Napriek grandióznemu mediálnemu ohlupovaniu by nik nemal pochybovať, že z právnej stránky tu niet o čom diskutovať: vojna s Irakom nespĺňa ani len základné kritériá obrannej vojny, je v príkrom rozpore so znením Charty OSN a vyznačuje sa všetkými znakmi agresie tak, ako tento pojem definuje medzinárodné právo. Je to zločin, na ktorom sa bude po minulotýždňovom rozhodnutí vlády podieľať aj Slovenská republika.

Nik totiž nezodpovedal základnú otázku: prečo vojna (keď rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN porušuje pravidelne aj Izrael), prečo práve s Irakom (keď väčšiu hrozbu predstavuje jadrový program KĽDR) a prečo práve teraz (keď zbrojní inšpektori doteraz v Iraku nenašli nijaký rukolapný dôkaz vlastníctva zbraní hromadného ničenia)? Logika zaužívaných právnych pravidiel sa obracia naruby: medzinárodné spoločenstvo nemá dokázať Bagdadu vinu, ale Bagdad má dokázať medzinárodnému spoločenstvu svoju nevinu! Inak bude zničený za to, že neukázal Spojeným štátom to, čo tam nevidia ani ony!

Silnú motiváciu Spojených štátov v tomto ťažení odhalila správa Inštitútu riaditeľov (čo je vplyvná skupina popredných britských podnikateľov), v ktorej sa doslova uvádza, že krátka a úspešná vojna s Irakom pomôže oživiť svetovú ekonomiku, znížiť cenu ropy o tretinu a podporiť rast amerického hospodárstva v tomto roku o 2,9 percenta. Motiváciu slovenského postoja sa zasa pokúšal vysvetliť občanom premiér Dzurinda v televíznom vystúpení, za ktoré by pokojne mohol dostať Oscara. V dokonale zinscenovanom, silno emotívnom príhovore, ktorý by sa dal klasifikovať aj ako šírenie poplašnej správy, sa usiloval predovšetkým vyvolať v obyvateľoch pocit akútneho ohrozenia a strachu. To podstatné z jeho prejavu sa však skrýva v niečom inom. Podobne ako Eduard Kukan, Ivan Šimko a ďalší vládni politici, opakovane zdôvodnil našu ochotu angažovať sa v napadnutí Iraku snahou byť pevným spojencom NATO. Opätovne tak potvrdil, že nie predstavitelia petičného výboru za referendum o vstupe Slovenska do Severoatlantickej aliancie, ale vláda spája irackú vojnu s naším členstvom v tejto organizácii. V tejto súvislosti však treba chápať hlbší zmysel hry, o ktorú sa dnes zvádza tvrdý politický boj.

V pozadí všetkých šarvátok o postoj k Iraku, ale aj k referendu o NATO, je citeľná zmena zahraničnopolitickej orientácie Slovenska. Na začiatku stál výrok Mikuláša Dzurindu, že naša krajina bude pevným spojencom USA „vždy a za každých okolností“. Nasledovalo vyjadrenie šéfa diplomacie Eduarda Kukana, že Slovensko chce v NATO „vyvažovať protiamerické excesy Európskej únie“. Ten istý minister Kukan uvažoval o tom, že Slovensko by mohlo udeliť Spojeným štátom výnimku v konaní pred Medzinárodným trestným súdom, proti čomu sa dnes stavia celá Európska únia. Spomeňme si na vyjadrenia radikálnej pravice (zoskupenej okolo OKS a DS), ktorá už neraz deklarovala, že dôveruje viac Washingtonu ako Bruselu. A nezabúdajme ani na to, že mnohí poslanci Európskeho parlamentu otvorene kritizujú Slovensko za to, že sa v ekonomickej oblasti odkláňa od európskeho sociálneho modelu a nekriticky prijíma americký neoliberálny model. Naposledy Slovensko neodolalo pokušeniu zradiť Európu pripojením sa k listu ôsmich európskych premiérov, ktorí v rozpore so stanoviskom súčasného predsedníctva Európskej únie podporilo Bushovo vojnové dobrodružstvo v Iraku. A to v čase, keď 82 percent občanov Európskej únie nevidí nijaké ospravedlnenie pre účasť ich krajín v tejto vojne. Pripomeňme, že toto by si americký prezident voči vlastnému obyvateľstvu nikdy nedovolil: USA sú totiž na verejnú mienku veľmi citlivé a v prípade útoku na Irak sa môže George Bush o ňu oprieť. Argumentovať tým, že členské krajiny EÚ nemajú k celej záležitosti spoločný postoj, je nepochopením a prekrútením problému. Týmto listom totiž dotyční politici dali najavo, že si väčšmi cenia transatlantické spojenectvo ako jednotu Európy. Predstava, že existuje nejaká euroamerická civilizácia sústreďujúca sa okolo Atlantiku podobne ako kedysi Rímska ríša okolo Stredozemného mora, je účelovou a navyše falošnou mytologizáciou pragmatického spojenectva, ktoré donedávna držali pokope spoločné záujmy, nie však hodnoty. Dnes je v hre slávna veta bývalého šéfa americkej diplomacie Henryho Kissingera, ktorý za najväčšie nebezpečenstvo pre národné záujmy USA označil politicky silnú Európu.

Oslabovanie zväzku európskych národov je vedomou taktikou Washingtonu. Aj preto má nemecká a francúzska diplomacia neporovnateľne zhovievavejší postoj k pripravovanému referendu o vstupe Slovenska do NATO ako americká zahraničná služba. Je im totiž jasné, že pri otázke tohto plebiscitu nejde len o to, či vstúpime alebo nevstúpime do Severoatlantickej aliancie, ale takisto aj o to, do akej Európskej únie vstúpime. Či to bude únia plne zakotvená v transatlantickom partnerstve s USA alebo únia s vlastnou zahraničnou a bezpečnostnou politikou, ktorá môže, ale aj nemusí podporovať politiku Bieleho domu. Je to zápas, ktorý, zdá sa, presahuje intelektuálnu kapacitu súčasnej slovenskej politickej elity. Zápas, v ktorom sa rozhodne, súčasťou akej Európy chce byť Slovensko. Bratislava v tomto prípade riskuje, že niektoré národné parlamenty štátov EÚ (osobitne nemecký a francúzsky) budú pri ratifikácii nášho členstva len veľmi ťažko odolávať pokušeniu dokázať „novej“ Európe, že tá „stará“ je stále jej motorom. So všetkými dôsledkami.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO