Počas druhej svetovej vojny štáty, ktoré viedli vojnu proti nacistickému Nemecku, uznávali Edvarda Beneša za hlavného predstaviteľa Československa, krajiny, ktorá sa mala po vojne obnoviť. Uznávali, vrátane Sovietskeho zväzu, aj československú exilovú vládu sídliacu v Londýne.

Tragické omyly prezidenta Beneša

Počas prvej svetovej vojny patril Beneš k najbližším spolupracovníkom budúceho prvého československého prezidenta Tomáša G. Masaryka. Po vojne v československých vládach zastával zväčša funkciu ministra zahraničných vecí a po Masarykovej abdikácii sa stal jeho nástupcom. Po drastickej zmene československých hraníc, ktoré nadiktovala konferencia štyroch mocností na jeseň 1938 v Mníchove, abdikoval.

Kľúčovým vnútropolitickým omylom československého prezidenta bolo neuznanie existencie slovenského národa. Dal jasne najavo, že uznanie jeho existencie zo strany českých politikov považuje za vynútené a že má "vedecké" argumenty, ktoré existenciu slovenského národa popierajú. Hlavnou chybou vnútornej politiky už po roku 1918 bolo nepochopenie faktu, že Slovensko je jednoducho iná krajina, s inou históriou a inými pomermi. Napríklad, kým od roku 1848 sa vzťah medzi Čechmi a Nemcami na území českých krajín čoraz viacej vyostroval, na Slovensku nijaký nemecko-slovenský antagonizmus neexistoval. Nemci na území Uhorska boli rovnakou obeťou násilnej maďarizácie ako iné národy a národnosti. Navyše na Slovensku nikdy neobývali súvislé územie, tvorili iba niekoľko ostrovov.

Ešte tragickejším omylom bolo nepochopenie zámerov Stalinovej politiky. Beneš uverejnil názory, ktoré veľmi pripomínali tzv. teórie konvergencie zo 60. rokov minulého storočia. Veril, že po vojne dôjde v ZSSR k demokratizácii a že Stalin bude rešpektovať suverenitu krajín, ktoré oslobodila Sovietska armáda. Akosi nedokázal pochopiť, kto bol napríklad Klement Gottwald a aká bola jeho viazanosť na Stalina.

Tieto omyly a z nich vyplývajúce ilúzie ovplyvnili ďalší vývoj v Československu po vojne.

Systém "ľudovej demokracie"

Budúci charakter československého štátu určoval Košický vládny program. Hoci sa formálne propagovala nadväznosť na prvú Československú republiku, hneď po oslobodení sa uskutočnili také ekonomické a politické zmeny, ktoré znamenali vytvorenie nového usporiadania krajiny. Tento systém sa oficiálne nazýval "ľudová demokracia", hoci sa už vtedy našli kritici, ktorí upozorňovali na paradoxnosť tohto názvu. Demokracia je predsa ľudovláda a čo má vlastne znamenať "ľudová ľudovláda"?

Najrozsiahlejšou ekonomickou zmenou bolo znárodnenie bánk, poisťovní a priemyslu. V tomto smere mali komunisti jednoznačnú podporu sociálnych demokratov. Znárodnenie a pozemková reforma revolučne premenili štruktúru československej spoločnosti. Buržoázia už nemala prakticky možnosť vplývať na ekonomický vývoj krajiny. Odstránili sa dva póly spoločnosti - veľkoburžoázia a sociálne najnižšie postavené vrstvy. Ich príslušníci odchádzali do pohraničia, kde dostávali zariadené byty a pôdu, ktoré zanechali odsunutí Nemci. Najvplyvnejšou ekonomickou silou sa stal štát a vláda, kde mali prevahu komunisti a sociálni demokrati.

Národný front

Politiku československých politických strán charakterizovalo úsilie "odčiniť" dôsledky Mníchova. To znamenalo zmenu zahraničnopolitickej orientácie štátu. Hlavným spojencom namiesto Francúzska a Veľkej Británie, ktoré nás zradili v Mníchove, sa mal stať Sovietsky zväz. Ten sa mal stať hlavnou zárukou proti nemeckej útočnosti. Vnútropoliticky to znamenalo vyriešiť vzťah medzi Čechmi a Slovákmi na základe rovnosti, vyriešiť otázku národnostných menšín ich odsunom alebo asimiláciou (tzv. reslovakizácia maďarskej menšiny). Okrem ekonomických reforiem sa mali uskutočniť aj politické.

Spomienky na stranícky systém predmníchovskej republiky boli negatívne. Vládna koalícia si rozdelila krajinu na pašalíky, kde hlavným predpokladom kariéry bol príslušný stranícky preukaz. Napríklad ministerstvo železníc mali tradične sociálni demokrati. Predvojnové dejiny Československa boli tiež históriou veľkých korupčných afér, za ktorými stáli aparáty politických strán. Navyše rozdrobenosť politických strán mala také dôsledky, ktoré poznáme aj z našej súčasnej skúsenosti, takže sa o nich netreba podrobnejšie rozširovať.

Podľa Košického vládneho programu sa v ČSR dostala k moci vláda Národného frontu. Ten mali tvoriť štyri strany. Komunisti, sociálni demokrati, národní socialisti a ľudovci. Hoci ľudovci o sebe tvrdili, že sú jedinou nesocialistickou stranou, vznikli ešte za monarchie ako kresťanskí socialisti. Lenže tento straníckopolitický systém existoval iba v českých krajinách, na Slovensku najprv existovali iba dve strany - komunisti a demokrati.

Princíp Národného frontu skrýval v sebe povestné "čertovo kopýtko". Opozícia voči vláde sa automaticky stavala mimo zákona. Hegemónom Národného frontu boli od samotného počiatku komunisti, čo im automaticky zaručovalo výhodnejšie podmienky v akomkoľvek konflikte medzi politickými stranami.

Parlamentné voľby v roku 1946

Zvyčajne sa tvrdí, že prvé povojnové voľby v Československu boli slobodné. Lenže za slobodné sa dajú považovať iba v porovnaní s tými, ktoré sa konali po februári 1948. Voliči si síce mohli vyberať medzi rôznymi politickými stranami, ale nemohli sa zakladať nové a princíp Národného frontu vopred určoval, ktoré strany budú tvoriť vládnu koalíciu. Predstavitelia nekomunistických strán v Čechách sa domnievali, že KSČ vo voľbách neuspeje a komunisti budú musieť opustiť mocenské pozície, ktoré obsadili v roku 1945. Mysleli si, že povojnová revolučná vlna už opadáva. Nevideli, že volebný program komunistov je príťažlivý pre značnú časť českého národa, že vyjadruje záujmy nielen robotníkov, ale aj stredných vrstiev a drobných podnikateľov. Iná situácia bola na Slovensku. Tu mala príťažlivejší program Demokratická strana.

Predvolebná kampaň mala búrlivý priebeh. Kým v českých krajinách mala formu konfliktu medzi komunistami a národnými socialistami, na Slovensku komunisti bojovali s demokratmi. V českých krajinách nepresiahla hranicu slovných sporov, no na Slovensku dochádzalo aj k fyzickým konfliktom. Predvolebnú kampaň jeden z lídrov KSČ, Václav Kopecký, charakterizoval slovami: "Kdysi to v Národní frontě vypadalo jako na začátku manželství, v době líbánek, milovali jsme se a nemohli jsme od sebe. Dnes to vypadá jako v manželství po roce. Mrzutosti jsou velké, házíme po sobě hrncema."

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO