Od desiatich k piatim

Hypotéza, z ktorej americký prezident vychádza, je pritom správna. Áno, ekonomická stabilita USA vskutku závisí od stability akciových trhov. Práve táto stabilita sa počas vlády Busha v Bielom dome vážne narušila. Ekonomický index Dow Jones sa pred zasadnutím Busha do Bieleho domu pohyboval na úrovniach medzi 10 až 11 000 bodov, NASDAQ, to jest kôš vybraných technologických akcií pokoril už aj magickú hranicu 5000. Dnes je Dow Jones niekde na úrovni 8700, NASDAQ sa potáca v rozmedzí 1500 - 1800 bodov. Iste, k poklesu akcií prispel aj 11. september 2001. Bush však zavádza, ak zvaľuje všetko len na teroristické útoky.

K mizérii na Wall Streete prispel totiž predovšetkým škandál energetického koncernu Enron, ktorého vedenie namiesto solídneho účtovníctva a poctivej ekonomickej stratégie videlo hlavnú záruku rastu firmy v miliardových dotáciách Bushovej republikánskej strane. Jej líder neistote trhov čelil rovnako pochybne -- namiesto systémovej zmeny legislatívy, ktorá by zaručila nemožnosť reprízy škandálu, sa uspokojil s odvolaním Harveyho Pitta, hlavného kontrolóra čistoty obchodov na Wall Streete. Urobil tak navyše až niekoľko mesiacov po Enrone, pod politickým tlakom a bez toho, aby mal za Pitta okamžite pripravenú adekvátnu náhradu. Navyše výmene Pitta predchádzalo ešte aj vypuknutie ďalších afér, v ktorých sa prepierala i prezidentova minulosť pochybného biznismena. Bush sa pokúsil pochybnosti rozptýliť okázalou mediálnou šou -- jeho administratíva zariadila, aby šéfov vytunelovaných spoločností predviedli do súdnych miestností s putami na rukách ako nebezpečných vrahov. Kamery bzučali, blesky fotoaparátov šľahali do bielych golierov manažérov-podvodníkov a národ sa mal presvedčiť, že tento prezident dokáže s ekonomickou kriminalitou zatočiť. Záverečné titulky televízneho sitcomu o tvrdom, ale spravodlivom republikánovi Bushovi ešte ani poriadne nestihli prefičať obrazovkou, a americký prezident už chystal Wall Streetu ďalší danajský dar -- oznámil nevyhnutnosť vojny v Iraku. Niet pritom jediného burzového makléra, ktorý by dokázal a chcel popierať fakt, že akciovým trhom zo všetkého najväčšmi škodí neistota. A niet väčšej neistoty než vojna a niet pre ekonomiku neistejšej vojny než rinčanie zbraní v regióne, ktorého ropa je benzínom amerického hospodárstva.

Vidiac škody, ktoré napáchal, bojac sa opakovania histórie, ktorá pre chradnúcu ekonomiku poslala jeho otca na smetisko dejín, nasadil Bush do bitky svoju poslednú zbraň -- ideológiu. Lebo stratégia zníženia daní, ktorej cieľom má byť oživenie hospodárstva, nie je ničím iným než oprášením hlavného ideologického tromfu republikánov, ktorý za čias Ronalda Reagana skutočne zabral. Samozrejme v neposlednom rade vďaka tomu, že jeho nasledovník Bill Clinton plán svojho predchodcu reformoval a ako správny demokrat dovolil, aby z neho profitovali široké masy obyčajných Američanov. Z Bushovho plánu však budú profitovať predovšetkým lepšie situované sociálne vrstvy.

"Osvedčené" recepty

Najrevolučnejšou časťou Bushovho plánu je totálne odbúranie daní z výnosov akcií, takzvaných dividend. Ekonómovia televíznej stanice CNN vyrátali, že Američan s priemernou mzdou a priemerným portfóliom ušetrí vďaka Bushovmu plánu ročne 52 dolárov. Celá Bushova reforma však stojí štátny rozpočet 674 miliárd dolárov v priebehu desiatich rokov. Nákladnosť projektu spôsobuje skutočnosť, že -- okrem nepatrných bodov reformy zvýhodňujúcich napríklad pred oltárom zosobášené dvojice -- je Bushov plán určený predovšetkým jeho straníckym kolegom a hlavným sponzorom republikánov -- milionárom a miliardárom. Sú to oni, ktorí vlastnia väčšinu akcií na Wall Streete, sú to oni, ktorí z ich dividend nebudú musieť teraz platiť dane. Peniaze, ktoré budú v už beztak deficitnom štátnom rozpočte chýbať, nehodlá Bush ušetriť na výdavkoch na zbrojenie a neutiahne ani opasok svojej administratíve.

Americký prezident zoberie tých 52 dolárov ,,plebsu" hneď niekoľkokrát. Už v pláne, ktorý predložil Senátu začiatkom januára, predpokladá šéf Bieleho domu znížiť výdavky na školstvo v roku 2003 o 1,5 miliardy oproti rozpočtu vytvorenému v čase, keď ešte Bushovi republikáni neovládali hornú komoru Kongresu. O 900 miliónov dolárov sa znížia aj výdavky na rekvalifikáciu nezamestnaných, v rozpočte bude o 700 miliónov menej na imigračnú politiku, totálnym výsmechom koncepčnosti je potom zníženie výdavkov práve pre kontrolnú komisiu na Wall Streete. Jediný rezort, ktorého výdavky budú môcť naďalej rásť, je, samozrejme, ministerstvo obrany. Veď vojna v Iraku bude čosi stáť a tej sa Bush vzdať nechce.

Pritom práve mier a stabilizovanie politickej situácie na Blízkom východe by prospelo Wall Streetu najväčšmi. V čase pokoja sa predsa plánuje najlepšie, vtedy investorom nehrozia nijaké nepredvídané situácie, nekvári ich otázka, ako dlho bude trvať konflikt, o jeho výsledku ani nehovoriac. Naopak, vojna môže vyhnať ceny ropy do závratných výšok. Stačí si spomenúť na časy egyptskej krízy, keď americkí motoristi tankovali galón čierneho zlata za tri doláre, teda za cenu viac ako trojnásobnú než pred jej vypuknutím. Už dnes sa pritom barel ropy predáva za 30 dolárov, to jest o 30 percent drahšie ako pred rokom. Ekonómovia rátajú aj s katastrofálnou víziou, podľa ktorej by v prípade dlhotrvajúceho konfliktu s Irakom mohol barel vystreliť až na neuveriteľných 82 dolárov. Čo to spraví s americkou ekonomikou?

Preraziť bludný kruh

Rovnako hlúpe je potom už spomínané uvoľňovanie sociálnej siete a úspory v rezorte školstva. Stredná trieda, ktorej tradične záleží na vzdelaní detí, bude nútená posielať ich do súkromných škôl, kde budú musieť platiť nezanedbateľné školné. Peniaze zo ziskov majiteľov obchodíkov, pizzerií a ľudových pubov tak nepoputujú do akcií, Wall Street stratí svojich najvernejších a najvypočítateľnejších zákazníkov. Šetrenie na rekvalifikácii pre majetkovo najslabšie vrstvy potom spôsobí zvýšenie nezamestnanosti, čo zas oslabí štátny rozpočet, ktorého deficit v budúcom roku priškrtí opäť investície do školstva, zdravotníctva a ostatných sociálnych sfér. Bushov bludný kruh sa uzatvára.

Riešenie pritom existuje. Stačí, aby sa šofér americkej ekonomiky prestal správať ako nezodpovedný rowdies autostrád, aby si uvedomil, že aj za volantom najsilnejšej krajiny sveta musí zostať predovšetkým najprv človekom. Namiesto posadnutosti ropou, pre ktorú je ochotný poslať do vojny s neistým koncom státisíce svojich spoluobčanov, stačí staviť na odbúranie závislosti amerického hospodárstva od pochybného čierneho zlata. Najsilnejšej ekonomike sveta by vrátili energiu lúče slnka, ktoré svietia na solárne kolektory zadarmo. Elektrická energia získaná z Niagary a ostatných vodných tokov môže poháňať americké automobily dovolenou rýchlosťou už dnes. Na tých 65 míľ za hodinu, ktoré zákon väčšiny štátov USA dovoľuje, netreba predsa ani naftu, ani benzín. No a vietor sa rovinami Texasu bude preháňať aj v časoch, keď tam už nebude ani kvapky ropy. Ak potom vláda dovolí, aby ekonomické využitie ekologických ziskov pocítil aj obyčajný Američan, milosrdná história dá zabudnúť na pochybného ropného magnáta, ktorý sa na začiatku tretieho tisícročia stal omylom prezidentom tejto kedysi prosperujúcej krajiny. Veď smetisko dejín je dosť veľké, zmestia sa naň aj dvaja reprezentanti dynastie Bushovcov.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO