Šalom Harari
Narodil sa v roku 1946. Po štúdiu histórie Stredného východu a východnej
Afriky na univerzite v Tel Avive absolvoval rozličné kurzy pre prácu v
spravodajských službách. V rokoch 1984 - 1996 bol veliteľom Oddelenia pre
arabské záležitosti v úrade koordinátora pre vládne aktivity v oblastiach Judea,
Samaria, Gaza. Ako člen izraelskej delegácie sa zúčastnil na mierových
rokovaniach v Madride a Oslo. V súčasnosti pracuje ako nezávislý poradca a
komentátor izraelských médií. Je ženatý a má štyri deti.
Prišiel som sem ako odborník na boj proti terorizmu. Zároveň by som rád
informoval slovenskú verejnosť o našich úspechoch a neúspechoch v boji proti
nemu.
Môže byť, podľa vás, stratégia preventívnej vojny, uplatená voči Sýrii,
Saudskej Arábii a Iránu?
Nie voči Saudskej Arábii. Proti extrémnemu islamu v tejto krajine.
Saudskoarabská vláda tiež trpí v dôsledku jeho útokov.
V poriadku. Otázka však stojí -- bude
vojna pokračovať alebo nie?
Vojna proti extrémnemu islamu nemusí byť nutne typom klasickej vojny, ako
bol útok na Irak. Spojené štáty používajú často malé špeciálne jednotky, ktoré
pomáhajú miestnym vládam bojovať proti teroristickým aktivitám. Rovnako to
prebieha na Filipínach a rovnaký postoj zaujala austrálska vláda, predovšetkým
po útokoch na Bali.Všetci cítime vo vzduchu nejaké nebezpečenstvo. Existujú teroristické skupiny
a sú schopné napadnúť nás na ktoromkoľvek mieste na svete. Iné však je, ako sa s
touto hrozbou vyrovnáme. A preto sa opäť vrátim k pôvodnej otázke -- vidíte vojnu v Sýrii, Iráne či
Saudskej Arábii ako reálnu možnosť?
Od Spojených štátov bolo múdre, že si za cieľ svojho útoku vybrali Irak.
Ukázali tak svoju silu. Ak dnes, keď už ukázali pripravenosť reagovať vojenskými
operáciami, príde Colin Powell do Sýrie a povie: "Ste štát, ktorý podporuje terorizmus," budú omnoho ochotnejší
konať. Pretože budú vedieť, že aj keď zatiaľ ešte len
hovorí, za chrbtom skrýva veľkú palicu --
štvrť milióna amerických vojakov, ktorí nie sú v Spojených
štátoch, ale tridsať kilometrov od sýrskej hranice. A to je veľký rozdiel. Preto
predpokladáme, a dá sa to už aj pozorovať, že Sýrčania budú oveľa ústretovejší.
Sú oveľa ochotnejší rokovať s Izraelom, pripravení vyhostiť niektoré z
organizácií, ktoré operujú z ich územia. A to je ten výrazný dôsledok tejto
vojny. Američania ukázali, že sú schopní zaútočiť, teraz môžu palicu opäť ukryť
za chrbát. Môžu vyvinúť tlak a nebudú už potrebovať vojnu.
Čítal som článok Paula W. Schrödera z amerických konzervatívnych kruhov, v
ktorom napísal: "Skutočným motívom vojny v Iraku bola bezpečnosť Izraela." Súhlasíte s tým?
Povedzme to takto. Washington neviedol v Iraku vojnu kvôli Izraelu, ale
kvôli sebe samému. Je pravda, že Izrael jej výsledkom získal, no to nebol hlavný
motív. Chcel by som vám pripomenúť, že Irak bol hrozbou
stabilite celého regiónu -- aj arabským
štátom.
V 80. rokoch Spojené štáty ten istý režim podporovali...
Ale to bolo už dávno. Samozrejme, je to pravda...
A podporovali ho ako spojenca v boji proti radikálnemu islamu.
Dobre, pozrime sa na to postupne. Irak so Saddámovým režimom bol hrozbou
pre stabilitu celého regiónu. Bol to prvý arabský štát, ktorý kedy napadol a
obsadil svojho suseda -- iný arabský štát -- len preto, aby získal jeho bohatstvo.
Irak v roku 1991 napadol raketami Izrael. Prečo? Čo mu
urobil izraelský ľud? Sme stovky kilometrov od jeho hraníc.
Prenesme sa za vojnu. Akú budúcnosť predpokladáte pre Irak? Vidíte demokraciu
ako reálnu alternatívu?
Vytvoriť demokraciu v arabskom svete v takej podobe, ako funguje v
Spojených štátoch, Európe či Izraeli, bude oveľa ťažšie, než sa hovorí. A bude
to trvať viac rokov. Treba totiž zmeniť celý "harddisk" arabského sveta. To znamená vzdelávanie.
Vidíte to teda ako nejaký boj civilizácií, konflikt medzi islamským svetom a
euroatlantickým?
Áno, dá sa to vidieť ako začiatok boja civilizácií. A
nie kvôli Západu, kvôli islamu. Pre nás sa to začalo už predtým -- boj s terorizmom sme viedli už pred 11. septembrom
2001. My sme bojovali za civilizovaný, západný svet, proti radikálnemu islamu.
Ak sa ma pýtate na vojnu civilizácií, tak áno, západné krajiny, na čele so Spojenými štátmi, vedú vojnu proti islamskému hnutiu na celom
svete.
Ide teda o konečný boj medzi Západom a islamským svetom?
Pokúšame sa to takto nenazývať. Sú milióny mierumilovných moslimov, problém
je, že sa nechali "uniesť" desiatkami tisíc veľmi extrémistických šiítov a duchovných. A preto musíme pomôcť arabskému
svetu, aby dokázal naplno využiť možnosti 21. storočia. Viem, že aj v Iraku sú
umiernení ľudia.
Jedným z najväčších darov arabskej civilizácie západnému svetu je desiatková
sústava. Arabi, aj my, ju voláme nulová sústava. V jedných arabských novinách sa
objavil článok, ktorý hovoril: "My sme
priniesli nulovú sústavu, no sami sme sa zastavili na nule..." Prečo?
Extrémistické názory sa však objavujú aj na druhej strane -- že Palestínčania nie sú národ, a
teda nemajú právo na samostatnú existenciu...
To nie je oficiálna pozícia izraelskej vlády. Uznávame ich ako národ s
právom na vlastný štát. Boli sme pripravení dať im územia -- celý Západný breh, celú Gazu s časťou Negevu aj s východným Jeruzalemom. No len pod jednou podmienkou.
Že to bude konečná požiadavka. Že neprídu a nezačnú žiadať môj domov.
A prečo potom tieto návrhy ignorujú?
Pretože si myslia, že sú na ceste k víťazstvu. Cítia, že budú schopní
zlomiť vôľu izraelského národa a prinútia ho ustúpiť bez toho, aby oni sami
museli zaplatiť.
Teda oficiálna palestínska administratíva si myslí, že môže vyhrať vojnu
proti Izraelu?
Mysleli si to. No teraz sa u nich objavila nová línia myslenia,
reprezentovaná novým premiérom. Poznali, že stratégia násilia voči Izraelu
nebola úspešná, že prehrali. A svoj spor prehrali aj kvôli postoju Spojených
štátov, ktoré majú dnes väčšie pochopenie pre kroky izraelskej vlády v boji
proti terorizmu. A rovnako iné krajiny. Veľká Británia, Austrália -- veď Austrália po útokoch na Bali
už naozaj nie je tou Austráliou, ktorou bola predtým.
Ako si však mohli myslieť, že vyhrajú vojnu proti modernej izraelskej
armáde?
To je kapitola sama osebe. Predovšetkým, arabský svet má odlišné vnímanie
času než západný. Ak hovoríme o čase my, berieme to, ako zvyknú hovoriť
Angličania, spôsobom "čas sú peniaze". Po snahe chceme
vidieť okamžité výsledky. Ale Arabi to vnímajú inak. Pre
nich je všetko dlhodobejšie. Povedia si: "V poriadku, ak nie počas tejto generácie, tak počas
nasledujúcej, ak ani vtedy nie, tak počas tretej." Navyše veria, že víťazstvo im prinesie Alah. Že
víťazstvo príde ako Salladin počas križiackych výprav a zatlačí útočníkov do
mora. Je preto veľmi ťažké vysporiadať sa s takýmto spôsobom myslenia.
