laná. Oni používajú Svetovú banku a Medzinárodný menový fond."

Otázka by sa preto mala formulovať inak, a to: Aká je sine qua non, alebo matematicky vyjadrené, aká je nevyhnutná a súčasne dostatočná podmienka pre začatie vojenských operácií proti Iraku? Takto formulovaná otázka nás nevyhnutne privedie k už päť desaťročí trvajúcemu krvavému izraelsko-arabskému konfliktu. Začať sa musí vyjasnením podstaty a motívov vzniku izraelského štátu. Vznik štátu Izrael je možné charakterizovať ako zatiaľ v histórii posledný veľký koloniálny projekt, navyše vychádzajúci z nábožensko-fundamentalistických koreňov. Na doloženie poslednej časti tohto tvrdenia stačí zalistovať v Starom zákone, v Prvej knihe Mojžišovej, 15. kapitola, verš. 18 -- 21, kde sa píše: "Tvojmu potomstvu dávam túto krajinu od Egyptskej rieky až po Veľkú rieku, po veľtok Eufrat: Kénijcov, Kenizejcov, Kadmóncov a Chetejcov, Perizejcov a Refanovcov, Amorejcov a Kanaáncov, Girgášejcov a Jebúsejcov."

História praktického a konkrétneho uskutočňovania sionistickej idey konštituovania židovského štátu sa začína napĺňať po vyhlásení tzv. Balfourovej deklarácie po páde Osmanskej ríše v roku 1917, keď sa Veľká Británia vyslovila pre zriadenie tzv. Židovskej národnej domoviny v Palestíne. V období vyhlásenia Balfourovej deklarácie bola Palestína obývaná prevažne Arabmi, s ktorými koexistovalo početne slabé židovské spoločenstvo. Tento pomer sa však neustále stúpajúcim židovským prisťahovalectvom začal podstatne meniť a spolužitie Palestínčanov a Židov nadobúdalo čoraz konfliktnejší charakter. Podľa knihy Dějiny 20. století "Príčinou hustnutia a zhoršovania ovzdušia medzi oboma spoločenstvami bolo získavanie poľnohospodárskej pôdy Židmi, čo narušovalo rovnováhu pozemkovej držby a podnietilo zúrivý odpor Arabov". Situácia spela k vyústeniu v novembri roku 1947, keď po dlhých a rozporuplných diskusiách prijalo Valné zhromaždenie OSN plán schválený aj Radou bezpečnosti OSN na rozdelenie Palestíny na tri časti: židovský štát, arabský štát a medzinárodnú oblasť Jeruzalema. Skutočnosť je taká, že Organizáciou Spojených národov plánovaný palestínsky štát nikdy nevznikol. Potom nasledovalo niekoľko vojen Izraela s Arabmi, na ktorých základe došlo k podstatnému rozšíreniu územia Izraela. Nakoniec sa Izraelčanom za masívnej podpory židovskej lobby z celého sveta a za podpory USA podarilo vytvoriť situáciu, že napriek masívnej perzekúcii Palestínčanov (do perzekučného repertoáru patrí napríklad aj uzavretie palestínskych univerzít, postupy také známe z istého obdobia českých dejín) sa izraelské obyvateľstvo cítilo relatívne bezpečne. Metódy používané Izraelom proti Palestínčanom charakterizoval niekdajší rakúsky kancelár Bruno Kreisky, sám židovského pôvodu, ako semifašistické. Keď sa potom za tieto výroky pustili do neho židovskí novinári, neváhal svoje hodnotenie dokonca pritvrdiť výrokom, že uvedené metódy sú "mindestens semifaschistische", t. j. prinajmenej semifašistické.

V súvislosti so stavom relatívnej bezpečnosti obyvateľov Izraela napriek zúriacemu a nikdy neutíchajúcemu konfliktu s Palestínčanmi si spomínam na jeden židovský manželský pár z Izraela, ktorého nežnejšia polovička pochádzala zo Slovenska. Ochotne sa dávali do rozhovoru s kýmkoľvek (bolo to roku 1988) a evidentne sondovali politickú a spoločenskú situáciu u nás. Manželka vtedy vyslovila názor, že ich vlastne situácia Palestínčanov príliš nezaujíma, ani sa ich osobne nedotýka. Všetko potrebné vybaví izraelská armáda a bezpečnostné sily. V posledných rokoch sa však táto situácia radikálne zmenila. Pokračujúca bieda a útlak vyprovokovali Palestínčanov k intifáde (vzbure kamením). V nej zaplatili svojimi životmi aj rádovo stovky palestínskych chlapcov vo veku asi trinástich rokov, ktorých zastrelili izraelské vojenské a bezpečnostné sily za to, že do nich hádzali kamene. Istý anglický policajný dôstojník na penzii (sic!) sa bol vyslovil, že spomínaný masaker je zapríčinený tým, že Izraelčania používajú na zvládnutie nepokojov vojenské metódy namiesto policajných. Pritom cieľom vojenských metód na rozdiel od policajných je zlikvidovať, zabiť, zničiť protivníka. Na ilustráciu uvedený policajný dôstojník na penzii tvrdil, že ak by napríklad na zvládanie nepokov v súvislosti s niektorými zasadnutiami Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky použila polícia vojenské metódy namiesto policajných, malo by to za následok desiatky mŕtvych demonštrantov.

Obete však tentoraz nie sú len na strane Palestínčanov, ale krvavú daň začínajú platiť aj izraelskí občania vo vnútrozemí Izraelského štátu. Bezprecedentným osobným nasadením samovražedných palestínskych bojovníkov s náložami pripevnenými na telo sa začína šíriť strach i na území Izraela. Začínajú umierať židovskí civilisti, ženy a mládež. Napriek tvrdým vojenským výpadom izraelskej armády na palestínske územia, leteckým útokom na obydlia palestínskych bojovníkov, ale často i nevinných civilistov, a búraniu ich príbytkov sa izraelskej armáde a bezpečnostným silám nepodarilo obnoviť niekdajšie bezpečie svojich obyvateľov. A práve "strom" tohto krvavého, obojstranne bezohľadne vedeného konfliktu sa má skryť do "lesa" vojenského požiaru, ktorý má zachvátiť najprv Irak, ale - ako sa kalkuluje - má vyvolať postupnú destabilizáciu celého Blízkeho východu a umožniť Izraelu, aby vojenským spôsobom a podľa svojich predstáv dosiahol takpovediac v zákryte týchto udalostí "konečné" riešenie svojho sporu s Palestínčanmi. To je oná nutná a postačujúca príčina nadchádzajúceho vojenského ataku na Irak. Ak by kdekoľvek inde vo svete trval takú dlhú dobu vojenský konflikt typu izraelsko-palestínskej konfrontácie, svetové spoločenstvo by už dávno zasiahlo a vojenskými prostriedkami by oddelilo od seba bojujúce strany a dohodlo by i garantovalo by vytvorenie nejakého mierového status quo. V prípade Izraela, podporovaného a krytého USA, sa svetové spoločenstvo má obmedziť len na to, aby garantovalo stálu vojenskú prevahu Izraela, ktorý ako jediná sila na Blízkom východe disponuje zbraňami hromadného ničenia. Izraelsko-palestínsky súboj tak pripomína súboj Dávida s Goliášom. Paradoxne však podľa biblickej tradície Goliáš porazil Dávida! Ako hovorí Jásir Arafat, hlavnou palestínskou zbraňou je arabská žena -- ona porodí ďalších a ďalších martýrov. Desivá perspektíva! Avšak konflikty živené fundamentalisticko-náboženskými zdrojmi sú už raz také.

A tak vývoj na Blízkom východe diktovaný mocnou židovskou lobby smeruje nezadržateľne k vojne a začína zasahovať stále väčší okruh krajín. Podľa britského denníka Independent USA zosilňujú tlak na nestálych členov Rady bezpečnosti OSN, aby odsúhlasili príslušnú rezolúciu, ktorá by im umožnila zaútočiť na Irak s požehnaním OSN, pričom predstaviteľom týchto krajín tvrdia, že vojna proti Iraku je nevyhnutná, a preto pre nich je dôležité, aby stáli v tejto vojne na "správnej" strane. Mnohí predstavitelia týchto krajín vraj teraz ľutujú, že sa ich krajiny vôbec uchádzali o post nestáleho člena Rady bezpečnosti OSN!

Tento vývoj má nečakané a paradoxné dôsledky aj v takej malej krajine, ako je Slovensko. Skupina politikov sústredených okolo Vojtecha Tkáča, mimochodom údajného spolupracovníka ŠtB pod krycím menom Bebo, ktorá už dlho hľadala spôsob, ako odskočiť od Mečiara, ktorý je medzinárodným parvenu, a dostať sa k posledným privatizačným korytám, konečne našla svoju spásonosnú príležitosť. Niektorí politici Kresťanskodemokratického hnutia tvoriaceho súčasť vládnej koalície nenašli totiž dosť guráže hlasovať v Národnej rade SR za rezolúciu umožňujúcu vyslať slovenských vojakov do nadchádzajúcej vojny v Iraku aj bez súhlasu Rady bezpečnosti, keď sa proti tomu pápež Ján Pavol II. stavia tak neochvejne, zásadovo a jednoznačne, a oni majú v názve strany adjektívum kresťanské. A tu priskočili na pomoc svojimi hlasmi privatizačne nadržaní "Bebovia". Podľa tvrdenia týždenníka Dominofórum dostali za to prísľub medzinárodnej akceptácie prostredníctvom svojho emisára Rudolfa Žiaka, niekdajšieho námestníka SIS za Lexu, priamo od Ronalda Weisera, súčasného amerického veľvyslanca v SR. A tak sa niekdajší muríni -- je medzi nimi aj bývalý minister vnútra Krajči, inak bývalý učiteľ telocviku, ktorého obviňovali zo zmarenia jedného z referend -- odrazu stali puncovanými demokratmi. Na margo k Rudolfovi Žiakovi: ešte niekoľko dní pred odchodom tkáčovcov tvrdil, že by mali odovzdať svoje mandáty materskej strane, t. j. HZDS, pretože boli zvolení na jej kandidátke. V poslednom momente si to však rozmyslel a pridal sa ku tkáčovcom, svoju predchádzajúcu požiadavku prestal uplatňovať na seba, a z NR SR ho zrejme nedostane nik a nič... Bývalý šéf rozviedky SIS žeby nevedel prepočítať svoje konanie ani na krok dopredu?!!

V súvislosti s udalosťami v Iraku stojí ešte za zaznamenanie jednostranná podpora Slovenska USA v irackej kríze podpisom vyhlásenia, ktoré signovali viacerí predstavitelia stredo- a východoeurópskych krajín bez konzultácie so svojimi západoeurópskymi kolegami. To vyvolalo priam hnevlivé a v diplomacii nie zvyčajné reakcie francúzskeho prezidenta Jacqua Chiraca, ktorý im dal lekciu slušného správania sa. Reakcia Chiraca je však celkom pochopiteľná. Európska únia je totiž celkom bezprecedentným zväzkom, ktorý obsahuje jeden význačný a v histórii doteraz takto neuplatnený (prirodzene okrem integrácie NDR a SRN, ale tu ide o jeden národ) prvok, ktorým je solidarita. Pri integrácii krajín s rozdielnou úrovňou hospodárskeho vývoja budú totiž bohatšie krajiny prispievať na rozvoj tých chudobnejších, aby došlo k ekonomickej konvergencii. Ak by totiž došlo k integrácii krajín s rozdielnou hospodárskou úrovňou výlučne na základe liberalistických princípov, vyvolalo by to v tých chudobnejších krajinách ekonomickú katastrofu podobnú tej, aká postihla Slovensko v období prvej ČSR. Ale o tomto okruhu problémov nabudúce.