Keď sa prijímal nový zákon, spolu s bývalým rektorom Ferdinandom Devínskym ste sa vyjadrili, že ide skôr o deštrukciu vysokých škôl ako o ich reformu. Kritizovali ste chýbajúce vyhlášky, nedostatok peňazí, zmätok v právnych normách. Naplnili sa rok po tom, čo zákon platí, vaše obavy?
Žiaľ, v mnohých ohľadoch áno. Zákon nám napríklad ukladá, aby sme zaradili pracovníkov do spomínanej zdravotníckej tabuľky, a my nevieme, či na to budeme mať peniaze. Ak ich nezaradíme, každý pracovník sa môže s nami súdiť a my súdny spor prehráme. Druhý vážny moment -- akreditácia študijných programov vyžaduje, aby ich garantmi boli docenti a profesori na funkčných miestach. Tie sa majú obsadzovať na základe konkurzov. Aby však mohli prebehnúť, musí sa schváliť vyhláška študijných odborov. Ich zoznam je na webovej stránke ministerstva školstva, ale nespĺňa ešte právne náležitosti, ak sa tento zoznam nebude publikovať v stanovenej forme. Nie je celkom jasné ani to, ako to bude s učiteľmi, ktorí sa neprihlásia do konkurzu. Ani ministerstvo nemá jednoduchú pozíciu. Tri zákony -- o vysokých školách, o verejnej službe a o vede -- nadobudli účinnosť naraz. Malo sa to rozložiť, ich aplikácia mala trvať niekoľko rokov. Prvý raz sa stalo, že Rada vysokých škôl neschválila ministerstvu spôsob rozdeľovania financií na vysokých školách. Zatiaľ teda nemáme rozpísané dotácie na školy. Preto plánovanie v personálnej oblasti zatiaľ nie je žiadne. Reforma má plno nedostatkov. Samozrejme, jeden jej cieľ je nespochybniteľný -- vytvorenie ekonomickej nezávislosti vysokých škôl. Od prvého januára sme sa de facto stali vlastníkmi majetku, no nedá sa s ním hneď podnikať alebo ho zveľaďovať. V istom ohľade je to záťaž, pretože sa nevyjasnila otázka odpisov, niektoré budovy neboli dostatočne opravované atď. No teraz už vládni činitelia majú dôvod hovoriť, že sa máme o to postarať sami.
S dlhodobým finančným poddimenzovaním školstva súvisí odchod kvalitných učiteľov do iných zamestnaní. Máte nejaké riešenie tohto problému?
Personálna reprodukcia vysokých škôl je ohrozená. Mojím cieľom je, aby doktorandi a asistenti do 35 rokov mali prijateľnejšie sociálne podmienky. Veď prenájom bytu stojí niekedy viac ako polovicu ich príjmu. Moja predstava je, že by sme v priestoroch univerzity vybudovali podkrovné byty. Na našich pozemkoch v Mlynskej doline by sme mohli dobudovať tento areál ako "campusovú" univerzitu. Chceme spolupracovať aj s mestom. V minulom období nám dalo k dispozícii šesť bytov. To je pre univerzitu, ktorá má 27 tisíc študentov a päťtisíc zamestnancov, veľmi málo. Primátor Bratislavy Andrej Ďurkovský prejavil záujem o spoluprácu, pôsobí aj v správnej rade univerzity. Jeho prvý námestník je z filozofickej fakulty, takže sme sa dohodli, že sa stretneme a skúsime urobiť kroky, aby sa najmä pre mladých asistentov vytvorili lepšie podmienky. A nielen pre nich, ale aj pre mladých absolventov, ak by chceli zostať na univerzite. Niekedy to bolo tak, že najlepší študenti ostávali na katedre. Tá si ich pestovala a usilovala sa ich udržať. Vtedy išlo aj o spoločenské postavenie.
Dnes však čoraz viac mladých ľudí odchádza študovať do zahraničia, najviac do Čiech. Za akých podmienok by mohla Univerzita Komenského konkurovať povedzme Karlovej univerzite?
