Moderna vyžadovala od života a kreativity, aby boli cieľavedomým či presnejšie cieľ spytujúcim individuálnym projektom. Vedomie prítomnosti alebo neprítomnosti cieľa bolo -- a možno stále je -- neodmysliteľným znakom dôležitosti zmyslu; hľadania zmyslu života, zmyslu tvorby. Bezcieľnosť Annemarie Schwarzenbachovej zacielená na skúsenosť pestrých stránok života a smrti vystriedala pri hľadaní zmyslu pozoruhodne rozporuplné ciele.

Annemarie Schwarzenbachová cestuje po svete, aby sa jej Paríž, Perzia, USA či Afganistan stali aspoň nakrátko cieľom. Únik zo skutočnosti, ktorá sa jej často strácala pod rukami, jej poskytovalo písanie, mnohými témami ju však zasa do nej vracalo -- je autorkou viacerých zaujímavých sociálno-kritických reportáží a fotografií.

Neoddeliteľnou súčasťou diela Schwarzenbachovej je jej život plný smútku, sebaničenia, nepokoja, ambivalencie, intenzívnych vzťahov k silným ženám, plný drog a iných závislostí -- nikdy nedosiahla finančnú nezávislosť od svojej rodiny, opakovane absolvovala odvykacie kúry, o ktorých jej biografky konštatujú: "Tak jednoducho sa závislosti nemožno striasť, pretože celé roky tvorila pozadie, na ktorom sa odohrávali rozhodujúce zážitky a skúsenosti.".

A práve tento "život ako dielo" je jeden z dôvodov prezentácie fotoportrétov Annemarie Schwarzenbachovej, ktorých autorkou je fotografka Marianne Breslauerová. Portréty, ktoré vytvorila v rokoch 1931 až 1938, sú nielen pripomenutím výnimočného osudu jednej výnimočnej ženy, ale zachytávajú aj atmosféru medzivojnovej Európy plnej nepokoja.

Fotoportréty nerozprávajú len príbeh výstavy z diela fotografky Marianne Breslauerovej, ale prispeli aj k príbehu vzniku biografie s názvom Zúfalý anjel. Na začiatku rozhodnutia Nicole Müllerovej a Dominique Grenteovej napísať o živote a diele, najmä však o živote AS, stála totiž fotografia jej tváre: "Na začiatku bola ... fotografia. Na jar 1987 zdobila titulný list švajčiarskeho literárneho časopisu Der Alltag. Táto fotografia neodolateľne priťahovala, vyžadovala si pozornosť, vyvolávala otázky, skrátka, vychádzala z nej neuveriteľná fascinácia."

Annemarie Schwarzenbachová -- žena s tvárou, ktorá prekračuje ustrnulú dichotómiu rodov určujúcu naše vnímanie dodnes. Jej transrodová tvár bola výnimočná nielen v prvej polovici 20. storočia. I dnes nám vládne imperatív heterosexuality a rodových stereotypov, teda prísne vymedzených a oddelených rolí ženy a muža. Väčšinová spoločnosť aj dnes trestá vylučovaním a ponižovaním všetkých tých a tie, ktorí sa pokúšajú hranice týchto príkazov prekročiť.

Možno aj to je ďalší z dôvodov, prečo sa prizrieť portrétom tejto švajčiarskej spisovateľky, ktoré sú aj o tom, ako ju videla iná žena. Annemarie zodpovedala svojím androgýnnym, éterickým výzorom dobovému ideálu krásy, a predsa žila v medzipriestore rodových súradníc.

