Predseda Centrálneho štrajkového výboru Jozef Schmidt hovoril po súdnom výnose, ktorý vyšiel v pondelok večer najprv o tom, že si urobia vlastnú právnu analýzu a potom sa rozhodnú, či budú v zastavení práce pokračovať. O dve hodiny už síce tvrdil niečo o vecnej nesprávnosti justičného uznesenia a odvolaní sa proti nemu, ale stávku "prerušili". Na zdôvodnenie tohto kapitulačného kroku odzneli aj slová o profesionálnej uvedomelosti železničiarov a o tom, ako nechcú krajine spôsobovať hospodárske škody.

Úprimnejší bol jeden z nižších odborových funkcionárov. Priznal, že viacerí chlapi v tejto situáci doslova plakali z bezmocnosti nad svojimi odbormi, slovenskou justíciou, apod. Ku tomuto všetkému prirátajme neúprosný fakt, že odhodlanie a počiatočná bojovnosť z ľudí v modrých uniformách postupne vyprchávali, najmä na východnom Slovensku. Odpadávala jedna stanica za druhou, ku koncu sa tu ku štrajku hlásilo údajne už iba 35 percent zamestnancov.

Z požiadavok prehodnotiť rušenie lokálnych tratí, likvidáciu dvoch stoviek ďalších spojov a iných, nebolo dosiahnuté vôbec nič. Ak teda nerátame veľmi skromný, skôr "tieňový" úspech, že sa začala debata o budúcnosti železníc.

Ako sme už v našich predchádzajúcich článkoch na túto tému rozobrali, Dzurindova politická strana nepretržite už päť rokov vedie prostredníctvom dosadených ľudí slovenské železnice a neuveriteľné šafárenie a očividné tunelovanie jej muselo vyhovovať, t.j. byť v ich prospech. Iného logického vysvetlenia proste niet.

Vie to veľmi dobre napríklad aj šéf nového koaličného subjektu, Pavol Rusko. Jeho Aliancia nového občana vyhlásila, že za stav, v akom sú železnice, zodpovedajú konkrétny ľudia a žiadajú veci vyšetriť a vyvodiť aj trestnoprávnu zodpovednosť od roku 1993.

Ak to myslí vážne a nebol to len výkrik do tmy na zvýšenie popularity medzi voličmi, začal Rusko pre seba značne politicky nebezpečnú hru. Siahanie na bočné príjmy "partnera", to je neodpustiteľné "kazenie hry".

Práve v tomto čase vzniká odštiepenecký poslanecký klub z radov tých členov Mečiarovho HZDS, ktorí už nechcú ďalši štyri roky presedieť v snemovni ďaleko od reálnej moci a požitkov z nej vyplývajúcich.

Tí určite nebudú navrhovať podobné "nepríjemnosti", veď by postihli aj ich ľudí z rokov 1993 - 1998, ktorí zanechali na železnici minimálne rovnaké zhorenisko, ako súčasná garnitúra. Od sociálne motivovaného štrajku sa tak dostávame ku reálnej možnosti čoskorej výraznej zmeny pomeru politických síl - veď je u nás neblahou tradíciou, že kto odíde od Mečiara, zázrakom sa z neho stáva cez noc akceptovateľný demokrat.

Smutné je počúvať rozlúčkové slová odborových bossov, že toto odborári a železničiari "vláde nikdy nezabudnú". Naznačujú, že ešte stále neexistuje nijaká reálna spoločenská protiváha politickej generácii, ktorá mávajúc vlajkou demokracie, v pozadí v obrovskom rozsahu kradne, podvádza a klame - aj vlastných partnerov.