Naša univerzita je dcérou tej pražskej, hoci už mala osemdesiat rokov. Karlova univerzita má zvučnejšie meno ako naša, je o niekoľko storočí staršia. Na jej Prvej lekárskej fakulte študuje v prvých ročníkoch takmer 50 percent Slovákov. Na našej fakulte zložia prijímačky a potom sa ich sto nezapíše, lebo ich súčasne zobrali do Prahy. Tento fenomén sme doposiaľ nepoznali. Podmienky štúdia v Čechách, vytvorené na základe medzištátnej dohody, sú pre študentov zo Slovenska výborné, no nám uniká elita. A najväčšie riziko spočíva v tom, že nebudeme mať rovnaké podmienky na štúdium. Hrozia určité prekážky, napríklad zavedením školného u nás podnietime ešte viac študentov, aby išli študovať do Čiech. Takže aj v tomto ohľade konkurenciu s Karlovou univerzitou prehrávame.
Nepreceňoval by som fakt, že nám uniká elita. Obaja moji synovia po skončení vysokej školy odišli do zahraničia, kde získali nové skúsenosti. Teraz externe prednášajú na slovenských školách, a keď nájdu vhodné podmienky, tak sa sem vrátia natrvalo. Nemal by štát viac investovať do vzdelávania?
V Írsku to urobili. U nás sa zvýšil počet študentov vysokých škôl od roku 1992 o vyše sto percent. Investície do vzdelania sa považujú všade na svete zo strategického hľadiska za najvýhodnejšie a aj naša reforma školstva to obsahuje. Hovoríte o lepších podmienkach. Teraz neviem, či budú porovnateľné s českými. Keď je česká koruna výrazne hodnotnejšia ako slovenská a ešte aj v českých korunách lekár či učiteľ dostáva omnoho vyšší plat, tak prečo by sa mali absolventi vracať na Slovensko. Pritom nemusia zostať v Čechách, môžu ísť ďalej na západ. V prvom ročníku na filozofickej fakulte sme urobili anketu, ktorí študenti chcú zostať po skončení školy v tejto krajine. A tie čísla sú varovné. Blížia sa k 50 percentám. Je to výzva pre vládu. Nielenže chcú odísť, ale ani nespomínajú, že by sa raz vrátili. A väčšinou odchádzajú tí najlepší. Keď tu bol hlad, odišlo preč skoro toľko Slovákov, ako tu zostalo, a zväčša sa nevrátili. Možno sa opäť kúsok Slovenska vyberie do sveta.
Keď sa spomína vyššia ekonomická efektívnosť škôl, ako to bude vyzerať s takzvanými malými odbormi?
Spôsob financovania vysokých škôl je založený na hlavnom kritériu -- počte študentov a ich pomere k počtu učiteľov. Vo chvíli, keď by sme tento systém v plnej miere všeobecne použili, malé odbory by zanikli. Niektoré sú naozaj také, že ich môžeme otvárať raz za päť rokov, napríklad japončinu alebo čínštinu. Klasické jazyky sa síce otvárajú často, hoci vždy ide len o malé skupinky študentov. Podľa mňa malé odbory treba zachovať, pretože sú súčasťou kultúry národa. Musíme však zmeniť spôsob financovania. V tomto ohľade treba v reforme urobiť aj určité korekcie.
V súčasnosti sa tvrdí, že na Slovensku máme veľmi veľa odborov a rozličných špecializácií, čo niekoľkonásobne prevyšuje pomery v Európskej únii. Nie je to v rozpore s trendom, ku ktorému sa usilujeme priblížiť?
Ide skôr o terminológiu. Odborov s rozličnými názvami bolo na Slovensku okolo tisíctristo. Dnes ministerstvo eviduje približne tristoštyridsať študijných odborov vo všetkých troch formách štúdia -- v bakalárskom, magisterskom a doktorandskom. Takže už v tomto ohľade sa približujeme k EÚ. Viaceré študijné odbory, ktoré sú blízke vedným odborom, sa však dajú zväčša študovať len vo forme doktorandského štúdia.
Popri kvalite štúdia sa hovorí aj o motivácii. Ak bude vysokoškolské štúdium platené, bude kvalitnejšie?
Isté formy štúdia už prebiehajú, aj podľa starého zákona prebiehali tak, že boli vlastne platené. O týchto externých formách sa bývalý minister Milan Ftáčnik vyjadril, že sú na hrane zákona. Išlo o približne 30 tisíc študentov, no nič sa s tým nespravilo. Zhodou okolností som takých dostal, boli to študenti práva. Opýtal som sa ich, či ich platenie štúdia viac motivuje. Nepovedali mi, že áno. Viem si však predstaviť, že mnohých by mohlo motivovať viac študovať, keď si štúdium budú sami platiť. A či je tam aj priama úmera v kvalite? Ak by tie peniaze boli v takom objeme, že by motivovali učiteľa a zabezpečili by sa učebné pomôcky, knižnice atď., tak by to mohlo viesť k zvýšenej kvalite. Samozrejme, ak by to bolo dajakých 20 tisíc dolárov ročne na osobu. To je už peniaz, z ktorého sa dá zariadiť veľa vecí. Na tú otázku sa nedá jednoducho odpovedať, no paušálne tvrdiť, že ak sa bude štúdium platiť, bude kvalitnejšie, sa nedá.
Súhlasíte s návrhom, ktorý v tomto smere predkladá súčasný minister školstva Martin Fronc?
Návrh presne nepoznám. Svojho času mi povedal, že zákon otvorí určite v tej časti, kde sa spomína platené štúdium. Hovorí sa o nejakých 10 -- 20 percentách nákladov, čiže 6 tisíc až 12 tisíc korún ročne. Je to veľmi problematické. Máme vyše stotisíc vysokoškolských študentov, no nie každý z nich bude platiť podľa tohto modelu. Asi tretina nebude platiť vôbec, lebo sociálne na to nebude mať. Tretina iba čiastočne a tretina plnú výšku. Budú však platiť všetci, ktorí teraz študujú, alebo len tí, ktorí do školy ešte len nastúpia? Ak iba tí druhí, potom by päť rokov trvalo, kým tá suma bude predstavovať objem zaujímavý z hľadiska rozpočtu tej-ktorej školy. Ak by mali platiť všetci, tak by to bol právny problém možno aj pre Ústavný súd, či ten, kto začal študovať bezplatne, môže byť dodatočne zaviazaný platením. Približne 40 percent sumy, ktorá sa získa zo školného, má ísť na sociálne štipendiá. Vychádza to, že na priamy rozvoj škôl by pripadlo okolo 300 -- 400 miliónov korún ročne. Len Univerzita Komenského mala vlani rozpočet poldruha miliardy. Ona by možno získala navyše 80 miliónov, no deficit, ktorý nám hrozí, je niekoľkonásobne väčší. Rektor Masarykovej univerzity v Brne je zástanca školného, ale stále opakuje -- to je len malá časť problému. Štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za krytie základnej štruktúry vysokých škôl. To platí aj pre Slovensko.
Slovensko v minulosti získalo vzdelaných ľudí tým, že posielalo svojich synov študovať do zahraničia a oni sa vracali s novými víziami, ktoré sa usilovali doma uskutočňovať. Dávate obdobné vízie svojim študentom?
Ak by existovala vízia na úrovni štátu, tak by sme o ňu mohli pokojne oprieť aj našu víziu. Samozrejme, ak chceme niečím zlákať svojich absolventov, tak je to kvalita vzdelávania, kvalita vedy, vedeckého výskumu. V niektorých oblastiach sme porovnateľní so Západom, ale tam, kde napríklad potrebujeme prístroje za veľké peniaze, nevyhnutne zaostávame. Z vízie sa nik nenaje, ale bez nej život nemá zmysel. Takže sa budeme usilovať presadiť v hlavách našich absolventov čosi také ako pamäťovú stopu, aby mali chuť po pobyte v zahraničí vrátiť sa na Slovensko.
A vaša univerzita nemôže iniciovať, aby sa vytvorila určitá vízia štátu?
Nepriamo a pomaličky sa o to usilujeme už niekoľko rokov. Mám na mysli najmä Akademický senát Univerzity Komenského, ktorý v mnohých kritických situáciách dokázal vysloviť názor za veľkú časť akademickej obce. Toto budeme určite plniť ďalej. Ide aj o strategické rozhodnutia vlády, koľko peňazí treba dať do škôl, pretože podľa toho bude vyzerať vzdelanosť národa a jeho kultúra.
Počet študentov sa zdvojnásobil, ale počet miest v internátoch narástol iba veľmi mierne, nové sa v zásade nestavajú. S tým súvisia aj obmedzené možnosti prijímania uchádzačov na jednotlivé odbory. Je dobré zvyšovať i za takúto cenu počet vysokoškolských študentov? Navyše, keď učiteľských miest nepribúda?
V súvislosti so vstupom do EÚ je tu požiadavka, aby napríklad veľká časť zdravotníckeho personálu mala minimálne bakalárske vzdelanie. Takže pred lekárskymi fakultami zrazu stála ťažká úloha -- dovzdelať zdravotnícky personál. Urobilo sa to tak, že za pochodu na lekárskych fakultách otvorili bakalárske štúdium ošetrovateľstva. V Bratislave majú dvesto študentov, v Martine vyše stovky. Učia to pritom tí istí ľudia, ktorí prednášajú na fakultách. Neviem si predstaviť, že by sme bez primeraných investícií zvyšovali počty študentov napríklad na filozofickej fakulte.
Už dávno sa mali stať vysoké školy verejnoprospešné. Stratili sme prinajmenšom päť rokov. Platy učiteľov sú stále nízke, ale aj ich týždňové úväzky -- iba pätnásť hodín. Pritom súčasná pravicová vláda a zrejme aj tá po nej vám bude obmedzovať štátne dotácie. Stále však k nej budete iba naťahovať ruky...
Nie sme v situácii, že by sme len naťahovali k vláde ruku. Dvanásť percent rozpočtu si už kryjeme z vlastných zdrojov. Čiže niečo sa deje. Parlament prijal vládny návrh zákona o verejnej službe. To znamená, že ak učiteľ povie, že mu máme dávať taký a taký plat, musíme mu ho dať, lebo sme verejnoprávna inštitúcia. Čo sa týka počtu hodín priamej výučby, zmeny sa už udiali. Podľa zákona sa kreditný systém má uplatňovať už od roku 2004 na všetkých školách, ide tam o približne dvadsať hodín. Ťažisko sa teda pomaly presúva z priamej výučby na samostatnú prípravu. Moja skúsenosť je však taká, že keby pripravovali stredné školy študentov na to, že keď prídu na vysokú školu, budú sa omnoho viac sami učiť, bolo by to fajn. Lenže nie sú na to pripravení. Zvykli si len chodiť do školy, tam im vždy učiteľ niečo povie, nadiktuje... Treba teda zmeniť osnovy a prístup k výučbe i na stredných školách.
Prečo sa tak málo robí pre používanie internetu na vysokých školách? V tom sme za západnou Európou naozaj ako v dobe ľadovej.
Na našej univerzite majú študenti na každej fakulte minimálne jednu miestnosť s internetom, ale nie vždy to stačí. Dúfam, že sa nám podarí, aby sa internáty internetovali, aby na každej bunke bola zásuvka na internet. Už mám v zásuvke aj projekty. Študent by rádovo platil okolo sto korún za internet a mal by prístup nielen v limitovanom čase. To považujem v dnešnom období za nevyhnutné.
Počet študentov síce stúpa, ale podľa iných štatistík polovica absolventov pracuje v inom odbore, ako vyštudovala. Aké máte skúsenosti s previazanosťou školy na prax? Je vôbec efektívne investovať do študentov, ktorí sa potom vo svojej špecializácii neumiestia?
Nik nerobí čosi také ako spätnú väzbu. Ja som sa usiloval presadiť aspoň na našej -- filozofickej fakulte, aby sme vedeli, kde pracuje absolvent po roku, po piatich a po desiatich rokoch. A vedeli sme, samozrejme, tiež len odhadnúť, či sa umestnili v odbore, ktorý vyštudovali. Žiaľ, takéto informácie asi nemá ani ministerstvo. My sa síce môžeme tváriť, že ak je niekto vzdelaný v sociológii, filozofii alebo v histórii, dostáva všeobecný rozhľad a závisí od neho, akú robotu si nájde. V masmédiách sa napríklad uplatnili absolventi týchto odborov lepšie ako mnohí zo žurnalistiky. Ale na druhej strane je zrejmá dosť presne definovaná požiadavka praxe. Mnohé firmy požadujú výborného nemčinára, angličtinára, no súčasne musí vedieť právnu či podnikateľskú terminológiu. Je pravda, že napríklad vzdelávanie v prekladateľstve, tlmočníctve nerobíme dostatočne ústretovo k takejto praxi. Viem si predstaviť, že dva roky štúdia by angličtinár, nemčinár mohol získavať i základy práva či ekonomiky. Túto myšlienku by som chcel prediskutovať s dekanmi filozofickej a pedagogickej fakulty.
Niekedy sa finančná situácia na našich školách zbytočne dramatizuje. Na jednotlivých fakultách a katedrách sú aj hlbšie problémy -- v medziľudských vzťahoch. Dá sa niečo na tom zmeniť?
Keď som kandidoval na rektora, jedným z mojich cieľov bolo zmeniť atmosféru na univerzite. Predovšetkým tam, kde to môže ovplyvniť rektor, to znamená v riadení. Atmosféru určujú ľudia, ktorí na katedrách pracujú. Podľa mňa by nemal učiť ten, kto neučí rád, naozaj platí, že učiteľské povolanie je poslanie. Zlý pedagóg môže napáchať veľa škôd. Vysoká škola by mala byť prostredím, kde by sa študent mal stretnúť s človekom, ktorý by sa mu mohol stať vzorom. Na lekárskej fakulte urobili perfektný výskum. Ukázalo sa, že takmer 90 percent absolventov si tam našlo životný vzor. Ale predsa bolo aj nezanedbateľné percento tých, ktorí tvrdili, že si nenašli nijaký vzor. To ma tiež trochu zarmútilo, no je to možno aj otázka celospoločenskej klímy.
Zatiaľ sme nehovorili o jednom zo zdrojov, ktorý je pre život vysokých škôl veľmi dôležitý -- veda. Ako ste spokojný s účasťou škôl na vedeckom rozvoji?
V rámci európskeho priestoru by sme mali šancu získať pomerne slušné peniaze na rozvoj vedy. Šiesty rámcový program EÚ ponúka obrovské finančné prostriedky. Samozrejme, získať projekt alebo dosiahnuť, aby bol úspešný, je ťažké. Ale čo sa deje u nás? Učiteľ alebo škola nedostáva peniaze podľa toho, akú robí vedu. Všade sa vyžadujú plnenia vedeckých kritérií, no nie sme za to primerane odmeňovaní. Existuje úsilie aj v tomto zmeniť spôsob financovania škôl. Napríklad okrem štandardných univerzít sa vyčlenia výskumné univerzity, ktoré by podliehali inému režimu. Neviem si predstaviť, že by sme na Slovensku už nerobili základný výskum. Nemôžeme ho robiť všade, na každej univerzite, no aspoň na niektorých odboroch by sme ho mali vykonávať stále. Takéto školy by mali byť dotované výrazným podielom práve aj za túto činnosť. To sa však nedeje. V zákone nájdete ustanovenie o výskumných univerzitách a Univerzita Komenského sa o to uchádza. Zatiaľ sme oficiálne ako jediní podali žiadosť, aby nás akreditovali.
Jedna téma teraz v médiách dosť rezonuje -- korupcia pri prijímacích pohovoroch. Zachytili sme to vlani v médiách v súvislosti s Fakultou managementu Univerzity Komenského. Vtedy akademický senát, ktorému ste predsedali, obvineného dekana neodvolal. Ako chcete tento problém riešiť?
Musíme rozlišovať medzi senátmi fakúlt a senátom univerzity. Senát fakulty dekana mohol odvolať a to chcel navrhnúť i senát univerzity. Rozdielom dvoch hlasov sme takéto odporúčanie neschválili. Šlo však o systémovú chybu, my sme sa na to nepozerali ako na problém jednej osoby. Aj pri korupcii ryba smrdí od hlavy. Keby sme hovorili o korupcii v tomto štáte, nestačili by nám na to celé týždne. Ale veľmi vážne sme sa tým zaoberali a prijali sme model, ako by mali vyzerať prijímacie pohovory, aby boli objektívne a spravodlivé. Moja predstava je taká -- a na niektorých fakultách to funguje -- vylúči sa subjektívny zásah do opravovania a vyhodnocovania testov. Ich výsledok by bol zadávaný do počítača v prítomnosti uchádzača a vyhodnotenie by vyšlo v jeho prítomnosti. Anonymný zoznam výsledkov by sa publikoval ešte v deň prijímačiek, aby sa nemohli robiť dodatočné úpravy. Považujem to za veľmi dôležité, pretože i takto formujeme osobnosti, ktoré raz budú určovať vývoj tohto štátu. Ak ich naďalej budeme viesť k tomu, že korupcia je dobrá cesta k úspechu, tak oni budú raz podľa toho tento štát viesť.
Či chceme, či nechceme, nový systém bude uľahčovať štúdium deťom z bohatších vrstiev. Pričom tí ostatní, hoci talentovanejší, sa ocitnú v nevýhode. Čo treba urobiť pre to, aby sme nestrácali talenty?
Pokiaľ ide o tých menej talentovaných, ktorí za každý opravný termín platili, kolovala v Prahe anekdota o jednom docentovi, ktorý vraj takémuto študentovi povedal: "Vďaka takým blbým študentom, ako ste vy, mám postavenú chatu na Sázave." Pripravovaný systém platenia školného, samozrejme, ráta aj so záchranou talentov. Slovensko nie je nevyčerpateľnou zásobárňou talentov, tých je tu málo. Preto všetky talenty treba zachrániť. Tretina študentov nebude platiť vôbec, ak na to bude mať sociálne zdôvodnenie, a tretina bude platiť iba časť.
Existujú programové dokumenty, podľa ktorých by sa 60 až 80 percent uchádzačov malo dostať na vysoké školy. Je to reálne?
Tých 60 percent prijímaných by bolo výborné východisko, ale problém spočíva v ich štruktúre. Existujú veľmi lukratívne odbory, na ktoré sa hlási desaťnásobok absolventov stredných škôl, ako sme schopní prijať. Zase máme aj také odbory, o ktoré prestáva byť záujem. Pretože sú ťažké, v praxi nie sú veľmi cenené, ale sú pre slovenskú kultúru potrebné.
Niektorí presadzujú, aby sa väčšina pracovníkov z ústavov Slovenskej akadémie vied presunula do školstva. Je to múdra myšlienka?
Vytvorila sa istá mierna nevraživosť medzi akadémiou a vysokými školami, najmä v Bratislave. Na škodu veci. Ja som náchylný považovať ideu postupného prechodu akadémie na vysoké školy za prijateľnú, ale určite nie tak, že povieme teraz a všetci prejdú do školstva. Som v kontakte s predstaviteľmi SAV, chceme vytvoriť spoločné pracoviská a ten prípadný prerod by mal byť kontinuálny, menej bolestný.
Niekedy mám dojem, akoby každá vláda chcela zanechať za sebou nejakú stopu. V oblasti vysokého školstva je to zakladanie nových univerzít. V roku 1997 to boli tri Mečiarove univerzity v Trnave, Trenčíne a Banskej Bystrici, za minulej vlády katolícka univerzita v Ružomberku. No a tá súčasná vláda už stihla avizovať zriadenie maďarskej univerzity. Čo vy na to?
Toto rozhodnutie považujem za politické. Kvalitné štúdium na vysokých školách v maďarskom jazyku je predsa v Maďarsku. Určite také kvalitné, aké my tu ani za dvadsať rokov nevybudujeme. Budapeštianska technika je vychýrená celosvetovo. Nevidím dôvod, prečo budovať ťažko, pomaly a určite nie v blízkom horizonte kvalitnú maďarskú vysokú školu na Slovensku, ak ich majú naši južní susedia.
Univerzita Komenského často kritizovala, že nie sú financie na existujúce vysoké školy, tak prečo zakladať nové...
Myslím si, že dve univerzity v Trnave je luxus. Určite by mala byť iba jedna. Dokonca aj štruktúry ich odborov sa vhodne dopĺňajú. Považoval by som za rozumné, aby sa tieto univerzity spojili. Pokiaľ ide o počet univerzít v pomere na počet obyvateľov, tak Slovensko zrejme figuruje v Guinessovej knihe rekordov.
Nie je luxusom aj zriadenie osobitnej zdravotníckej univerzity?
Niektoré veci v nedávno prijatom zákone boli nešťastné. Najhoršie na tom je, že za takúto univerzitu hlasoval aj náš bývalý rektor Juraj Švec. Toto považujem za veľmi nesystémové. Naša univerzita to hneď kritizovala. Riešenie mohlo spočívať v tom, že by sa posilnili odbory ošetrovateľstva na existujúcich lekárskych fakultách.
Veľa sa diskutuje o trhovom mechanizme na školách. Aký je váš postoj k zriaďovaniu súkromných vysokých škôl?
Všetky formy vlastníctva sú u nás legálne. A prečo nie? Ak to niekto chce robiť, nech to robí. Samozrejme, nech si vysokú školu vybuduje. A nie, že dostane bezplatne nejakú existujúcu štátnu školu a premení ju na súkromnú. Aj na Slovensku môže fungovať výborná súkromná vysoká škola.
V Čechách navrhovali, aby za nového prezidenta kandidoval ktosi z vedeckých kruhov. U nás sa hovorí o predsedovi SAV Štefanovi Lubym. Nemáte ambíciu uchádzať sa o post slovenského prezidenta?
Pre mňa je veľká česť vykonávať funkciu rektora. Ak by ste sa ma spýtali pred rokom, či chcem byť rektorom Univerzity Komenského, tak by som sa iba pousmial a myslel by som si, že si robíte zo mňa žarty. Neviem o tom, že by ktosi na našej univerzite mienil kandidovať na prezidenta, ale v minulosti to bol profesor Juraj Švec a docenti Boris Zala a Milan Ftáčnik. Pokojne sa môže stať, že budúca hlava nášho štátu bude pochádzať z akademického prostredia. Ja však nemám takéto ambície.
Predstavte si, že by ste boli ministrom školstva. Aké by bolo jedno z vašich prvých rozhodnutí?
Minister školstva je politická funkcia. Je veľmi zviazaný politickými dohodami, a preto neviem, čo by som urobil prvé. Do istej miery máme pech na našich doterajších ministrov, pretože si vo vláde nedokázali vydobyť takú silnú pozíciu, aby pre svoj rezort vybojovali dostatočný priestor. Ale to nebol ich problém, skôr otázka politických dohovorov.
Takže by ste sa pravdepodobne o funkciu ministra neuchádzali?
Viem trochu o tom, akú ťažkú pozíciu má terajší minister školstva, a nezávidím mu.
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO
|
