Územie, ktoré väčšinovo obývali Slováci, nenieslo ani všeobecne uznávaný oficiálny názov. Pojem Slovensko (do 20. storočia vlastne neoficiálne označenie používané najmä uvedomelými slovenskými vlastencami) neformálne zahrnoval niekoľko hornouhorských stolíc alebo ich častí obývaných prevažne Slovákmi, ktoré -- na rozdiel od Chorvátska, ale aj Sedmohradska a srbskej vojenskej hranice s ich autonómnymi právami -- boli z každej stránky integrálnou súčasťou Uhorska.

* * *

Takéto stáročné miesto a osudy Slovákov v Uhorsku pred nástupom novodobého nacionalizmu na prelome 18. a 19. storočia nemohli nemať vplyv na ich postavenie a predovšetkým ambície v čase veľkých národných pohybov, keď sa (podobne ako iné národy Európy bez vlastnej štátnosti) pokúšali vystúpiť so svojimi národnými požiadavkami voči vtedajším vládcom ríše. Ak odhliadneme od verejne neznámej vízie Uhorska v koncepciách utajených uhorských jakobínov (medzi nimi aj Slovákov) ako federalizovanej krajiny, potom s prvou politickou predstavou štátoprávneho postavenia územia označovaného ako Slovensko prišli v revolučných rokoch 1848 -- 1849 štúrovci, naša vôbec prvá politická elita alebo aspoň jej zárodok. Ich ambíciou a programom bolo osobitné štátoprávne postavenie Slovákmi obývaného územia najprv v rámci Uhorska a potom v rámci celej habsburskej ríše, teda už mimo historického Uhorska. Tieto štátoprávne predstavy sa však v revolučných časoch ani bezprostredne po nich nijakým spôsobom nenaplnili a takýto osud ich čakal aj v ďalších dlhých desaťročiach až do zániku monarchie a starého Uhorska.

V tejto súvislosti sa zvyklo hovoriť najmä o "neprajnosti", ba "arogancii" a "zákernosti" mocných, ktorí nechceli vyslyšať prirodzené a oprávnené túžby Slovákov, menej sa už poukazovalo na slabosť, ale aj nepohotovosť, nepredvídavosť a pasivitu slovenských politických elít, živenú na jednej strane chimérami o veľkých medzinárodných zvratoch, ktoré Slovákom predovšetkým za pomoci Ruska prinesú vytúženú slobodu, a na druhej strane ponosami a nárekmi, že "pod Maďarmi" sa nedá nič robiť, len čakať na priaznivejšie časy. Pravdaže tieto postoje slovenských (amatérskych) politikov sústredených v Slovenskej národnej strane, vegetujúcej desaťročia v útlme a nečinnosti sa najmä od prelomu 19. a 20. storočia stretávali s rastúcou kritikou príslušníkov mladej generácie orientovaných liberálne, či katolícko-konzervatívne, resp. sociálnodemokraticky. Ani "starým", ani "mladým" sa však až do pádu monarchie nepodarilo prelomiť relatívne úzky rámec slovenskej národnej politiky, vymaniť ju z jej periférneho postavenia a dať jej aspoň sčasti celoštátny význam. Názorným príkladom značnej nemohúcnosti prakticky všetkých krídel slovenskej politickej elity v predprevratovom Uhorsku bola ich zjavná neschopnosť postaviť vo väčšine volebných okresov s prevahou slovenského obyvateľstva čo i len kandidátov na poslanca do uhorského snemu, nieto ešte zvíťaziť. A slabosť slovenskej politickej elity a s ňou aj celej slovenskej spoločnosti potvrdzuje aj spôsob, ako sme sa vymanili a či skôr dostali roku 1918 spod "tisícročného maďarského útlaku: "Neoslobodili sme sa (v tých časoch nebolo ani dostatočne zrejmé, koľkíže Slováci sa chcú oslobodiť a tvorcovia Martinskej deklarácie nemali síl ani schopností a prostriedkov na taký historický počin), ale boli sme oslobodení Čechmi, ktorí sa oslobodili sami, iste aj na základe politickej práce exilových Čechov a Slovákov a najmä so súhlasom a garanciami víťazných dohodových mocností.

* * *

Desaťročia marginalizácie v Uhorsku po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, spôsob "prevratu" na Slovensku a jeho zaradenia do nového štátneho útvaru a následné pôsobenie slovenských politických elít v Československu v niekoľkých politických režimoch, to všetko dalo týmto politickým elitám (bez ohľadu na to, ako a za akých okolností boli ich príslušníci "regrutovaní") podobu a prejavy fungovania v politickom a vôbec verejnom živote, ktoré ich do značnej -- aj keď iste nie absolútnej -- miery odlišujú nielen od politických elít dlhodobo samostatne jestvujúcich európskych štátov s vyše storočnou demokratickou tradíciou, ale aj od politických elít susediacich krajín s prakticky zhodnou historickou skúsenosťou zo života v autoritatívnych a totalitných režimoch.

Z čias svojej periférnosti v Rakúsko-Uhorsku si slovenská politická elita priniesla do nového československého štátu jednak malú skúsenosť z politickej práce v reálnych štátnych i samosprávnych orgánoch a s ňou aj nízku mieru vedomia zodpovednosti za svoju politickú činnosť a jej dôsledky, nízku mieru schopnosti mobilizovať sily straníckych prívržencov a relevantnej časti širokej verejnosti do premyslenej politickej akcie. Súčasne ju z minulosti sprevádzal dlhodobo "kultivovaný" zvyk spoliehať sa na priaznivý vývin vnútroštátnych či medzinárodných pomerov, síce nezávislý od vôle a úsilia Slovákov a ich reprezentantov, zato však pre nich "z božej vôle" prospešný. A keď sa pomery v krajine takým smerom nevyvíjali, pohotovo sa zbavovala zodpovednosti za daný stav, lebo veď "čo už sme my mohli...?". Ostatne, za Uhorska takýto postoj politickej elity chtiac-nechtiac išiel ruka v ruke s postojom prevažnej časti slovenskej verejnosti, s jej opatrníctvom a pasivitou vo veciach slovenských, ale aj živou aktivitou, ak sa za ňu očakávala odmena od neslovenskej vrchnosti. Túto pasivitu a poddajnosť či poddanskú "náturu" možno zrejme odvodiť aj od historickej skúsenosti a sociálnej štruktúry celej slovenskej spoločnosti, ktorá do zániku monarchie a vlastne až do polovice 20. storočia mala v dôsledku oneskorenej industrializácie a s ňou len slabo postupujúcej urbanizácie krajiny výrazne rurálny charakter. A v rámci svojej rurality mala početne nepatrný stav dlhodobo slobodných, ľudsky i občiansky sebavedomých sedliakov (ako to bolo napr. v severských krajinách), zatiaľ čo obyvateľstvo miest a či skôr mestečiek bolo do veľkej miery neslovenské a to slovenské sa pomerne rýchlo maďarizovalo. Stačí sa bližšie pozrieť na málo aktívnu účasť slovenskej verejnosti vo veľkých politických zrážkach -- počnúc rokmi meruôsmymi a končiac hoci prevratom v jesenných mesiacoch roku 1918 -- a uvidíme, že príslušníci politickej elity, iste aj v dôsledku vlastnej slabosti a nemohúcnosti, predstavovali oných neveľmi slávnych "generálov bez vojska", v každom prípade toho "vojska" nebolo zďaleka dosť na samostatne vedené politické (nie to ešte ozbrojené) zápasy za čo i len skromne definované národné ciele.

Súčasne, a paradoxne, však celková periférnosť slovenskej politiky sýtila sklony príslušníkov úzkej politickej, ale aj kultúrnej elity k vnútornej polarizácii a neznášanlivosti s tendenciou k ostrakizácii "národných hriešnikov", čiže ľudí schopných nastaviť slovenskej spoločnosti a jej politickým a kultúrnym predstaviteľom nie veľmi lichotivé zrkadlo, počnúc hoci Jonášom Záborským a končiac takým Jánom Lajčiakom, ktorý zomrel osamotený na prahu nového slovenského života v česko-slovenskom štáte.

* * *

Situácia sa však podstatne zmenila v mladej Československej republike. V novom demokratickom režime, nezaťaženom akútnou ťarchou starej uhorskej sociálnej a politickej tradície a v nej koreniacich sociálno-psychologických zábran a bŕzd, rýchlo sa diferencujúca politická reprezentácia a celá slovenská verejná scéna bola schopná dynamizovať a mobilizovať sa najmä v stranícko-politických zápasoch, pričom demokratický režim jej takéto prebudenie významne uľahčoval a vlastne bol jeho základným predpokladom. Čo pretrvávalo zo starých uhorských čias aj v nových pomeroch, bola slabá štátnopolitická skúsenosť, len pomaly rastúce povedomie spoluzodpovednosti za štát, s ktorým sa slovenská politická elita (aj tá autonomisticky orientovaná) stotožnila, ale aj slabo sa formujúca vízia prítomnosti a budúcnosti Slovenska ako krajiny jestvujúcej vnútri väčšieho štátneho celku a súčasne v určitom (stredo)európskom kontexte. Pretrvával teda silný provincionalizmus slovenskej politickej elity a spolu s ním -- napriek všetkým osobným zväzkom s takmer "rodinným" koloritom, ako to už v malej, ešte vždy prevažne rustikálnej krajine býva -- aj tradičný sklon k radikálnej politickej polarizácii a ostrakizácii. Čo iné totiž vyjadrovali nenáležité nároky ľudáckych vodcov byť jedinými reprezentantmi celého národa a na druhej strane nároky zástupcov čechoslovakisticky orientovaných strán byť jedinými nositeľmi pravej štátotvornosti a pravdaže aj neveľmi originálne ambície komunistov presadiť vraj jedine správnu a potrebnú politickú jednofarebnosť podľa sovietskeho vzoru? Tieto ostré politické konfrontácie nemohli byť prekonané kaviarenskými a viechovými kamarátstvami slovenských politikov, ako to dostatočne zreteľne dokumentujú ostré tóny súdobej straníckej tlače a predovšetkým činy tej či onej garnitúry politikov vo chvíľach, keď jej spravidla medzinárodné okolnosti umožnili strhnúť všetku moc na seba, či už v roku 1938 alebo v roku 1948.

* * *

Vojnová Slovenská republika sa časti politickej elity aj verejnosti aspoň spočiatku javila ako prvá historická príležitosť spravovať si samostatnú krajinu so všetkými právami a so všetkou zodpovednosťou, skutočnosť sa však podstatne odlišovala od formálneho medzinárodnoprávneho modelu aj od iste naivných očakávaní občanov a politikov. Štát, ktorý sa zrodil z vôle a v znamení úplného vazalstva voči nacistickej Tretej ríši, ktorý si do ústavy vpísal vloženie všetkej moci do rúk jednej štátostrany a aj sa vyvíjal od autoritatívneho k totalitnému režimu (aj keď akokoľvek "deravému"), ktorý sa nedokázal ubrániť spoluúčasti na zločine genocídy, nemohol mať šancu ani nárok na prežitie po porážke totalitnej veľmoci, ktorá jeho existenciu spôsobila a zaštítila.

Ostatne, neschopnosť vládnucich slovenských politikov podniknúť čo i len trochu premyslené kroky, ktoré by spojeneckým mocnostiam signalizovali pripravenosť slovenskej politickej garnitúry zmeniť zahranično- i vnútropolitickú orientáciu, iba potvrdzovala jej (azda aj pochopiteľnú) nepripravenosť na štátnické úlohy, ktorých sa mala v bezpochyby zložitých časoch zhostiť. Zaplatili za to politici -- trestami (aj hrdelnými) alebo nútenou emigráciou a zaplatilo za to celé Slovensko -- najmä tým, že po šiestich rokoch formálnej samostatnosti a ocitlo na takmer štvrťstoročie v pozícii reálnej provincie obnoveného Československa, navyše od onoho "Víťazného februára" opäť v totalitnom, tentoraz komunistickom režime.

* * *

Prvých dvadsať rokov komunistického režimu s jeho najväčšími zločinnými excesmi v prvom desaťročí existencie a až do roku 1968 s unitárnym štátoprávnym usporiadaním, "prikrášleným" tzv. asymetrickým štátoprávnym modelom mohlo iba prehĺbiť všetky syndrómy nesvojprávneho postavenia Slovákov a ich politickej elity, ktorá -- akokoľvek formovaná totalitným režimom --- bola technicky vzaté elitou, ibaže formovanou a usmerňovanou z pražského centra, od ktorého bola doslova existenčne závislá, teda provinčnou elitou. A existenčná závislosť, posilňovaná koncentrovaným ideologickým "masírovaním", sa musela celkom prirodzene prejaviť v závislosti mentálnej, a to nielen samotnej politickej elity, ale aj prevažujúcej časti slovenského obyvateľstva, slovenského národa. Pamätníci tých čias si ešte spomenú na to, ako opatrne a komplikovane sa museli čo i len naznačovať nároky Slovákov na práva a ich inštitucionálne zabezpečenie, s ktorými iné, samostatné európske národy disponovali ako so samozrejmosťou, a to aj národy v rámci sovietskeho bloku. A iste si spomenú aj na to, s akým prekvapením a potom aj nevôľou, podozrievavosťou a ostrým odmietaním bývali všetky takéto požiadavky prijímané na českej strane, a to vonkoncom nielen v komunistickom establishmente.

Takéto usporiadanie česko-slovenských vzťahov však nijako nemohlo uspokojovať Slovákov, akokoľvek masírovaných ideológiou správnosti centralizovaného štátu a hriešnosti akejkoľvek požiadavky po väčšej slovenskej samostatnosti. A z perspektívneho hľadiska nemohol centralisticky riadený štát dvoch národov obstáť dokonca ani v pomeroch komunistického režimu a sovietskeho bloku. Aj preto bola roku 1968 na Slovensku prinajmenšom rovnocenná (a vari aj prevažovala) ambícia "federalizovať" s ambíciou "demokratizovať". A ak jediným pozostatkom Pražskej jari zostala -- k značnej nechuti práve "Pražanov" rodom i funkciami -- federácia, mohlo sa to stať len preto, že táto štátoprávna formácia bola rovnako "znormalizovaná" ako všetok spoločensko-politický život v okupovanom Československu (bez spojovníka).

Pokračujúca reálna, pretože politicko-mocenská asymetria formálne federalizovaného štátu prolongovala prakticky všetky dlhodobo pestované mentálne znaky podriadeného "mladšieho brata" a jeho politickej elity, aj keď jeden jej príslušník sa stal s požehnaním Moskvy, ale aj so súhlasom a podporou vtedajšej českej politickej elity prvým mužom v štáte. Koncom 80. rokov, v čase súmraku komunistického režimu sa však už začali na slovenskej aj českej strane opatrne prejavovať náznaky odlišných pohľadov na situáciu a budúci vývoj obidvoch národov v spoločnom štáte, ktoré sa mali naplno prejaviť po páde starého režimu.

* * *

V ponovembrovej publicistike neraz zaznelo, že komunistický režim neumožnil skôr a obojstranne uspokojivo usporiadať česko-slovenské vzťahy tým, že na jednej strane nedovolil, aby sa táto otázka naplno otvorila a slobodne riešila na politickej úrovni a súčasne sa usiloval svojimi vlastnými metódami prekonávať hospodárske rozdiely medzi oboma časťami republiky a tým vopred neutralizovať časť dôležitých zdrojov slovenskej nespokojnosti. Takýto názor má hypotetickú hodnotu, podobne ako názor, že vo vskutku demokratickej spoločnosti, ak by bola taká v povojnovej ČSR jestvovala, bol by sa česko-slovenský konflikt naplno otvoril a radikalizoval oveľa skôr a dramatickejšie, ako sa to stalo v reálnom historickom čase, čiže začiatkom 90. rokov minulého storočia. Demokracia je síce najlepším "ihriskom" na riešenie problémov pre slobodne sa združujúcich občanov, no výsledok hry závisí od hráčov, teda od občanov a často ešte väčšmi od ich slobodne zvolených zástupcov reprezentujúcich celý komplex záujmov a politických postojov, ale aj predsudkov. Dejiny štátov s viacerými etnickými, jazykovými spoločenstvami na Západe v uplynulom storočí zreteľne ilustrujú, ako ťažko sa nachádza konsenzus v štátoprávnych otázkach vyvierajúcich z odlišných kultúrno-etnických, jazykových, hospodárskych a historických zdrojov jednotlivých národov či etník. Riešenie štátoprávneho problému v ponovembrovom Česko-Slovensku bolo -- podobe ako v prípade ostatných postkomunistických viacnárodných štátov -- o to zložitejšie, že sa neoddeliteľne spájalo s ďalšími hlbokými reformnými krokmi, ktoré bolo nevyhnutné uskutočniť súčasne a rýchlo. Výsledok -- aj v prípade ČSFR -- je známy: štát zanikol rozdelením na dve samostatné republiky.

* * *

Sám spôsob rozdelenia spoločného štátu úzko súvisí so spôsobom odvekého jestvovania Slovákov. Nemám na mysli ani tak to, že sa rozdelenie federatívnej republiky neuskutočnilo na základe výsledkov referenda, ostatne, aj v roku 1918 sme sa oddelili, resp. boli sme oddelení od Uhorska bez referenda, hoci maďarskí predstavitelia sa ho dožadovali dosť nástojčivo. Skôr chcem pripomenúť kurióznu a charakteristickú situáciu, keď budúci "otec nezávislosti" a s ním aj niektorí ďalší príslušníci jeho garnitúry sa usilovali, na rozdiel od otcov-zakladateľov iných novovzniknutých štátov, presvedčiť svet najmä o tom, že oni tú slovenskú nezávislosť vlastne ani nechcú, ale čo sa dá robiť, keď sú do nej tlačení Čechmi. Veru čudné zvrchované napĺňanie odvekých túžob slovenského národa..., ale nie celkom nepochopiteľné. Budúci slovenskí otcovia-zakladatelia sa museli najprv nadobro rozlúčiť s predstavou, že by mohli dosiahnuť akúsi 90 či 95-percentnú samostatnosť, totiž faktickú samostatnosť, ale súčastne s akýmsi "českým dáždnikom", alebo, ako hovorili vtedy českí politici, s "českou poistkou" pre horšie časy. A nielen to. V slovenských politikoch podobne ako v celej slovenskej spoločnosti ešte aj vtedy silno rezonoval doslova tisícročný atavizmus nesamostatnosti, závislosti v základných veciach spoločenského, národného bytia a nebytia od väčších (silnejších, zrelších, rozhodnejších, sebavedomejších atď.) národov. Či sa už tie národy správali ako partneri alebo vládcovia, pre Slovákov boli vždy hegemónmi, určujúcimi slovenské smerovanie, bez ohľadu na to, či ho Slováci prijímali s hlasnými protestmi alebo s tichým frflaním, so súhlasom alebo s ľahostajnosťou.

V prvej sekunde roku 1993 však Česko-Slovensko nadobro odišlo do histórie a veľká väčšina Slovákov (alebo všetci?) bola akoby naraz vrhnutá do štátnej samostatnosti a cez ňu do skutočnej národnej svojbytnosti, s čím sa nejeden Slovák vyrovnáva dodnes. A s týmto historicky "nezvyčajným" slovenským stavom, trvajúcim čosi vyše desať rokov sa vyrovnávali a vyrovnávajú (a neľahko) aj všetky doterajšie vládnuce garnitúry, celá slovenská politická elita. Ale to vyrovnávanie sa s novou historickou situáciou národa je vlastne "len" to staré, tradičné dobiehanie a dozrievanie Slovákov, prebiehajúce v niečom rýchlejšie, v inom pomalšie alebo aj retrográdne už celé uplynulé storočie, ba ešte dlhšie.

* * *

Ktoré sú najviditeľnejšie oblasti, v ktorých sú dodnes zreteľné vyššie spomenuté procesy rozporuplného dobiehania a zretia v politických elitách, lebo o nich je tu predovšetkým reč? Nemožno vari poprieť, že aj vďaka priaznivej medzinárodnej situácii sa Slovensko napriek nedostatočným skúsenostiam jeho politických elít s riadením suverénneho štátu etablovalo ako nezávislá krajina v zásade s fungujúcimi štruktúrami a mechanizmami štátneho života. No všetky vnútropolitické krízy a ich dosah na medzinárodné postavenie krajiny sú práve prejavom značnej vnútornej nepripravenosti na úlohy a zodpovednosť, ktoré na politické elity kladie spravovanie štátu. Napríklad už spôsob konštituovania a organizovania sa politických elít do politických strán svedčí až dodnes o ich veľmi pomalom dozrievaní, o tom, že sa pri svojom formovaní neopierajú o dlhšiu zažitú tradíciu, o premyslené programy a zreteľne formulované ciele, ale pripomínajú skôr združenia zoskupené ad hoc, na základe bezprostredných skupinových a osobných záujmov, potláčajúcich neraz to prioritné v politickom živote, totiž záujmy krajiny. Pritom uplatňovanie alebo neúspech v presadzovaní najmä týchto parciálnych záujmov rozhoduje aj o súdržnosti a perspektíve našich neštandardných (vzhľadom na vyspelejšie demokracie) politických subjektov.

Vo fungovaní stranícko-politickej scény sa teda odráža nedostatočná schopnosť politických elít obmedziť skupinové či individuálne egoizmy v záujme perspektívy celej krajiny, pričom akoby sa zabúdalo, že ohrozenie krajiny znamená koniec koncov aj ohrozenie skupinových záujmov. Je to tak podľa môjho názoru i v dôsledku toho, že v našich elitách prežíva už spomenutá rurálno-provinčná mentalita a s ňou aj podobný, veľmi úzky pohľad na celoštátne pomery a potreby. Pretrváva inertnosť, neschopnosť urobiť rýchle, premyslené kroky, pasívne vyčkávanie na vývin udalostí tam, kde by sa mala uplatniť cieľavedomá aktivita a presvedčivý "ťah na bránu", napr. aj vo formovaní a uplatňovaní zreteľnejšej predstavy o smerovaní samostatnej krajiny. A naopak, ten "ťah na bránu" býva -- aj vo vládnych kruhoch, ako naznačujú viac či menej presakujúce, ale občas aj vytryskujúce škandály -- veľmi razantný a "odvážny" práve v individuálnych a úzko skupinových či straníckych záujmoch.

* * *

Nejde však len o politické či hospodárske elity, lebo v nich sa len zrkadlí do veľkej miery stav celej spoločnosti, občanov nášho štátu, ktorí takisto neoplývajú priveľkou citlivosťou na akútne spoločenské problémy, respektíve ich citlivosť sa vyčerpáva nedostatočne artikulovanými prejavmi a najmä nedostatkom aktivít, ktoré by vytvárali intenzívnejší tlak na samotné politické elity. Za jednu z najväčších necností ponovembrovej slovenskej spoločnosti považujem popri často veľmi pasívnom celospoločenskom vyčkávaní na to, čo nám blížiace sa udalosti prinesú, našu "starodávnu" tradíciu laxného vzťahu k písaným, a najmä nepísaným pravidlám politického a vôbec spoločenského života. Voči nim sa potom o to ľahšie uplatňuje až okato svojvoľný prístup mocných v politike, ekonomike, ale aj v iných sférach života, napr. v zdravotníctve, školstve, medzi športovými bossmi a (ani nie paradoxne) v celej sfére ochrany práva a spravodlivosti.

Aj preto môžem len zopakovať názor, že doterajších desať rokov a budúce roky a desaťročia samostatnosti sú predovšetkým časom reálnych šancí na uskutočnenie jednak tých historických úloh, ktoré tzv. šťastnejšie, nezávisle jestvujúce európske národy s osvojenou občianskou demokratickou kultúrou majú už dávno za sebou, a preto sa vo svete berú ako samozrejmosť. A súčasne je to čas šancí na otvorenie sa voči novým, čoraz naliehavejším výzvam prítomnosti a budúcnosti, ktorých zdolanie bude podstatným predpokladom nášho národného i civilizačného jestvovania na úrovni modernej doby. Týchto príležitostí sa samostatné Slovensko, jeho obyvateľstvo, jeho elity (nielen politické) môžu premyslene, s odhodlaním a výdržou zmocniť a premeniť ich na skutočnosť, ale môžu ich aj premrhať. Asi sa nepomýlim, ak poviem, že v tomto úsilí bude koniec koncov úspešná len spoločnosť, ktorá nesie a unesie sama za seba zodpovednosť primeranú historickej dobe. Len taká spoločnosť a jej elity môžu totiž prekonať nešťastné spojenie mentálnej závislosti od silnejších partnerov a z toho vyvierajúcej pasivity s akýmsi večne adolescentným, neproduktívnym kverulantstvom, poznačujúcim nás odvtedy, ako sme sa začali formovať ako novodobý národ, teda už dobrých dvesto rokov.

* * *

Cieľ, ku ktorému (verím že) smerujeme -- k vyspelej európskej demokratickej spoločnosti, je cieľ pohyblivý, neľahko dosiahnuteľný a udržateľný. Na ceste k nemu nie sme však osamotení, lebo sa oň musia vytrvalo usilovať všetky európske národy, nielen postkomunistické, ale aj tie so zažitou demokraciou a vyspelou občianskou kultúrou, keďže slobodná a za seba zodpovedná spoločnosť nie je nikomu raz navždy vyárendovaná. A už jedno desaťročie, prvé desaťročie bolo a je len na nás, aby sme sa na tejto ceste nestratili, aby sme nestratili seba samých.

Aj z tohto dôvodu by bolo pre Slovensko a Slovákov historicky vhodnejšie, keby Európska únia, na prahu ktorej v súčasnosti stojíme, bola dlhší čas organizovaná na konfederatívnom princípe (i keď už dnes sa v nej uplatňujú aj federatívne prvky), teda s ťažiskom práv a najmä zodpovednosti na jednotlivých krajinách a ich vládach a parlamentoch. V opačnom prípade sa v slovenskej spoločnosti a jej elitách môže obnoviť, resp. posilniť starý známy syndróm spoliehania sa na "vyššiu moc" mimo Slovenska, tak ako to u nás fungovalo celé stáročia, pravdaže s istým malým rozdielom: Budapešť či Prahu by nahradil Brusel. Iste, rozhodnutie v tejto veci nie je predovšetkým v slovenských rukách, slovenské elity by však mali na to pamätať a hľadať spojencov vnútri únie na podporu voľnejšieho zväzku členských krajín. V záujme Slovenska aj vo vlastnom záujme.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO