Hlavnou novinkou má byť zásada "tri krát a dosť". Teda povinnosť súdu uložiť doživotné väzenie pri treťom opakovaní násilného trestného činu. S tým súvisí možnosť uložiť tento trest vo variante bez možnosti podmienečného prepustenia. Tiež pri súbehu niekoľkých trestných činov zvýšiť sadzbu za najťažší z nich až o polovicu.

Žiaľ, objavujeme veci inde dávno v praxi zaužívané, ešte k tomu v neúplnej podobe. Hlavným problémom slovenského (ale aj českého) práva v porevolučnom období ostáva nízka pružnosť reakcie na potreby praxe. Len nedávno napríklad bol znovuobnovený inštitút tzv. ochranného dohľadu, v eufórii po roku 1989 zavrhnutý ako "totalitný". Umožňuje polícii kontrolovať život tých prepustených, kde súd túto povinnosť uložil. Len veľmi obmedzene a nesmelo sa obnovila občianska účasť na výkone policajných kompetencií. Zas pod tieňom socialistickej Pomocnej stráže Verejnej bezpečnosti, bola úplne potlačená, a nový režim "objavil objavil teplú vodu" až v roku 1997. Lenže po politickej likvidácii garnitúry Vladimíra Mečiara ostala táto myšlienka ďalej nerozvíjaná a terjšia podoba policajných občianskych pomocníkov je zákonne podporená slabo.

Tentoraz môžu byť dobrým príkladom pomery v USA, kde právny systém reaguje na zmenené spoločenské pomery neraz omnoho efektívnejšie. Je známa napr. vlna zločinnosti v tejto krajine, kedy do módy prišlo otvorenie dverí vozidla stojaceho na červenú, vyhodenie vodiča a ukradnutie auta. Okrem reflexu, ktorý vďaka tomu môžeme dodnes u Američanov pozorovať, teda okamžite po nastúpení sa zamknúť zvnútra, pomohli aj zákonodarcovia. Trestné sadzby za tento špeciálny čin sa zdvihli až trojnásobne a podsvetiu sa v pomere k riziku prestal vyplácať. Naproti tomu u nás stále prevláda cesta akoby hľadania menšieho odporu, teda snahy škrtiť práva zákona dbajúcich občanov. Typickým príkladom je legislatíva na poli držania strelných zbraní. Chystá sa ďalšia reštriktívna novelizácia, aj keď nie až v takom rozsahu, aký v ČR presadzuje minister vnútra Gross. Spoločná pre obe naše štáty je ale úplne na ruby prevrátená logika takého počínania. Legálne držanými zbraňami je spáchaných minimum trestných činov oproti tým nelegálnym. Zdalo by sa teda jasným, že prioritu by malo mať drastické sprísnenie trestu za nedovolené ozbrojovanie - čo ale doteraz nenastalo. Ale ako sme spomínali, "uťahovanie šrubov" pre tých, ktorí zákon dodržiavať chcú, teda mať zbraň povolenú, je stále na postupe. Celkom osobitnú kapitolu tvorí trestná činnosť etnických skupín, najmä rómov. Zákonné povinnosti sú v ich prípade porušované neraz tak dlhodobo a hromadne, že nemožno hovoriť o ničom inom, než bezmocnej tichej tolerancii štátu - ktorá ale neostáva bez následkov, najmä čo do vzrastu nevraživosti majoritnej populácie voči tomuto etniku. V praxi napríklad príslušné orgány tolerujú ignorovanie desiatok zákonov o stavebnom konaní, ekológii, apod. v stovkách osád. Vynútiteľnosť práva je v takomto prípade doslova nulová, legislatíva neobsahuje účinné páky, dajme tomu miesto nedobytnej pokuty možnosť rýchlo uložiť náhradný, čo aj krátkodobý trest odňatia slobody.

Možno síce vítať, že príslovečných "päť minút po dvanástej" vidno určitú snahu politických štruktúr aplikovať inde osvedčené metódy s celkovou filozofiou aspoň trocha zaváňajúcou posilnením práv obetí , a nie zdôrazňovaním práv páchateľov. Slimačie tempo, ktorým sa to deje, ale ostáva stále rovnaké.