Lenže každý deň sa predsa môžu presvedčiť, že po každom ich útoku nasleduje
izraelská tvrdá odpoveď. Bolo predsa už toľko zabitých ľudí, prežili už toľko
utrpenia...
Vzťah k človeku, ľudskému životu, je v arabskom svete celkom iný ako na
Západe. Ak je zajatý nejaký náš vojak, pošleme tam jednotky, aby ho oslobodili.
To isté urobia Spojené štáty. Sme ochotní riskovať pre toho jedného človeka,
pretože jednotlivec je centrom demokracie. Každý je dôležitý. No v arabskom
svete, a je mi ľúto, že to musím povedať, sú ľudia prach. Ľudia sú len prach.
Odporúčam vám prečítať si správu vydanú Rozvojovým programom spojených národov
-- UNDP -- minulý rok. Po prvýkrát robili
výskum o spoločnosti v arabskom svete a po prvýkrát ho
nerobili západní vedci, ale sami arabskí moslimovia. Povedali jednu vec:
"Hlavnou bariérou modernizácie arabského
sveta je islam."
Uznávam, že máte svoju skúsenosť s vojnou. Nikdy som na
Blízkom východe nebol. No keď vás počúvam, mám dojem, že prezentujete obraz
racionálnych bytostí -- Izraelčanov, ktorí bojujú proti iracionálnym Arabom. Zdá sa mi to ako priveľmi
čierno-biele videnie. Zároveň prebiehajú rozhovory o vytvorení palestínskeho
štátu. Ako môžu mať takí iracionálni moslimovia samostatný štát?
Preto vám hovorím, že ak sa to stane, nebude to ako počas rozhovorov v
Oslo. Pokúsime sa o novú dohodu, oveľa dôslednejšiu. A budeme žiadať, aby bol
každý detail v nej implementovaný presne tak, ako to je napísané. Pretože po
Oslo, vždy keď porušili dohodu, tak sme to tolerovali, pretože sme si mysleli,
že sú slabí a ešte sa naučia. Nikdy sa nenaučia, ak nebuchnete po stole. Po
druhé, bude to trvať omnoho dlhšie...
Mierový plán hovorí o roku 2005.
Rok 2005 je nezmysel. Bude to trvať podstatne dlhšie. Nemôžem vám povedať
koľko rokov, no oveľa viac.
A ako chcete uskutočniť túto "racionalizáciu" islamského sveta?
Prvým problémom je dostať pod kontrolu všetky zložky
islamského hnutia. To je vláda vo vláde a v jej centre je mešita. A od nového
premiéra budeme žiadať, tak ako predtým od Arafata, aby dostal tento štát v
štáte pod kontrolu. Napríklad, treba kontrolovať, čo hovoria kazatelia v
mešitách. Pretože ak ich prejavy budú také ako doteraz, boj sa nikdy nezastaví.
Treba dostať pod kontrolu všetky súkromné zbrane -- a sú ich tisíce.
Na to však bude musieť mať nová palestínska vláda
obrovskú moc nad svojimi ľuďmi.
Preto dostal Arafat, a teraz majú prejsť pod kontrolu nového premiéra
Mahmuda Abbasa, 45 tisíc ozbrojencov. Pôvodný počet ozbrojených síl mal byť len
pätnásťtisíc. A dostal všetky ostatné prostriedky, aby bojoval proti islamu.
Problémom však je, že dvadsaťtisíc ozbrojencov je ešte vždy pod kontrolou Al
Fatahu. Porušili teda dohodu. Naším cieľom je, aby neboli na palestínskom území
dve centrá moci. To by nebol problém len pre nás, ale aj pre nich samých.
Tvrdíte teda, že aj terajšia palestínska vláda hovorí dvoma jazykmi?
Áno. Dá sa to nazvať Jánusova tvár --
podľa antického boha, ktorý mal dve tváre. A to sa musí
zastaviť. Nemôže pokračovať situácia, keď po anglicky hovoria pekné slová, no po
arabsky, v mešite, hovoria iné. Kto kedy preložil prejavy duchovných z
mešít?!
Hovoria o porážke Izraela?
