Bolo to už dávnejšie. Pri pive som chválil zásadovosť českých komunistov. Na to mi jeden z mojich priateľov odpovedal, či náhodou nepovažujem núdzu za cnosť. Sú zásadoví preto, že sa nachádzajú vo "vznešenej izolácii". Lenže, ak by táto izolácia padla, ako to bolo v prípade slovenskej politickej strany, ktorá má ľavicovosť dokonca vo svojom názve, nepostihol by KSČM rovnaký osud ako onú stranu? Cnosť si ľahko zachováva ten, koho nezvádzajú, lenže keď má už odolávať zvodom, je to vždy trocha inak.

Pri voľbe českého prezidenta sa ukázalo, že snaha držať KSČM v izolácii, ako sa o to napríklad usiloval Václav Havel, bola jednoducho márna. Taký počet poslaneckých hlasov sa vždy zíde... Vyvstala však otázka -- ak komunisti zvolili za hlavu štátu politickú osobnosť, ktorá nie až tak dávno mobilizovala proti ľavici, urobili tak naozaj iba preto, aby ochránili svoju vlasť pred obdobím niekoľkých mesiacov, ktoré by ubehli, kým by sa našiel efektívnejší spôsob voľby prezidenta?

Na druhej strane, zdá sa nepravdepodobné, že by Klaus, známy pragmatik, nebol nič sľúbil. Klaus patrí k politikom, ktorí dobre poznajú situáciu v našej krajine. Práve preto, že je tvrdý pravičiar, sa možno rozhodol využiť naše skúsenosti, ako si môže pravicový politik poradiť s ľavicovou stranou. Staré pravidlo hovorí, že pravicovým politikom voliči korupciu a ústup zo zásad zväčša odpúšťajú. Tí ľavicoví sú v tomto smere veľmi úzkostliví. Kam pôjde, ak včas nepochopí, že môže ísť o politickú pascu?

Zveřejněno v týdeníku SLOVO