Paradoxná kariéra Štefana Harabina

Štefan Harabin na sklonku Mečiarovej éry kandidoval na post prvého muža slovenskej justície za Slotovu SNS. Politické zemetrasenie po voľbách na jeseň 1998 prečkal v pokoji aj vďaka podpore, čuduj sa svete, od SDĽ. Ďalší zaujímavý paradox a, ako sa neskôr ukázalo, jedna z osudných chýb personálnej politiky Slovenskej demokratickej ľavice. Tá už je mimo parlamentných lavíc, no Harabin ju na svojom lukratívnom piesočku prežil a podľa všetkého ju ešte dlho prežije.

Najprv vyzeral ako chudák atakovaný zo všetkých strán súčasnými či bývalými kresťanskými demokratmi, ministrami spravodlivosti Jánom Čarnogurským a vnútra Ladislavom Pittnerom, resp. Ivanom Šimkom, svojím podpredsedom Majchrákom a časťou prokádehácky orientovanej justície, prokuratúry a nedajbože i spravodajských služieb. Naznačoval, akoby bol on tým jediným nezávislým ohnivkom v reťazi ,,silových" rezortov, ktoré sa nechce podrobiť názorovému diktátu SDKÚ-KDH. Jeho silácke reči však začali unavovať novinárov i verejnosť. Postupne sa začalo ukazovať, že Harabin nielenže nezvláda základné pravidlá kultúrnej komunikácie s masmédiami a politikmi, spôsobmi hraničiacimi s infantilnosťou, ale kryje chrbát i viacerým sudcom, ktorí sa akosi blahosklonne stavali k závažným politickým, ale aj iným, kriminálom zapáchajúcim prípadom zo smutne známeho obdobia vládnutia koalície HZDS, ZRS a SNS.

Prekvapivé vyústenie kauzy

Kým spory medzi Čarnogurským a Harabinom sa v minulom volebnom období odohrávali skôr na úrovni vzájomných slovných súbojov, nový minister Daniel Lipšic prešiel ku konkrétnym činom. Existuje niekoľko podaní spochybňujúcich Harabinovo pôsobenie na NS. Medzi ne patria aj svedectvá sudcu Petra Paludu súvisiace doslova so šikanovaním zo strany jeho šéfa. Špičkou ľadovca bola decembrová voľba predsedu Najvyššieho súdu na Súdnej rade, v predvečer ktorej Harabin akoby náhodou stihol rozdať tučné, stotisícové odmeny tým členom, na ktorých mu pri jeho opätovnej voľbe na post predsedu najviac záležalo. Z ,,tajného" hlasovania (všeobecne sa vie, kto za koho hlasoval) vyplynulo, že z 18 členov rady zakrúžkovalo Harabina desať. Sergej Kohut však tento výsledok spochybnil -- nedostal rovnakú, ústavou zaručenú šancu ako jeho oponent. Harabin totiž na rozdiel od neho mohol sám za seba hlasovať a práve jeho hlas rozhodol.

Ústava ani zákon o Súdnej rade nehovoria o spôsobe voľby jej funkcionárov. Dosť všeobecne sa o tom vyjadruje jej rokovací poriadok. Ktovie, koľko verejných činiteľov nepočúvalo hlas morálky, ale v tajných voľbách za seba hlasovalo? Napriek tomu, alebo práve preto sa o Kohutovom podaní vyjadril Ústavný súd SR dosť prekvapivo. Dal mu za pravdu. Nepochybne reakcia podpredsedu Súdnej rady Jozefa Hrabovského, ktorý priam vyzýval k nerešpektovaniu tohto verdiktu, nebola len nemiestna, ale protirečila i zákonu. Minister spravodlivosti to využil a uvažuje o jeho odvolaní z postu podpredsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici. Nie nadarmo sa totiž hovorí, že ryba smrdí od hlavy. Pre súdnictvo to platí dvojnásobne. Ako môžeme od sudcov na okresnej úrovni čakať zázraky, keď ani tí na celoštátnej, či krajskej úrovni im nie sú vzorom.

Voľba nového predsedu Najvyššieho súdu sa teda uskutoční ešte raz -- podľa nových pravidiel. Nie je vylúčené, že sa ním stane opäť Harabin. Mimochodom, aj vďaka trom, jemu nakloneným členom Súdnej rady, ktorých vymenoval prezident republiky, ďalším kompromisom uzavretým na pôde predchádzajúceho parlamentu, ale aj urazenej márnomyseľnosti a neukojeným ambíciám niektorých jedincov. Dovtedy má však Majchrák šancu presadiť viaceré organizačné zmeny a zásady riadenia, zodpovedajúce významu, postaveniu a dôstojnosti tejto inštitúcie v spoločnosti. Či budú nezvratné, alebo sa staneme divákmi ďalšieho, tentoraz nepodareného dielu žandárov zo Saint Tropez, ukáže až čas.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO