Rok 2002 bol pre Ameriku korporácií zlý. Zatiaľ čo deväťdesiate roky boli v znamení ustavičného rastu hodnoty akcií, ktorý v druhej polovici ťahali najmä technologické a informačné firmy, teraz máme za sebou dva roky poklesu. Len tento rok stáli bankroty v Spojených štátoch 368 miliárd dolárov a zasiahli aj európske a ázijské trhy. Dôvodov je niekoľko. Jednak pretrváva neistota spôsobená útokom z 11. septembra 2001, a jednak sa investori ešte stále vyrovnávajú so spľasnutím bubliny rozprávkového rastu cien akcií technologických a informačných spoločností. Investície do nich vnímali ako nekonečnú zlatú baňu. Iracionálna viera postavená na zlých odhadoch však nebola jedinou príčinou dnešnej krízy. Stáli za ňou aj celkom obyčajné klamstvá.

Koniec zlatých časov

Už rok pred prvým krachom -- ktorý zasiahol medzičasom legendárny ropný gigant Enron -- varoval ekonóm Graham Turner, že americké hospodárstvo ťahajú umelo vytvárané zisky. Ukázalo sa, že mal pravdu. Enron bol iba špičkou ľadovca. Spoločnosti nepravdivo informovali o svojom hospodárení a zakrývali straty s cieľom udržať ceny svojich akcií hore. Lavína tvrdých pádov strhla i telekomunikačného obra WorldCom (sprostredkuje polovicu svetovej premávky na internete), audítorskú firmu Andersen, Xerox, francúzsky Vivendi, britský Vodafone a mnohých ďalších. Diagnóza bola vždy tá istá. Účtovné podvody. Audítorské firmy, ktoré mali slúžiť ako strážne psy, sa samy zaplietli do klamstiev.

V polovici roka kríza v USA vrcholila. Uvedomila si to aj terajšia vládna elita. Po voľbách, ktoré mali k jednoznačnému víťazstvu ďaleko, ju na vrchol popularity vyniesla reakcia verejnosti na útoky na WTC a Pentagón a nasledujúci "boj proti terorizmu". Jej potenciál pre politický marketing sa však vo svetle rozpadávajúcej sa ekonomiky vyčerpával. Od amerického prezidenta sa očakávalo, že ponúkne riešenie. Nasledovali teda plamenné prejavy a legislatíva rýchlo pretlačená cez Kongres i Senát. Z dvoch možností -- vytvoriť skutočne fungujúce kontrolné mechanizmy postavené na prísnych kontrolách a verejne prístupných informáciách, alebo sa pokúsiť potenciálnym páchateľom nahnať strach prísnejšími trestami -- si administratíva vo Washingtone vybrala tú druhú. Prirodzene. Spoliehanie sa na odstrašenie namiesto prevencie má svoje príčiny.

Dobrý dôvod neriešiť

Individualizácia viny odvracia pozornosť od faktu, že ide o systémovú chybu. Verejnosti sa takto navráva, že zlyhania spôsobilo iba pár "zhnitých jabĺk". Potrestanie niekoľkých vinníkov by potom malo celý problém vyriešiť. No nie je to tak. Kľúčové sú v tomto prípade informácie. Práve ich nedostatok, respektíve bariéry prístupu k nim, umožnili firmám predstierať zisky, aj keď sa pohybovali hlboko v červených číslach. A audítorským firmám umožnili podieľať sa na celom podvode. Firma ako taká nie je "nedeliteľnou jednotkou". Záujmy jej manažmentu a zamestnancov môžu byť rozdielne. Pokiaľ podvody a nasledovný krach môže pre "veľkých šéfov" znamenať veľký zárobok, ostatným prináša len stratu práce.

Súvislosti problému idú hlbšie. Riešením by mohlo byť zverejňovanie kľúčových informácií, to je však nereálne. Nositeľ Nobelovej ceny Joseph Stiglitz to nazýva informačnou asymetriou. V systéme, kde nemá každý z aktérov prístup k rovnakému množstvu informácií, profitujú silní hráči -- tí, čo si svojím sociálnym alebo finančným kapitálom dokážu tento prístup zabezpečiť. A veľkí hráči sponzorujú veľkých politikov. Veľkí politici sedia vo veľkých domoch. Aj v tom Bielom.

Previazanosť záujmov tak spôsobila, že jedinou možnou reakciou bolo sprísnenie trestov. Samozrejme, pri chýbajúcej ochote trestať je iluzórnosť kroku jasná. Verejnosť mohla byť čiastočne uspokojená aj systémami vládneho krytia vkladov, respektíve investícií. To však len znamená, že za podvody, na ktorých sa "nabalilo" niekoľko jednotlivcov, zaplatili všetci daňoví poplatníci. Nie je to veľmi férové, ale niekomu to vyhovuje.

Efekt minimálny

V konečnom dôsledku pripravené zákony a vyhlásenia, že "lepšie dni sú už za dverami" a "nedovolíme podvodom, aby podkopali našu ekonomiku", málokoho presvedčili. Väčšinou ich označili za primálo, prineskoro. Ceny akcií neustále klesali, objavovali sa nové, nepríjemné odhalenia. Zatiaľ poslednou obeťou je spoločnosť Conseco poskytujúca pôžičky a poistenie. 18. decembra 2002 vyhlásila bankrot -- tretí najväčší tohto roku. Štátne orgány ju vyšetrujú pre podozrenia z účtovných podvodov.

Padli aj hlavy v administratíve. Šéf Public Company Accounting Oversight Board, novovytvorenej verejnej inštitúcie, ktorá má dohliadať na audítorské firmy, musel odstúpiť, keďže sám bol kedysi zapletený do jedného podvodu. Inak povedané, William Webster, ktorý mal kontrolovať tých, čo kontrolujú firmy, aby nepodvádzali, podvádzal sám. Nie najlepší "kádrový profil". Následne musel odstúpiť aj šéf amerického najvyššieho kontrolného úradu (US Securities and Exchange Commision) Harvey Pitt.

Prečo by nás to malo zaujímať?

"Pád kapitalizmu" zatiaľ asi nehrozí. Prečo by to potom malo zaujímať obyčajného človeka, ktorý akciovú burzu ani len nezahliadne? Príčin je niekoľko. Podobné krízy majú tendenciu rozšíriť sa do celej ekonomiky. Pre firmy je v prostredí s nestabilnými cenami akcií nielen ťažšie získavať pôžičky, obmedzené je i používanie akcií ako platidla pri veľkých transakciách. To spôsobuje recesiu. Snaha zlepšiť si postavenie znamená takmer nutne racionalizáciu, škrty vo výdavkoch -- teda prepúšťanie. Zasiahnuté sú nielen skrachované spoločnosti, ale celé hospodárstvo.

Mnohí ľudia sú tiež nepriamymi investormi. Ich životné úspory či budúce dôchodky, uložené v akciách, preto v časoch podobnej recesie strácajú hodnotu. Hoci ani nevedia, čo to akciový trh je. Ako príklad slúži Veľká Británia. Konzervatívna vláda kedysi sprivatizovala dôchodkový systém. Počas boomu v 90. rokoch presunuli penzijné fondy investície z bezpečnejších štátnych obligácií na ziskovejšie akcie. Teraz už tretí rok pokles ich cien sprevádza znižovanie hodnoty penzií. Stratu vyčíslili na 70 miliárd libier. Ako sme o tom písali v čísle 23, je to spôsob, ako sa "nedožiť pokojnej staroby".

Otvorenou ostáva aj otázka, kto vlastne podvody a bankroty zaplatí. Výkonní riaditelia i vrcholný manažment si napriek hmlistej hrozbe trestu a promenáde uličkou hanby v médiách svoje slušné zisky zachovajú. Ako už bolo povedané, prežitie spoločností nie je v ich bezprostrednom záujme. Pre audítorské firmy platí to isté. Politici, ak sa im aj nepodarí odviesť pozornosť verejnosti iným smerom a vyhrať ďalšie voľby, tiež nedožijú chudobní. Veľké žraloky burzových trhov zasa dokážu zarobiť na poklese rovnako dobre ako na náraste. Ostávajú teda iba dolné poschodia pyramídy -- drobní akcionári, ktorí uložili celoživotné úspory do akcií, dôchodcovia, o ktorých penzie sa hrá v tejto veľkej lotérii, zamestnanci prepustení v dôsledku bankrotov a recesie.

Za povšimnutie stojí aj spôsob, akým sa Bushova vláda pokúša zlú ekonomickú situáciu riešiť. Prezidentské voľby v roku 2004 sa blížia a hlavnou témou nebude zahraničná politika, ale stav hospodárstva. Súčasný prezident určite nechce zopakovať osud svojho otca, ktorý si druhé obdobie neposedel v kresle napriek oslnivým víťazstvám na medzinárodnom poli. Návrhy sú prinajmenšom kontroverzné -- urýchlenie desaťročného programu znižovania daní. Ako upozorňujú mnohí komentátori a analytici v USA, profitovať z toho budú bohatí. Strácajúca sa stredná vrstva a chudobní sa ocitnú na opačnom konci. Administratíva akoby vychádzala z predpokladu, že akumulácia bohatstva znamená investície, tie zasa hospodársky rast. Minuloročné škandály však naznačujú, že akumulácia problémy skôr zapríčiňuje, než ich rieši. Predovšetkým v systéme, kde neexistujú regulačné mechanizmy a ich vytvoreniu bránia silné záujmy.

Väčšina prípadov sa odohrala v USA. Ani Európa však nezostala ušetrená. Najznámejšími príkladmi sú britský Vodafone a francúzska spoločnosť Vivendi.

Dôvody na pesimizmus

Dajú sa v budúcnosti očakávať ďalšie škandály, ktoré negatívne ovplyvnia globálnu ekonomiku? Dôvody na pesimizmus existujú. Hodnota firmy sa vyjadruje hodnotou jej akcií na trhu. Tie sú signálom pre investorov a partnerov, či sa s ňou oplatí spolupracovať. Keďže konečným cieľom je maximalizácia zisku, na prostriedkoch až tak veľmi nezáleží. Podvod zlepšujúci postavenie spoločnosti nie je ničím neprijateľným. Jediným zločinom je nechať sa chytiť. Súkromné audítorské firmy, ktoré majú kontrolovať účtovníctvo, sa správajú v konečnom dôsledku podľa rovnakých pravidiel. Pre vrcholný manažment a majiteľov je dôležitý zisk, nie "spoločenský záujem".

Dá sa očakávať pomoc od verejných kontrolných inštitúcií? Závisí to od toho, ako je ich práca organizovaná. Pokiaľ sa informácie o stave firiem, s ktorými narábajú, považujú za tajné, efektivita ich činnosti je obmedzená. Bez informovanej verejnosti nebudú mať nad sebou účinnú kontrolu, závisieť budú len od vládnej moci. Voľby sú však dnes viac o kampaniach ako o voličoch. Na to sú potrebné veľké zdroje financií. Pokiaľ však "big business" sponzoruje politikov, zvolení zástupcovia neurobia nič, čo by šlo proti jeho záujmom.

Klasický liberál by povedal, že v dlhodobom horizonte všetko vyrieši trh. Skorumpovaných politikov nahradia čestní. Podvádzajúce spoločnosti stratia dôveru a investície v prospech tých, ktoré hrajú fér. Nie je to celkom tak. Vybudované mechanizmy politickej zmeny bránia obmene elity mimo rámca vykryštalizovaného establishmentu. Nutne nedokonalé informačné prostredie robí z podvodu atraktívnu možnosť maximalizácie profitu. A nakoniec, citujúc pána Keynesa "v dlhodobom horizonte budeme všetci mŕtvi".

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO.