Svojim postojom, okrem očividného nadbiehania Spojeným štátom, premiér dokazuje, že bližšia ako európska integrácia mu je pozornosť superveľmoci. Teda nie spájanie sa s Európou, ale potenciálne vrážanie klinu do jej tela.

Je komické a zároveň nebezpečné, ak malý, len nedávno vzniknutý štátik v strede Európy, ktorý dodnes, na rozdiel od západných štátov Európskej únie, nemá doriešené svoje bezpečnostné krytie, ale zároveň sa ani netvári, že chce hrať rolu nezúčastneného, sa ponáhľa medzi prvými byť spojencom veľmoci vo vojne, ktorú chce vyhlásiť aj bez odobrenia Bezpečnostnou radou OSN. A ak aj, nebodaj, príde k súhlasu Bezpečnostnej rady, každý súdny človek musí cítiť antonymický význam onoho spojenia: odobrenie vojny.

Slovensko bolo dosiaľ viac-menej bezvýznamným štátikom, kdesi pri ukrajinských hraniciach, ktorý drvivá väčšina Američanov a verím, že aj Iračanov nevedela určiť na mape. Po Dzurindovom súhlase s účasťou vo vojne, počet Američanov schopných určiť polohu Slovenska, zaiste stúpne -- minimálne o vojakov v americkom generálnom štábe, ktorí budú plánovať prelety, pristátia, transporty a nebodaj i pobyty spriatelených vojsk -- čo je opäť "pekné" antonymum. Obávam sa však, že pripojením sa našej krajiny k vojnovej koalícii vzrastie aj počet irackých, palestínskych, saudských a iných moslimských fundamentalistov, ktorí zaregistrujú kde sa Slovensko nachádza a možno si i povedia: Prečo len veže WTC v New Yorku? Prečo nie aj Manderlák v Bratislave?

Ak vláda povedala A, mala by povedať aj B.

Aká je ochrana územia pred nepriateľmi, ktorých sme síce dosiaľ nemali, ale odteraz môžeme mať? Členmi koalíciou takmer zbožňovaného NATO, ktoré nás vraj má chrániť, zatiaľ nie sme. Európska únia svoje bezpečnostné štruktúry zatiaľ len buduje. Naša armáda je v dezolátnom stave.

Aká je teda ochrana nášho územia pred globálnym terorizmom, do vojny proti ktorému sme smelo vyrazili?

Pouvažujme nad rizikami, ktoré pán premiér spomenul vo svojom príhovore k občanom. Medzi možnými druhmi zbraní hromadného ničenia sú pochopiteľne na prvom mieste jadrové zbrane, ktoré pán premiér vo svojom príhovore nespomenul, možno práve preto, že ich použitím sa vyhrážal nie Irak, ale niektorí predstavitelia USA. Koniec koncov v prípade použitia jadrových zbraní je jedno, či ich použije jedna či druhá strana. A je jedno, či pôjde o štiepne, termonukleárne alebo rádiologické zbrane. A vlastne načo použiť jadrovú zbraň - stačí poškodiť reaktorovú nádobu mochovskej jadrovej elektrárne, ktorá podľa tvrdení niektorých mimovládnych environmentálnych organizácií nie je dostatočne chránená napríklad pred pádom malého lietadielka.

Čo by takýto incident znamenal, možno poukázať na príklade černobyľskej katastrofy z roku 1986: Z ohrozenej oblasti bolo vtedy evakuovaných 135 000 obyvateľov -- kam by sme také množstvo ľudí presťahovali, keď dnes práve kvôli ubytovacím problémom mnohí mladí prestávajú uzatvárať manželstvá?

Do 8 rokov od katastrofy zomrelo 13 000 likvidátorov havárie na následky chorôb z ožiarenia (z toho 20% spáchalo samovraždu). Na invalidnom dôchodku je ďalších 70 000 likvidátorov. Priemerný vek zomretých je 35 rokov. Podľa údajov bieloruského Ministerstva zdravotníctva je na miestach s najvyššou kontamináciou (okolie Gomeľu) zdravých len asi 10% detí. Takmer tretina trpí chronickými zdravotnými ťažkosťami. Rakovina štítnej žľazy u detí stúpla v Bielorusku 100-násobne, v Rusku 10-násobne a na Ukrajine 7-násobne.

Ako je Slovensko pripravené niesť následky čohosi podobného? Liečba choroby z ožiarenia si vyžaduje v prvom rade množstvo financií, množstvo pravidelných transfúzií krvi a potláčanie možných bakteriálnych infekcií antibiotikami. Práve dnes som sa dočítal, že Fakultná nemocnica na Partizánskej ulici nemá krv a úpenlivo o ňu žiada. Rooseweltova nemocnica prestala odoberať krv. Známe sú permanentné a chronické problémy s nedostatkom odberových transfúznych súprav a paradoxné odmietanie darcov krvi.

Iste možno argumentovať, že v prípade takejto udalosti by sa Slovensko stalo objektom mohutnej medzinárodnej solidarity, ale rozhodujúci je prvý moment -- solidarita väčšinou prichádza až keď už je pre mnohých neskoro. Možno argumentovať, že jadrové elektrárne sú pred terorizmom dostatočne chránené a vzdušný priestor tiež.

O chránenosti nášho vzdušného priestoru svedčí nedávna zrážka dvoch vojenských Migov, ku ktorej došlo podľa oficiálneho zdôvodnenia v dôsledku zlyhania ľudského faktora. O tom, že zlyhanie ľudského faktora je priamym dôsledkom katastrofálne nízkeho počtu nalietaných hodín našich vojenských pilotov sa však radšej nehovorí. A nízky počet nalietaných hodín dôsledkom finančnej podvýživy armády.

O schopnosti ustrážiť našu radiologickú bezpečnosť hovorí i čerstvá novinová správa: štrajk železničiarov zastavil aj vlak s nákladom jadrového paliva, napriek tomu, že harmonogram nočnej prepravy i bezpečnostné opatrenia sa musia v takomto prípade bezpodmienečne dodržať, aby sa predišlo možným teroristickým útokom. Aká je teda naša schopnosť chrániť sa pred rádiologickými rizikami, keď nedokážeme zabezpečiť ani transport jadrového paliva?

Pán premiér hovoril o biologických bombách a tisícoch litroch antraxu. Antrax sa stal hitom po nedávnych listových zásielkach s obsahom bieleho prášku v USA. Pritom rozhodne nepatrí k tým najnebezpečnejším ochoreniam. Antrax sa kedysi vyskytoval aj na našom území ako ochorenie hospodárskych zvierat.

Vďaka aktívnym veterinárnym opatreniam, dôslednej a bezpečnej likvidácii chorých zvierat a vďaka intenzívnemu obrábania poľnohospodárskej pôdy sa jeho výskyt zlikvidoval. V laboratórnych podmienkach na účely bioterorizmu kultivovaný pôvodca ochorenia v prirodzených podmienkach pomerne rýchlo stráca svoju virulentnosť. Aby došlo k búrlivému prejavu ochorenia, musí človek vdýchnuť pomerne značné množstvo antraxových spór.

Nebezpečnosť antraxu teda nespočíva v prílišnej kontagiozite ochorenia. Riziko je skôr v tom, že ide o ochorenie, s ktorým drvivá väčšina našich dnešných lekárov nikdy neprišla do styku a v prípade teroristického útoku antraxovými spórami, by nedostatok skúseností lekárov bol veľkou slabinou nášho zdravotníctva. Ďalšie riziko spočíva v tom, že Bacillus anthracis -- pôvodca ochorenia, je schopný sporulovať a jeho spóry sú schopné prežívať celé desaťročia a teda na dlhé obdobie zamoriť územie a číhať ako časovaná bomba.

Podľa časopisu Medicína č. 11, ročník VIII bola v r. 1993 v USA vypracovaná modelová štúdia, ktorá mala stanoviť efekt vytvorenia antraxového aerosolu nad Washingtonom. Štúdia uvažovala o útočníkovi, ktorý počas bezveternej noci za pomoci aerosolového zariadenia rozptýli 100 litrov antraxových spór. Štúdia odhadla, že aerosol by mohol spôsobiť 130 000 až 3 000 000 smrtiacich pľúcnych ochorení -- účinnosť útoku by bola porovnateľná s výbuchom vodíkovej bomby. Len pripomínam, že Dzurinda nehovorí o sto, ale o tisícoch litrov antraxu.

Vhodne rozptýlených sto litrov kdesi nad stredným Slovenskom, by teda bolo schopné vymazať Slovákov z mapy sveta. O bojaschopnosti nášho letectva, ktoré by malo byť schopné zabrániť vzdušnému rozptýleniu, som sa už zmienil. Mimochodom aj bojaschopnejšie ruské vojenské letectvo nedokázalo v roku 1987 odhaliť a zabrániť Nemcovi Mathiasovi Rustovi pristáť na športovom lietadle Cessna 172 priamo na Červenom námestí v Moskve, po preletení 800 kilometrov sovietskym vnútrozemím.

Proti antraxu sa dá očkovať, ale po vzniku antraxovej paniky i samotné Spojené štáty konštatovali, že nemajú dostatok vakcín. Bude nás pán premiér informovať ako je na tom Slovensko s vakcínami proti antraxu? Bol by som milo prekvapený, keby sa na Slovensku nachádzala aspoň aplikačná dávka pre samotného premiéra. Pravdepodobnejšie však je, že podobnými biopreparátmi Slovensko nedisponuje.

Veď len s najväčšou finančnou eskamotážou je schopné ako-tak zabezpečiť, aby nedošlo k prerušeniu testovania kráv na BSE a v otázke ďalšieho plošného používania biopreparátov dochádza v oblasti chovu hospodárskych zvierat k rozsiahlym redukciám plánov práve z dôvodu nedostatku financií.

Ako som už spomínal, antrax nie je z možných biologických ohrození najhorším variantom. Ako biologická zbraň je veľmi vhodný i mor, pretože mortalita u ľudí v prípade neliečenej pľúcnej formy dosahuje takmer 100%.

Antrax a mor, podobne ako ďalšie bakteriálne (tularémia, cholera, konská nákaza -- sopľavka) a rickettsiové ochorenia (škvrnitý týfus, Q-horúčka) sa dajú liečiť antibiotikami.

Nebezpečnejšie sú však vírusové ochorenia, ktoré väčšinou antibiotikami liečiť nemožno a protivírusových prostriedkov jestvuje pomerne málo a navyše účinkujú len obmedzene.

Sem patria napr. pravé kiahne, spôsobené vírusom varioly, ktorý je neobyčajne odolný voči vplyvom vonkajšieho prostredia. Špecifická liečba pravých kiahní nejestvuje dodnes a mortalita u nevakcinovaných ľudí sa pohybuje okolo 25 -- 30%. V súčasnosti nie je na svete komerčné zariadenie, ktoré by vyrábalo vakcínu proti pravým kiahňam a zostatková vakcína, vyrobená do konca 80. rokov je skladovaná v malom množstve len v ôsmych krajinách sveta.

Ako prostriedok biologického terorizmu možno použiť i pôvodcov vírusových hemoragických horúčok. Tento spoločný názov sa vzťahuje na skupinu ochorení (napr. Lassa, Ebola, Marburg, Krymská hemoragická horúčka), spôsobených niekoľkými rôznymi skupinami vírusov. Cesty prenosu na človeka sú rôzne, pričom najrizikovejšie je vdýchnutie kontaminovaného prachu. Ich spoločným znakom je, že špecifická liečba týchto ochorení nejestvuje!

K dispozícii je tiež množstvo toxínov, pričom k najznámejším a najtoxickejším patrí botulotoxín, ktorý je pomerne ľahko rozšíriteľný vo forme aerosolu, či prostredníctvom kontaminovanej pitnej vody. Aktuálna otázka pre premiéra znie: aké sú zásoby polyvalentného antibotulinového séra a ak nie sú dostatočné, vieme ich včas zabezpečiť?

Ako biologické zbrane sú použiteľné i pliesne.

Hlavné obavy z potencionálneho použitia biologických bômb, o ktorých hovoril premiér však nevyplývajú z toho, že by sa kdesi vyskytlo niekoľko prípadov nebezpečnej infekcie, ale z toho, že súčasné infikovanie veľkého počtu osôb (desiatok, či stoviek tisíc) by rýchle vyčerpalo všetky možnosti už aj tak zdecimovaného zdravotníctva, jeho personálne a lôžkové kapacity, či zásoby liekov. Spôsobilo by úplný kolaps a následné ťažké narušenie života spoločnosti. Mnohí si iste pamätajú ako v roku 1972 bezpečnostné opatrenia ochromili život rozsiahlych území pri epidémii slintačky na Slovensku -- a to išlo o ochorenie, ktorého prenosnosť a účinok na človeka sú zanedbateľné.

Vystavovať Slovensko riziku teroristického napadnutia biologickými zbraňami v čase, keď sa z televízneho spravodajstva dozvedáme, že do konca roka má v dôsledku finančného kolapsu padnúť odhadom 50 z 80 slovenských nemocníc a keď mnohý občan má osobnú skúsenosť s tým, že ošetrujúci nemocniční lekári od neho žiadali, aby si do nemocnice doniesol vlastné lieky(!), je značne nezodpovedné.

Biologické zbrane možno dopraviť na miesto určenia pomerne pohodlne mnohými spôsobmi. Marian Brzybohatý z Policajnej akadémie ČR o nich dokonca tvrdí, že kým do konca 80. rokov boli dominantným problémom v oblasti národnej bezpečnosti väčšiny štátov jadrové zbrane a zbraniam biologickým bola venovaná minimálna pozornosť -- dnes je situácia opačná. Po ústupe hrozby globálneho konfliktu nastupuje hrozba terorizmu a v tejto oblasti predstavujú biologické zbrane nepochybne najväčšie nebezpečenstvo.

Pán premiér ďalej vo svojom príhovore spomínal hlavice s yperitom a nervovo - paralytický plyn VX. Yperit je za normálnych okolností kvapalina zapáchajúca po cesnaku.

V blízkosti predajne lángošov teda ani nemusíte spoznať, že práve na vás začal pôsobiť bojový plyn. Ak na najrušnejšej bratislavskej križovatke plnej smogu zrazu zacítite vôňu čerstvo pokoseného sena, môže sa vám to zdať čudné, ale asi vás ani vo sne nenapadne, že na vás práve začal pôsobiť ďalší bezfarebný bojový plyn -- fosgén. Zdá sa vám, že humorným tónom zľahčujem situáciu? Vôbec nie!

Skôr si kladiem otázku, keď sme sa už rozhodli vstúpiť do vojny, kedy, ako a kto vykoná osvetu obyvateľstva, pozostávajúcu napríklad z toho, že im oznámi ako zapáchajú bojové plyny? Kedy a kto oboznámi obyvateľstvo ako sa má správať pri náleze, či výskyte podozrivých látok neznámeho pôvodu?

Fosgén, yperit i látka VX v konečnom štádiu spôsobujú edém pľúc a postihnutý človek hynie tou najstrašnejšou smrťou -- udusením. Poučka hovorí, že pri zasiahnutí týmito látkami sa má vykonať dekontaminácia pomocou individuálneho protichemického balíčka. Súčasné typy ochranných masiek vraj väčšinou dostatočne chránia pred otravou inhalačnou cestou.

Na ochranu ostatného povrchu tela sa má použiť ochranná pláštenka, rukavice... Otázky pre premiéra znejú: disponuje Slovensko dostatočným počtom civilnoochranných prostriedkov? Kde sa nachádzajú? Je zabezpečená ich promptná distribúcia občanom? Aká je ich morálna opotrebovanosť?

Otázky sú to aktuálne, zvlášť ak v nedávnej minulosti prebleskovali našimi médiami informácie o tom, ako sa zásoby prostriedkov civilnej ochrany z čias komunistického režimu stávali zdrojov zaujímavých biznisov. Boli popredané a zastaralé stavy týchto prostriedkov obnovené na potrebné počty a disponujú z hľadiska veku zárukou funkčnosti? Mnohé kryty civilnej ochrany boli zrušené, resp. premenené na krčmy, biliardové, či iné herne. Disponuje Slovensko dostatočným počtom krytov CO, aby bolo schopné chrániť svojich obyvateľov pred teroristickými útokmi?

Na dekontamináciu spomenutých bojových plynov sú vhodné chlórové vápno, monochloramín B a ďalšie látky. Z čias letných povodní v Česku vieme, že ich zásoby chlórových prípravkov určených na dezinfekciu boli nedostatočné. Má Slovensko dostatočné zásoby týchto prostriedkov? Vie si ich operatívne zabezpečiť (a zaplatiť)?

Pán premiér nám teda oznámil, že ideme do vojny a pán prezident nás rýchlo ubezpečil, že účasť v konflikte nezvyšuje riziko teroristického napadnutia našej krajiny. Chápem, že to povedať musel, ale som presvedčený, že tomu neverí ani on. Práve naopak, už spomínaný Marian Brzybohatý z Policajnej akadémie ČR tvrdí, že zahraničnopolitické väzby na NATO, aktivity v tomto duchu a snaha o vstup do EÚ výrazne zvýšili pravdepodobnosť prejavov medzinárodného terorizmu v našom regióne. Pokiaľ hodnotí požiadavky kladené na záchranný systém, hovorí, že ide o dlhý a mocne prepletený reťazec problémov. Jedným z nich je napríklad kvalita a aktuálnosť krízových plánov, ktoré v mnohých prípadoch s možnosťou teroristickej akcie prakticky nerátajú. V mnohých podnikoch a inštitúciách nie sú dokonca spracované. To sa následne odráža v nepripravenosti ľudských zdrojov, v malom technickom a finančnom potenciáli. Nerobím si ilúzie, že situácia na Slovensku je dramaticky iná.

S krízovým plánovaním úzko súvisí potreba existencie automatizovaných monitorovacích systémov, schopných v čo najkratšom čase diagnostikovať prítomnosť rádioaktívnych, chemických, prípadne biologických látok. Systém zameraný na sledovanie úrovne rádioaktivity funguje u nás pomerne dobre. Aká je však úroveň monitorovania a včasnej diagnostiky ostatných látok?

Ako dobré východisko z problémov sa javí existencia funkčného integrovaného záchranného systému, ktorý by mal byť efektívnym nástrojom aj v prípadoch teroristických útokov veľkého rozsahu. Zákon NR SR č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme vstúpil do platnosti len pred pol rokom. Je tento systém už skutočne plne funkčný?

Jestvuje teda dostatok oprávnených otázok, ktoré by mali byť zodpovedané skôr ako sa rozhodneme pre vstup do vojny. Možno sa mladším, ktorí poznajú vojnu len z hollywoodskych filmov, v ktorých americký vojak vždy hrdinne zvíťazí, bude zdať kladenie takýchto otázok zbabelé, či zbytočné. Ubezpečujem ich, že hocako naturalisticky je utrpenie vo filme znázornené, nikdy nepredstavuje ani zlomok utrpenia prežitého v reálnej vojne. A preto sú tieto otázky namieste.

Zdá sa, že premiér Dzurinda sa k slovenskej účasti vo vojne stavia optimisticky. Optimizmus je však len nedostatok informácií, tvrdí významný český sociológ so zreteľným environmentálnym cítením -- Jan Keller. Ide teda o to, či optimizmus vyplývajúci z rozhodnutia vlády je oprávnený. Ak totiž Saddam Hussajn všetkým spomenutým naozaj disponuje, máme dostatok prostriedkov na ochranu obyvateľstva alebo sme išli do vojny ľahkovážne a nezodpovedne? A ak tým nedisponuje, tak čo dočerta v Iraku hľadáme?