Najprv stručne zhrňme genézu koaličných sporov za uplynulé tri mesiace.

Prví sa nazlostili na premiéra Dzurindu v Strane maďarskej koalície, keď v novebri 2002 odmietol budapeštiansku "kozmetickú" novelizáciu, pre Slovensko neprijateľného tzv. krajanského zákona, ktorý by v praxi zaviedol diskrimináciu našich občanov na etnickom princípe. Predseda SMK Béla Bugár hovoril o "naštrbení dôvery" minimálne v predsedu vlády.

Krátko nato sa urazil tiež z radov SMK pochádzajúci vicepremiér Pál Csáky, keď ho Dzurinda nezobral so sebou na summit EÚ do Kodane. Len neochotne a evidentne neuspokojený prijal vysvetlenie, že ani predtým jeho predchodcovia na podobné podujatia so šéfom exekutívy nechodili.

Oveľa vážnejším aktom bolo, keď 11. decembra nehlasovalo koaličné Kresťansko - demokratické hnutie v parlamente za predtým spoločne dohodnutý návrh novelizácie zákona o verejnej službe, ktorý predkladal minister za stranu ANO , televízneho magnáta Pavla Ruska. Dôvodom nebola vôbec vecná nezhoda - len ako samotné KDH priznalo, snaha nahlas protestovať proti tomu, že boli ruskovcami vytlačení z vedenia lukratívnych Slovenských elektrární. P. Rusko neostal na toto vysvetlenie nič dlžný a verejne zaželal KDH, aby od Ježiška dostali pod stromček podobnú turbínku na vodovodný pohon, akú si v detstve postavil so svojim bratrancom.

O poslednej práve prebiehajúcej horúcej kauze okolo zákulisného policajného prešetrovania počínania a nelegálneho odposluchu mobilného telefónu P. Ruska, sme písali aj na našich stránkach.

Jej vážnosť svedčí o tom, že tiež nejde o ňu samotnú, ale len o vyvrcholenie vzťahov, ktoré pripomínajú skôr súžitie unudených dlhoročných manželov, ako civilizovaných strán. Znalci pomerov tušia aspoň časť aj iných vecí, ktoré verejne pertraktované neboli. Napríklad Rusko iste nemôže byť spokojný s tým, ako ho evidentne vytláčajú z vplyvu na dianie vo verejnoprávnej Slovenskej televízii. Novomenovaný riaditeľ STV Richard Rybníček, údajne blízky KDH, personálne vyčíňa ako čierna ruka, za tých niekoľko dní čo sedí na svojej stoličke, stihol už vyhodiť len nedávno menovanú šéfku domáceho spravodajstva, bývalú zamestnankyňu TV Markíza a ani iné náznaky nenasvedčujú, že pôvodné delenie postov v STV, ako si ho Rusko určite predstavoval, by malo byť naplnené.

V ekonomickej oblasti tiež nerozonujú partneri práve na rovnakej vlne. Za viaceré príklady spomeňme "srdcovú záležitosť" ministra dopravy z radov Dzurindovej SDKÚ, ktorou je rušenie 25 neefektívnych lokálnych železničných tratí. Lenže väčšinou bez toho, aby sa prihliadalo na systémové súvislosti, najmä čo bude s územím, ktoré spájali so svetom. Vyvoláva to nielen búrlivé protesty dotknutej verejnosti a profesijných skupín, ale polievočku si prihrial aj Pavol Rusko, keď na margo veci poznamenal o "zjavnej nedomyslenosti".

Úspechy kabinetu možno vidieť hlavne v ukončení prístupových procesov do NATO a Európskej únie, ale aj tu ide zatiaľ len o podobné situácie, ako keď v známej hre Milionár niekto síce dospel na určitú sumu, ale kým hru neukončí, je to virtuálne číslo a môže kedykoľvek spadnúť nadol jedinou chybou. Takýmito úskaliami sú najmä referendá. To možné o vstupe do Severoatlantickej aliancie a to nevyhnutné o EÚ. Tomu prvému sa snažia koaliční politici vyhnúť masívnou kontrapropagandou, no ak to druhé bude neplatné pre nedostatok účasti voličov, takú ranu bude ťažké pre dzurindistov a spol. v zdraví prežiť.

O vláde 1998 - 2002 sa hovorilo ako o nesúrodom pravo - ľavom zlepenci, de facto 11 - koalícii neraz miniatúrnych strán, ktorých partikulárne záujmy vnášali do rozhodovania chaos na škodu celého štátu. Teraz sú síce partneri len v tretine toho množstva - ale ako vidno, príliš za minulosťou nezaostávajú.