Neschopnosť postaviť sa proti triednej nerovnosti desaťročia pestovali špecialisti na ľudské vzťahy, ktorých platili korporácie, reklamní mágovia, priemyselní psychológovia a ďalšie ideologické autority, čo kalia vody demokracie v prospech menšiny.

Nech je história a vysvetlenie pojmu trieda akékoľvek, toto zahmlievanie má ďalekosiahle následky doma i za hranicami. Umelo vytvorené osobnostné črty pozdvihuje nad relevantné politické detaily do takej miery, že sa "charizmatický" George W. Bush a niektorí jeho milionárski priatelia (vrátane ľudí ako je Bill O'Reilly, populistický, pravicový pundit z FOX News) môžu stotožniť s "pracujúcou triedou". Prezident, darebácky synček z privilegovanej rodiny, potom predá svoje radikálne regresívne a ekonomicky dysfunkčné znižovanie daní ako "konzervatívny" a "populistický" krok v mene obyčajných pracujúcich ľudí, širokého "ekonomického stimulu" a všeobecného blaha.

"Kto získa z prezidentovho plánu?" pýta sa internetová stránka Republikánskeho národného výboru. "Každý, kto platí dane," odpovedá si. V poslednej fáze najväčšej kampane znižovania daní v histórii však takmer osem miliónov Američanov platiacich dane nenájde nijakú úľavu. Viac ako 93 percent z nich pochádza zo skupiny zarábajúcej menej ako 40 tisíc dolárov ročne, 60 percent zarába menej ako 20 tisíc dolárov ročne. Zároveň 200 tisíc amerických milionárov -- medzi ktorými je aj najdôležitejšia skupina Bushových podporovateľov -- získa v roku 2005 44 percent zo ziskov vytvorených daňovou reformou (David Firestone: Druhá štúdia našla medzery v znižovaní daní, New York Times, 1. jún 2003).

Inak povedané, znižovanie daní len prehĺbi koncentráciu majetku a moci v Spojených štátoch, ktoré sú už teraz najnerovnejšou spoločnosťou v industrializovanom svete. Tých, ktorí upozorňujú na jasný rozpor medzi populistickými rečami a plutokratickou politikou, Bush a jeho spoločníci obviňujú z vyvolávania "neamerického triedneho boja". Iróniou je, že Bushova vláda vedie trvalý triedny boj zhora nadol a že americké priemyselné kruhy agresívne zastúpené v Bielom dome plnom topmanažérov, sú jednou z triedne najuvedomelejších národných skupín na svete.

Okrem toho Bushovi šikovní, triedne uvedomelí manažéri tvrdo pracujú, aby pozornosť amerických pracujúcich zamerali na domnelé zahraničné hrozby. Vymysleným strachom a fantastickými dobrodružstvami ich odvádzajú od vnútornej nerovnosti. Takýmito dobrodružstvami vystavujú riziku americké ozbrojené sily, zložené predovšetkým z príslušníkov pracujúcej triedy, a zároveň vystavujú obyčajných Američanov zvýšenej hrozbe teroristických útokov. Tvorcovia americkej politiky a verejnej mienky to robia najmä pre sebecké imperiálne záujmy, definované predovšetkým Američanmi s mimoriadnym korporatívnym majetkom a mocou. Ťažko pracujúci (dokonca prepracovaní) občania najsilnejšieho národa sveta skĺzajú ešte hlbšie do zmätku a nezáujmu, s nebezpečnými následkami pre nich samých i celý svet. Pričasto im chýba základné triedne vedomie na to, aby si kládli základné otázky: kto tvorí politiku alebo v čí prospech politika pracuje?

Relatívna hodnota dvoch životov

Ešte znepokojujúcejšie však je, keď pojem triedy ešte väčšmi zahmlieva brilantná ľavicová komentátorka, akou je Naomi Kleinová, píšuca pre Nation, autorka populárnej kritiky globálneho marketingu korporácií, knihy No Logo. V nedávnom komentári Keď sú niektoré životy hodné viac než iné, ktorý sa objavil aj na jej často navštevovanej "nologo" stránke, si všimla rozpor v tom, ako korporatívne médiá informovali o dvoch amerických ženách -- študentke z Evergreen State College Rachel Corrieovej a vojačke americkej armády Jessice Lynchovej.

Tá prvá bola mimoriadne inteligentná mladá ľavičiarka. Rozmliaždil ju izraelský buldozér, keď sa usilovala zabrániť demolácii palestínskeho domu v Gaze v čase, keď sa začal americký útok na Irak. Mainstreamové médiá ju zmietli do koša. Jej heroická obrana Arabov, brániacich sa útoku hlavného klienta USA, nebola hodná trvalého uznania.

K vojačke Lynchovej pristupovali celkom inak, čo malo svedčiť o jej horlivej a hrdinskej službe protiarabskému imperializmu. Podľa Naomi Kleinovej "šla do Iraku ako vojak verný vláde". Slovami senátora Jay Rockefellera zo Západnej Virgínie: "Výhľadu na boj čelila skôr s rozhodnosťou než so strachom." Na rozdiel od Corrieovej, ktorá "nešla do Gazy, aby sa zapojila do bojov, ale aby ich prekazila". Na základe očividne umelo vytvoreného príbehu o heroickom boji a záchrane vyrobili americké médiá a Pentagón z Lynchovej falošnú hrdinku.

"Z toho vyplýva," uzatvára Kleinová, "že životy niektorých amerických občanov, aj krásnych mladých bielych žien, sú cennejšie než iné." Podľa Kleinovej, nič "to (ne)demonštruje ostrejšie než rozdielne reakcie na osudy Rachel Corrieovej a vojačky Jessicy Lynchovej".

Kleinová má pravdu, keď kritizuje imperiálnu výberovosť, ktorá robí v mainstreamových médiách z Lynchovej hrdinku a z Corrieovej "neexistenciu", možno dokonca podliaka. Za touto oprávnenou kritikou však Kleinová ukazuje nevšímavosť voči triednemu aspektu, čo pôsobí u serióznej ľavicovej autorky zvláštne. Vie autorka, že Lynchová pochádza z robotníckej triedy zo Západnej Virgínie a do armády vstúpila, aby získala štipendium a mohla naplniť svoj sen -- stať sa učiteľkou v materskej škole? Za kampaňou mocných, ktorí z nej chcú urobiť novú americkú hrdinku, sa skrýva drsnejšia realita. Pred vojnou bola jednou z mnohých ekonomicky znevýhodnených Američanov, ktorých George W. Bush, Donald Rumsfeld a ostatní superboháči pokladajú vo svojej honbe za impériom za nahraditeľných. A rovnako ako mnoho iných mladých ľudí z jej socio-ekonomického prostredia vstúpila Jessica do armády (verbovanej najmä z robotníckej triedy) preto, aby získala štipendium na štúdium. Získala by tak diplom, v USA nevyhnutný pre slušný život. Ako to napísala Anne Tatalinová: "Tu v Západnej Virgínii máme najvyššiu mieru vstupov do armády na hlavu v krajine. Myslím, že to veľa hovorí o možnostiach, ktoré tu mladým ľuďom ponúka ekonomika. Ani miest v uhoľných baniach už nie je dosť. Jessica bola jedna z tých, ktorí verili, snažila sa nájsť spôsob, ako získať vedomosti a vzdelanie, ktoré potrebovala, a potom sa možno vrátiť do milovaného domova v horách. Určite dostala viac, než o koľko žiadala, a to viacerými spôsobmi." (Anne Tatalinová: Evanjelium podľa Jessicy Lynchovej)

Vojenská služba je cena, ktorú Jessica a mnohí ďalší Američania platia za to, že sa narodili na nižších priečkach triednej hierarchie Ameriky -- a tá je štrukturálne krutá, aj keď je kultúrne zahmlievaná. Pri platení tejto ceny sa Jessica so svojimi druhmi z 507. podpornej roty armády USA ocitla celkom náhodou za "nepriateľským" frontom. Dvadsiateho tretieho marca, týždeň po Rachelinej vražde. Následkom prestrelky alebo nehody -- skutočný príbeh sa vďaka manipulácii Pentagónu nikdy nedozvieme -- sa zotavuje z mnohých zranení, vrátane poranenia hlavy, poškodenia chrbtice, zlomenín pravej ruky, oboch nôh, pravého chodidla a členka. Prekonala už niekoľko operácií.

"Šťastný syn"

Neodškriepiteľnou pravdou ostáva, že členovia vládnucej triedy poslali Lynchovú do zóny bojov spolu s desiatkami tisíc nahraditeľných Američanov ako figúrku v gigantickej šachovej hre. Len jeden americký senátor mal svoje dieťa v operácii v Iraku. Jessica Lynchová nie je dcérou senátora, "šťastným synom", parafrázujúc známy rockandrollový text Roberta Forgatyho o triedach, daniach, vlastenectve a vojne. Vôbec nie je jasné, že šla do Iraku s "hviezdami posiatymi očami" (opäť Fogarty). Skôr s obyčajným, pochopiteľným strachom a nádejou, že z toho vyviazne s troškou štátnej pomoci, aby sa mohla dostať na vysokú školu.

Je určite pravda, ako píše Kleinová, že militantná továreň na masový súhlas, zvaná americké "mainstreamové" (v skutočnosti štátno-korporativistické) médiá, dnes prisudzuje vyššiu hodnotu životu "lojálnej" Jessicy Lynchovej než mŕtvej disidentke Rachel Corrieovej. Pravda je to však len v dnešnom a zároveň politicky pochybnom zmysle slova. Je to pravda len po smrteľnom aktivizme Corrieovej, Lynchovej vstúpení do armády, "záchrane" (či akokoľvek to nazveme) a rozhodnutí vlády a médií vytvoriť z príbehu vojačky Lynchovej propagáciu previazaných záujmov peňazí a impéria. Dlhodobejší pohľad na skutočnosť, odrážajúci systémovú triednu nerovnosť, kreslí iný obraz o tom, čie životy si dominantné americké inštitúcie vážia väčšmi.

Hovorme úprimne o bolestnej realite a neľahkých rozhodnutiach. Tragická a vznešená obeť Rachel Corrieovej bola dobrovoľná. Nik zvrchu jej neprikázal byť na nepokojnom Blízkom východe. Nebola to pre ňu ani vstupenka k možnému ekonomickému zabezpečeniu a úspechu (očividne to neboli jej hlavné starosti). Pre Jessicu Lynchovú stáli veci úplne inak. Možno bola "mladá, krásna a biela". No obyčajnou náhodou sa, napriek tomu, narodila v socio-ekonomickej skupine, ktorej mladí členovia sú vystavení mimoriadnemu tlaku, aby poslúžili ako potrava pre imperiálne sny politikov.

Nie, pojem trieda nie je zahmlievaný predovšetkým málo uvedomelými ľavicovými komentátormi. Za nebezpečný chaos v triedach v Amerike môže množstvo historických a kultúrnych okolností. Napriek tomu, mnohí z nás ľavičiarov, mňa nevynímajúc, by sa mali dobre pozrieť do zrkadla pred tým, ako sa nabudúce začnú sťažovať na úspech pravice v získavaní si lojality mnohých bielych Američanov pochádzajúcich z robotníckej triedy. Dokázali sme, aby americké inštitúcie a kultúra boli citlivejšie na rasové, národnostné, etnické, jazykové rozdiely, či rozdiely v rase, veku a sexuálnej orientácii. Vyvolali sme znepokojenie nad impériom a vojnou, ktoré pomohlo mierovému hnutiu začať masové akcie predtým, ako vládcovia začali svoje vojny. Je dôležité, aby sme zachovali a rozšírili silnú citlivosť na triedne rozdiely a opozíciu voči nim, čo bolo vždy hlavným poslaním ľavice.

Článok bol uverejnený na www.zmag.org
kráceno, preložil a upravil Radovan Geist pre slovenský spoločensko-politický týždenník SLOVO.