„Najväčším nebezpečenstvom pre slobodu myslenia a slova nie je dnes priama intervencia nejakej oficiálnej inštitúcie. Ak sa vydavatelia usilujú udržať niektoré tituly mimo tlače, nie je to pre strach z perzekúcie, ale pre strach z verejnej mienky. V tejto krajine je intelektuálne pokrytectvo tým najhorším, čomu musia spisovatelia a novinári čeliť.

Tým nepríjemným faktom na cenzúre v Británii je to, že je vo veľkej miere dobrovoľná. Nepopulárne myšlienky môžu byť umlčané, nepríjemné fakty sa držia v temnote bez potreby oficiálneho zákazu. Len preto, že „sa to nehodí“. Pokiaľ ide o dennú tlač, dá sa to ľahko pochopiť. Britská tlač je extrémne centralizovaná a jej majitelia sú zväčša bohatí ľudia, ktorí majú všetky dôvody nebyť úplne čestný v určitých dôležitých otázkach. Ale rovnaký typ zastretej cenzúry možno nájsť v knihách, divadelných hrách, filmoch i rozhlase. V každom danom momente existuje ortodoxný sumár ideí, ktoré majú byť akceptované všetkými „správe mysliacimi“ ľuďmi. Nie je zakázané povedať to, či ono, len sa to jednoducho „nepatrí“, rovnako ako sa vo viktoriánskom Anglicku nepatrilo v prítomnosti dámy spomínať nohavice.

Vec, o ktorú tu ide, je veľmi jednoduchá. Má každý názor, akokoľvek nepopulárny, právo zaznieť? Ak to dáte do tejto podoby, takmer všetci intelektuáli odpovedia „áno“. Keď to však dáte do konkrétnej podoby, väčšina odpovedí bude „nie“. Keď sa požaduje sloboda slova a tlače, nepožaduje sa absolútna sloboda. V každej organizovanej spoločnosti musí existovať určitá úroveň cenzúry. Sloboda, ako to povedala Roza Luxemburgová, je „slobodou pre toho druhého“. Rovnaký princíp obsahuje slávny Voltairov výrok: „Nesúhlasím s vaším názorom, ale svojím životom budem brániť vaše právo vysloviť ho.“ Ak má sloboda intelektu, ktorá je bezpochyby jedným z charakteristických znakov západnej civilizácie, akýkoľvek obsah, znamená to právo povedať a zverejniť čokoľvek, čo nepoškodzuje zvyšok spoločenstva nejakým nezvratným spôsobom.“