Annemarie Schwarzenbachová zomrela mladá, spomienka na ňu rýchlo vybledla, ostali jej portréty. Koncom 80. rokov sa začala dostávať na verejnosť časť pozostalosti -- korešpondencia, romány, poviedky, reportáže, fotografie. Jej matka, ktorú Annemarie po celý svoj život vnímala ako postavu nadživotnej veľkosti, spálila po jej smrti väčšinu pozostalosti, ktorú Schwarzenbachová v testamente poručila svojej priateľke. Matka likvidovala stopy, aby sa svet nedozvedel o tom, že jej dcéra narúšala normy. Hoci Annemariina matka sama pestovala intímne vzťahy so ženami, odsudzovala Annemarie za to, že svoj záujem o ženy dáva otvorene najavo, a tým porušuje konvencie.

Smútok charakterizujúci život Annemarie Schwarzenbachovej je aj dobovým smútkom Európy. "Pred našimi očami sa objavujú zamotané cesty jednej existencie, ktorá hľadala samu seba, absolútno, jej hľadanie bolo neodvratne odsúdené na neúspech. Život Annemarie Schwarzenbachovej je vlastne poznačený najmä tragikou (...) Jej krátky život na tejto zemi sa niesol v znamení tej paralelnosti prezencie a neprítomnosti, ktorú tak dobre vyjadruje fotografia v znamení rozorvanosti, vnútorného napätia, zásadnej neschopnosti orientovať sa v realite," píše sa v jej biografii.

V reči psychiatrie by sme Annemariin vzťah k písaniu mohli nazvať hyperkompenzáciou strachu z vlastného vnútra a z cudzoty reality, povedané jej slovami: "Žijem, len keď píšem." Písanie ako sebauskutočnenie. Podobnú rolu zohrávalo pre ňu aj cestovanie. V roku 1932 v liste Erike Mannovej napísala: "Myslím, Erika, že treba na chvíľu opustiť Európu a staré cesty, tu sa od nás požaduje primálo odvahy a priveľa trpezlivosti." Cieľ bol vedľajší a v nedohľadne.

Erika a Klaus Mannovci -- jej druhá rodina

S Annemarie Schwarzenbachovou spája Eriku a Klausa osud generácie, ktorej prvá svetová vojna akoby nielen podstrihla, ale doslova odstrihla krídla.

Podľa Samuela P. Huntingtona ukončila táto vojna emancipačný vzostup západného sveta a nasmerovala ho k civilizačnému úpadku, ktorého definitívne kontúry si, žiaľ či vďaka bohu, ešte nedokážeme do dôs1edkov predstaviť. Prišlo takpovediac k civilizačnému zlomu, ktorý Nietzscheho teóriu razom premenil na uskutočňujúcu sa prorockú víziu, relativizujúcu všetko, čím boli deti začiatku storočia vybavené na cestu životom.

"Naši otcovia vyrastali ináč ako my," píše Annemarie Schwarzenbachová v roku 1930, "pre nich boli štát a meštiactvo pojmami, ktoré v sebe niesli istotu a platnosť, v atmosfére takého poriadku mohlo byť aj náboženstvo a morálka pre vnútorný život človeka bezpečným základom. ...Naša doba, doba premien, postráda akýkoľvek poriadok... Nemohli sme si neuvedomiť pochybnosť všetkého existujúceho, a všetci z nás, ktorí rozpoznali útrapy našej epochy, sa ich musia pokúsiť prekonať." Annemariin život ovplyvnil reflektovaný svetonázorový chaos o to intenzívnejšie, že ako dcéra švajčiarskeho milionára bola po celý život existenčne zabezpečená, nemusela sa zriekať vlastného vnútorného života a ak by nebola chcela, nemusela sa konfrontovať s politickými udalosťami svojej doby, predovšetkým po nástupe Hitlera k moci v susednom Nemecku.

S Erikou Mannovou sa Annemarie stretla na jeseň roku 1930 v Mníchove. O tri mesiace neskôr sa zoznámila s Klausom. Napriek mnohým iným intenzívnym vzťahom zostali obaja súrodenci a ich prostredníctvom do istej miery aj brat Golo a sám otec Thomas pre Annemarie do konca života hádam jej najbližšími bytosťami. V priateľstve s Erikou a Klausom sa jej naplnila túžba po pocite bezvýhradného spojenectva. Atraktívna, šarmantná, sebavedomá, neobyčajne živá a rebelantská Erika bola práve tou ženou, ktorú Annemarie hľadala. Bola ňou uchvátená. Uchvátená aj tým, že sa jej Erika v mnohom veľmi podobala: bola mladá, o tri roky staršia než Annemarie, odvážna, s dobrodružným duchom, rozmaznaná a páčili sa jej ženy. Súrodenci pochádzali z podobného prostredia ako ona a vyžarovali flair kozmopolitizmu prominentných detí známych spisovateľov.

Obeťou vlastného pôvabu

Dvadsaťdvaročná Annemarie má práve za sebou detstvo a dospievanie vedľa rovnako extravagantnej, temperamentnej a panovačnej matky, dcéry známeho švajčiarskeho generála, ktorá svoje homoerotické sklony šikovne ukrýva v dobre fungujúcom manželstve. Celý svoj krátky život sa miláčik Annemarie nedokáže vymaniť z jej vplyvu, zároveň sa však márne uchádza o jej priazeň a záštitu. Všetky neskoršie nevydarené vzťahy majú pôvod v tomto prvom a osudnom, tragicky ambivalentnom celoživotnom konflikte. O to intenzívnejšie sa Annemarie preto od prvého momentu upne na suverénnu Eriku. Erika je schopná viesť a vychovávať, je existenčnou oporou nielen Klausovi, ale aj vlastnému otcovi. Pre Annemarie je raz matkou, raz starším bratom. Pretože je vytúženou náhradou, je najdlhším a najoddanejším, i keď pre Annemarie nenaplneným, vzťahom jej života. Hoci je podobne závislá od drog, cigariet a alkoholu ako Klaus, Annemarie a iste veľa ich súčasníkov, je Erika nepokojným, reaktívnym človekom činu, politickou bytosťou, otvorená pre nových ľudí a situácie a neschopná vystačiť iba s jedným vzťahom. Annemarie táto činorodosť chýba. Akoby svojej existencii sama, bez panovačnej matky a neustálej Erikinej pozornosti, nedokázala dať zmysel. Zatiaľ čo sa Erika a Klaus po nástupe Hitlera neúnavne venujú protifašistickým aktivitám, sa Annemarie síce podobne ako oni búrlivo vrhá zo vzťahu do vzťahu -- poväčšine k rovnako prominentným ženám ako ona, novinárkam, spisovateľkám, často je pritom obeťou svojho priam legendárneho pôvabu -- pred priamou politickou konfrontáciou však uniká.

Únik na cestách

Vlastné pole pôsobnosti napokon nachádza ako zahraničná dopisovateľka a fotografka švajčiarskych a aj iných novín na dlhých cestách do Ázie, Afriky, Sovietskeho zväzu a Spojených štátov. Popri tom v priam nekontrolovateľných záchvatoch píše romány a poviedky, kde sa vždy znovu konfrontuje s otázkou zmyslu existencie. Jej literárne dielo je bolestnou a osamotenou konfrontáciou s vlastnou bezdomou dušou. Ale sú to práve Mannovci, prostredníctvom ktorých sa Annemarie predsa len vždy znovu ocitá v centre medzinárodného politického diania. Aj keď sa im sprvu odcudzí, pretože sa -- po nástupe fašizmu -- otvorene neangažuje, ba čo viac, jej rodina sa spočiatku dokonca naivne angažuje za Hitlera, odchádza s Mannovcami do Ameriky a pomáha odporcom fašistického Nemecka. Stretáva sa s umelcami svetového mena a v sociálno-kritických fotoreportážach o Amerike otrasenej hospodárskou krízou dozrieva ako novinárka a fotografka.

Profesionálne je to Annemariieno najlepšie a najkoncentrovanejšie obdobie, súkromne jedno z najšťastnejších. Ako Erika a Klaus má aj ona prácu, ciel' a úspech. Čoraz väčším problémom sa však pre ňu stáva závislosť od morfia, alkoholu a cigariet. Neúspešne absolvuje jedno liečenie za druhým. O jej poslednej veľkej ceste do Afriky Areti Georgiadou píše, že Annemarie svojou excentrickou bohémskosťou skôr iritovala ako vzbudzovala dôveru. Dá sa povedať, že to platí pre celý jej krátky život. Ako program si zvolila nešťastie a cestovanie, pričom druhým sa pokúšala riešiť to prvé. Excentrickosť bola prejavom neschopnosti integrovať sa do kontextu doby -- nielen vo svete, z ktorého pochádzala, ale aj tam, kam na ďalekých cestách unikala. Kto sa pozorne zahľadí do očí 24-ročnej mladej ženy, zistí, že jej pohľad nemá smer. Ich tak pôsobivo vážny výraz sa prepadá do temnôt existenciálnej bezradnosti a akoby predurčoval jej tragický osud.

Hľadanie nového obsahu

Erika a Klaus a samozrejme Thomas Mann boli pre ňu na jednej strane dôležitým kontaktom so svetom literatúry. Ale na rozdiel od aktivistov Eriky a Klausa, ktorí našli uplatnenie v každodennom, netrpezlivom politickom virvare doby a načas sa tým vzdialili existenciálnejším otázkam, zostala Annemarie aj v literárnych textoch tým, čomu sa na ďalekých cestách opakovane venovala: archeologičkou -- existenčne zabezpečenou, rozmarnou archeologičkou duše, uháňanou menej politickým nepriateľom než potrebou slobodne žiť vlastnej "duševnej zodpovednosti". Lenže kým Erika a Klaus pokladali USA za poslednú baštu demokracie, kam sa potrebovali uchýliť z Hitlerom obsadenej Európy, zostala Annemarie voči Amerike do konca skeptická. Okrem iného ostro kritizovala rasizmus a nedôverovala populisticky propagovanému "americkému snu", spájanému s priam mystifikovaným vedomím poslania tejto technokratickej civilizácie. Priemyselný a technický pokrok sa pre ňu rovnal neľudskosti, odcudzeniu, nátlaku a násiliu. Unavená európskou civilizáciou bola zároveň dostatočne nezávislá, a preto konzekventná vo svojej spoločenskej kritike. Hľadala pôvodnosť existenciálnych výziev a intuitívne sa za nimi vyberala do iných kultúr.

Homoerotické sklony všetkých troch prominentných detí sú zaujímavým a špecifickým aspektom ich života. Ich fotografie vyžarujú veľký osobný pôvab, zámerné štylizovanie sa do mannovsky dokonalej estetickej formy, ktorá akoby mala zakryť bezradnosť, pokiaľ išlo o obsah a najmä zmysel prežívaného. Fenomén androgynizácie pohlaví, ktorý je na fotografiách intenzívne prítomný, a diferenciácia sexuálnej orientácie, ktorá s ním súvisí, môžu byť v takejto konštelácii okrem iného prejavmi civilizačno-kritického vzoprenia sa, snahou o hľadaný nový obsah. V deň svojich 79. narodenín si Thomas Mann zapísal do denníka: "Ako sa ešte raz pozviecham..?" Potom dodal spolu so Shakespearom: "Hrozí, že skončím v zúfalstve."

Pod názvom Cesta bez cieľa: Život a dielo Annemarie Schwarzenbach sa 25. februára 2003 konalo priestoroch Goethe-Institut Inter Nationes v Bratislave podujatie venované tejto jedinečnej osobnosti. V priestoroch inštitútu zároveň do 28. marca trvá fotografická výstava z diela Marianne Breslauerovej, ktorá Annemarie Schwarzenbach fotografovala.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO