Ale poďme pekne od začiatku. Bratislava bola zrejme v očiach súčasnej vládnej koalície pôsobiacej na celoštátnej úrovni takou tučnou korisťou, že sa neboli schopní zhodnúť na spoločnom kandidátovi na primátora Bratislavy, a tak KDH a ostatné koaličné strany postavili dvoch rozličných kandidátov. Za KDH kandidoval dovtedajší starosta bratislavského Starého Mesta Ing. Ďurkovský a za SDKÚ a spol. prof. Štern. Spolu sa uchádzalo o post primátora Bratislavy 8 kandidátov.

Nepochybne najnákladnejšiu a najagresívnejšiu volebnú kampaň viedol vplyvný kandidát prof. Štern. Jeho billboardová kampaň bola takpovediac dvojfázová. Najprv zaplavili Bratislavu billboardy predstavujúce pána prof. Šterna ako ekonóma, manažéra, diplomata ..., ktoré boli vo finále kampane vystriedané jeho portrétmi s textom "Rozum a srdce pre Bratislavu".

S billboardmi pána profesora sa Bratislavčania stretávali doslova na každom rohu. Aj bratislavskí potulní psy museli trpieť obsedantným pocitom, že uvedenú osobu už niekedy a niekde stretli. Podstata tejto volebnej kampane by sa dala zhrnúť výrazom: ego, ego, ego, plus tvrdý a všade prítomný stereotypný vizuálny nátlak, plus vrece peňazí.

Nečudo, že takto vedená kampaň voličov nepresvedčila, a pán profesor výrazne zaostal za víťazným kandidátom Ďurkovským. Skôr sa dá hovoriť o kontraproduktívnej kampani, ktorá vyvolávala skôr podozrenie, že keď sa investujú toľké sumy peňazí, aké asi musia byť očakávania na strane výnosov...

Bratislava, ktorá má zhruba 450 tisíc obyvateľov, je totiž enormne a nezdravo zadĺžená, pričom dlhy sa približujú k hranici 4,5 miliárd Sk. Avšak hrozivejšie je, že významná časť dlhov vznikla v dôsledku korupcie. Aby bolo možné získať predstavu o výške a hodnote týchto finančných prostriedkov, uveďme, že napríklad v roku 1998 sa zo štátneho rozpočtu SR financovala celá vedecká a výskumná základňa SR sumou 800 mil. Sk!

Čo do rozsahu a agresivity primeranejšia bola kampaň dovtedajšie starostu mestskej časti Bratislavy - Staré Mesto Ďurkovského. Staval na kontinuite a jeho volebné heslo znelo: "V Starom Meste sa nám to podarilo. Teraz je na rade Bratislava." Napodiv však mnohí Bratislavčania s ktorými som mal možnosť diskutovať o kandidátoch na primátora Bratislavy nevidela v tomto volebnom hesle pozitívny prísľub budúceho vývoja, ale skôr akúsi zastretú hrozbu. Stačí si uvedomiť , že Staré Mesto je najlukratívnejšou časťou Bratislavy a došlo v nej k významným majetkovým transakciám a prenájmom za "podivuhodných", viackrát v tlači pertraktovaných podmienok.

Neprekvapuje preto, že sa našiel i kandidát na primátora, a to Pavol Jusko, ktorý situáciu na bratislavskom magistráte pomenoval priamo a jasne a vyrukoval s volebným heslom "Zastavme rozkrádanie"! Skôr prekvapuje, že neoslovil veľa voličov a skončil v poli porazených. Samozrejme heslo, akokoľvek ľúbivé, nestačí, je potrebné presvedčiť o skutočnej vôli a schopnostiach dosiahnúť deklarovaný cieľ.

"Obdivuhodných" kandidátov do mestskej časti Staré Mesto postavila vládna SDKÚ. Kandidát na starostu Ján Odzgan nie je na webových stránkach Petra Cibulku o spolupracovníkoch ŠtB neznámou veličinou. Úplným unikátom však je jeden z mladých dravcov z volebného cyklistického peletónu Mikuláša Dzurindu vo voľbách v roku 1998, Roman Filistein. Kandidoval na poslanca mestskej časti Staré Mesto a išiel na to úplne poeticky.

Jeho volebné plagáty totiž hlásali: "Hlas Starého Mesta v mojom srdci znie." Po parlamentných voľbách v roku 1998 sa Filistein stal generálnym riaditeľom sekcie európskej integrácie na Úrade vlády SR, avšak zakrátko bol z tejto funkcie odvolaný vtedajším vicepremiérom Pavlom Hamžíkom pre podozrenie z korupcie v súvislosti s udeľovaním licencie na GSM 1800. Zdá sa, že v jeho srdci zneli skôr iné hlasy, ako hlasy Starého mesta... Na spomínaných stránkach Petra Cibulky je osoba s menom Roman Filistein, narodená 2. júna 1967, evidovaná pod číslami 30833 a 3083388 dokonca v dvoch kategóriách: agent a tajný spolupracovník. Klobúk dole pred "príčinlivosťou", na konci komunistickej totality iba dvadsaťdvaročného mladíka!

Bolo zaujímavé sledovať, ako prichádzali voliči do volebnej miestnosti a ako sa prejavovali. Prvým voličom v našej volebnej komisii bola vetchá a skromne oblečená starenka, ktorá uviedla, že prichádza priamo z kostola. Vo voľbách prevažovali starí a starší ľudia, pre ktorých volebný akt predstavoval určitú spoločenskú udalosť, ktorá ich aspoň na chvíľku vytrhávala z údelu samoty. Zjavne sa mnohí z nich domnievali, že voľby sú ako za totality povinným aktom, a že by v prípade neúčasti mohli byť "popoťahovaní".

Zaujímavý bol napríklad po česky hovoriaci volič, ktorý nás pozdravil česť práci, soudruzi, na čo sme mu odpovedali: nazdar, soudruhu. Sebavedome pôsobiaceho, verbálne nadpriemerne disponovaného staršieho muža (čo Čech, to hotový Cicero, a žiadny muzikant) však nahlodávala zákerná skleróza: "Potíž je v tom, že já při cestě za plentu zapomenu, kolik mám zakroužkovat kandidátů na příslušných lístcích," zdôveril sa zrazu.

(Pre informáciu: voľby v Bratislave a Košiciach boli pre niektorých voličov trochu komplikované, pretože mali k dispozícii štyri hlasovacie lístky, a to na voľbu primátora Bratislavy a poslancov do mestského zastupiteľstva, plus lístky pre voľbu starostu mestskej časti a príslušných poslancov mestskej časti.) To nič, pane, keď to zabudnete, maximálny počet kandidátov, ktorých je možné vybrať zakrúžkovaním, je uvedený v ľavom hornom rohu hlasovacieho lístka, snažili sme sa pomôcť starému pánovi. A keď aj po tom budú "potíže", potom budú naozaj "potíže" s celou demokraciou.

Veľké gaudium vyvolal starý manželský pár, v ktorom manžel trpel silnou ortosklerózou. Obaja sa naraz pobrali za volebné plenty a začali nahlas preberať kandidátov na primátora Bratislavy. Odznelo meno a manželka konštatovala nahlas: "Veď to je zlodej!" Potom padlo ďalšie meno, a teraz prispel do pokladnice spoločného manželského poznania silným hlasom, že ho muselo byť počuť až v neďalekej Viedni, nahluchlý manžel: "Veď to je ešte väčší zlodej!"

Pripomeniem, že hlavnými rivalmi na funkciu primátora Bratislavy bol dovtedajší starosta Starého Mesta Ing. Ďurkovský a prof. Štern. A tak možno konštatovať, že napriek tomu, že bol striktne dodržiavaný volebný zákon, ktorý zaručoval režim tajných volieb, bratislavské komunálne voľby neboli tak celkom tajné.

Významným, ba možno povedať určujúcim znakom komunálnych volieb v Bratislave, ale i v iných väčších slovenských mestách bola extrémne nízka volebná účasť. V Bratislave sa volieb zúčastnilo len 27,38 % oprávnených voličov. V médiach sa táto skučnosť vysvetľovala, či dokonca ospravedlňovala viacerými príčinami, ako malé časové rozpätie medzi komunálnymi a predchádzajúcimi parlamentnými voľbami, či kolíziou s Mikulášským sviatkom. Podľa mojich skúseností to však bolo primárne podmienené všeobecnou nedôverou voči kandidujúcim osobám a voči ich skutočným zámerom a schopnostiam, ako aj nedostatočnou transparentnosťou pôsobenia ich predchodcov, najmä vo finančnej oblasti. Zaznamenal som napríklad, že z volebnej komisie v ktorej som pôsobil sa volieb nezúčastnilo niekoľko členov. Jeden mal príslušnú volebnú miestnosť hneď vedľa, ostatní mali kedykoľvek k dispozícii služobné vozidlo, aby sa v prípade záujmu mohli dopraviť do svojich volebných miestností.

Veľký podiel na nedôvere občanov voči samosprávnym orgánom na Slovensku ma systémovo vadná legislatíva, ktorá nedostatočne rieši problematiku transparentnosti činnosti a kontroly hospodárenia týchto inštitúcii. Kontrolóra obce či mesta navrhuje starosta, alebo primátor a schvaľuje príslušné mestské, či obecné zastupiteľstvo. Podľa rovnakého mechanizmu sa stanovujú odmeny kontrolórom. K tomu snáď netreba ďalej nič dodávať.

A tak možno zhodnotiť posolstvo posledných komunálnych volieb v Bratislave, ale aj v iných väčších slovenských mestách tak, že voliči svojim nezáujmom o volebný akt vystavili zvoleným zástupcom samosprávy červenú kartu skôr než sa títo ujali svojich funkcií.