Nie o porážke, o zničení. Je to normálny jazyk v islamistickom hnutí, ale
tiež v časti OOP (Organizácia za oslobodenie Palestíny). Tieto názory podporuje
radikálny islam, ale i samotný Arafat.
Znamená to teda, že chcete, aby sa naučili žiť bez islamu?
Nie bez islamu. Pozeráme sa na islam ako na každé iné náboženstvo. Ak budú
veriaci racionálni ľudia, môže sa stať veľmi umierneným smerom. Veď v minulosti
aj mnohé iné náboženstvá bojovali, no jediné, ktoré ostalo bojovné dodnes, ktoré
ostalo netolerantné k iným, je islam.
No ako chcete zmeniť zmýšľanie ľudí?
Predovšetkým vzdelávaním. To je niečo, čo sa usilujú dať Spojené štáty
celému arabskému svetu. Colin Powell mal nedávno veľmi dôležitý prejav
-- ako zmeniť ich
systém vzdelávania. Veď sami Arabi hovoria, že ak ho nezmenia, ostanú uviaznutí
v siedmom storočí. Poviem vám jeden príklad. Američania dali svetu mnoho
moderných vynálezov, to isté Európania, ba dokonca aj malý, šesťmiliónový
Izrael. Pozrite sa, čo sme dosiahli za päťdesiat rokov v high-tech, v biológii,
biotechnológiách. A to je nás len šesť miliónov a máme asi šesť univerzít. V
arabskom svete je vyše stopäťdesiat univerzít. Povedzte mi o jednom jedinom
vynáleze, ktorý dali tomuto svetu. A viete prečo? Pretože tam nie je sloboda
myslenia. Neexistuje tam akademický výskum. A dôvod? Tradícia extrémneho islamu.
Druhým spôsobom, ako zmeniť ich zmýšľanie, je politické usporiadanie. Sme
pripravení dať im občiansky štát. Sme pripravení na dva štáty pre dva národy. No
nikdy nepristúpime na riešenie dvoch štátov pre jeden, palestínsky, národ.
Všimnite si situáciu v bývalej Juhoslávii. Tam bol prijatý pokus o nejaké
podobné riešenie. Medzinárodné mierové jednotky oddeľujú bojujúce tábory a
dávajú im čas, aby sa naučili žiť mierový a produktívny život. Čo si myslíte o
tejto možnosti?
Izrael je vo všeobecnosti proti zahraničnej intervencii do problému,
pretože si myslíme, že by ho mali riešiť len zúčastnené strany. Rovnako sme
vyriešili naše problémy s Egyptom i Jordánskom. No zároveň, Izrael nie je proti
kontrolnému systému, ak ho budú viesť Spojené štáty. Pretože máme pocit, že
minimálne niektoré európske mocnosti nás neposudzujú férovo. Pozrite sa na
Chiraca.
Tvrdíte, že Francúzsko je protiizraelské?
To nie. Netvrdíme ani, že by nemalo v procese zohrávať nijakú úlohu.
Francúzsko je v poriadku, no je priveľmi proarabské.
Musí však čeliť rovnakému nebezpečenstvu militantného islamu ako iné
národy.
Je pravda, že Francúzsko čelí mnohým hrozbám zo strany terorizmu. Problémom
však je, že na rozdiel od Spojených štátov, vo väčšine prípadov bolo pre nich
výhodnejšie hľadať s teroristami kompromis, nie bojovať proti nim.
Kompromisy robila aj bývalá izraelská ľavicová vláda. Aké je postavenie
ľavice v Izraeli dnes?
To je dnes komplikovaná otázka, pretože dnes je izraelská ľavica v
ťažkostiach. Jedným z dôsledkov palestínskeho konania bolo, že poškodili
vlastných priateľov -- ľavicu. Poškodili tých, čo s nimi sympatizovali od samého začiatku.
Neviem, či tieto dva roky ničenia sa budú dať napraviť, alebo sú definitívne.
Každopádne, izraelská ľavica bola prvá, ktorá im bola ochotná poskytnúť mnohé
ústupky -- územie, prostriedky na
voľby...
Bol tento postoj spôsobený aj kontaktmi, ktoré mali s Arafatom
prostredníctvom Socialistickej internacionály?
Arafat je členom všade. Začal svoju kariéru ako Moslimský brat, a teraz sa
vrátil späť a opäť sa správa ako príslušník Moslimského bratstva. No dvere sa už
zavreli. Mnohí ľudia, ktorí boli ochotní hovoriť s ním, či už ako pravičiari
alebo ľavičiari, s ním už hovoriť nechcú.
Izraelskú ľavicu teda zničili teroristi?
Nielen teroristi. Aj Arafatov Al Fatah. Viete, čo bola ich najzničujúcejšia
operácia v poslednom čase? Keď pred pár mesiacmi jednotky Al Fatahu vstúpili do
jedného z najľavicovejších kibucov v Izraeli a zabili matku s deťmi. Tento kibuc
dovtedy bojoval v mnohých otázkach, týkajúcich sa palestínskej pôdy, proti vláde
na strane Palestínčanov. A oni ho napadli na rozkaz vysokého veliteľa Al Fatahu.
A to je len malý výrez veľkého obrazu.
Viete, po druhej svetovej vojne prišli do Izraela mnohí ľudia z Ruska,
Rumunska s ideami o čistom komunizme. Pamätám si, že v mojom kibuci zvolali
komunisti zasadnutie o otázke, čí obraz má byť v spoločnej jedálni na stene
vyššie -- Stalina alebo Ben Guriona. Tieto
veci sa diali. Kibuc sa rozdelil na dva pre rozdielne názory na to, či máme podporovať Sovietsky zväz, alebo máme ostať neutrálni a prípadne
akceptovať nejakú americkú pomoc. Pamätám sa aj na ďalšiu debatu. V strede
kibucu bola silážna veža. Nevedeli sme sa dohodnúť, ktorá vlajka má na nej
visieť počas Dňa nezávislosti vyššie --
červená, či národná.
A dnes?
Hovorme o období pred dvoma-tromi rokmi. Na strane ľavice prevláda silné
sociálne cítenie -- štát sa má
starať o chudobných ľudí, o zdravotný systém, o vzdelávanie,
zatiaľ čo pravica...
To je v poriadku. Aký je však postoj voči Palestínčanom?
Ľavica bola oveľa pripravenejšia na kompromisy. Pravicový Likud bol pred
šiestimi- siedmimi rokmi ochotný poskytnúť im len autonómiu. No neraz sa stalo,
že časom aj pravica prijala riešenia ľavice. No počas týchto dvoch rokov sa veľa
zmenilo. Pozrite, väčšina mojej rodiny bola ľavicová. Moja sestra bola členkou
strany Meretz, čo je "ľavica plus", moja mama bola
členkou mestskej rady v Nazarete, reprezentujúcou starú
ľavicovo-centristickú stranu, môj otec bol tiež jej členom, môj brat bol voličom
ľavice... Teraz mi môj brat povedal, že volil Šarona! Viete, čo to znamená?
A čo vy?
Ak by som mal oznámkovať Šarona známkami od jedna do desať podľa toho, ako
sa vysporiadal s takouto zložitou situáciou, dal by som mu osmičku. V posledných
voľbách, ale to je len môj osobný názor, mnohí izraelskí ľavičiari, ktorí v
skutočnosti boli ochotní dať Palestínčanom ich vlastný štát, volili Likud.
Prečo? Je to trest za to, že Barak priniesol, po dohodách z Oslo, Izraelu
katastrofu -- ekonomickú,
morálnu...
Čím morálnu?
Tým, že nás nútia robiť na ich území veci, ktoré sa nám samým nepáčia!
Izraelskí ľudia nechcú v Palestíne vládnuť. My nie sme novodobí Rimania.
Situácia spôsobuje dovnútra mnoho bolesti, vyvoláva vnútornú diskusiu.
Hovoríte o násilí. Čo si myslíte o násilí voči Palestínčanom?
Predovšetkým, každý vojenský čin provokuje násilie. V Izraeli, ak niekomu
zničia dom, prípad ide pred súd. A v mnohých prípadoch dôjde až pred izraelský
najvyšší súd.
Samozrejme, ja sám som len pozorovateľ, nikdy som nebol v podobnej situácii.
Čo však vidím v televízii? Samovražedný útočník zabije bombou v Izraeli niekoľko
ľudí a o dva dni vidím obrázky izraelských vojakov strieľajúcich na
Palestínčanov. Je to ako "oko za oko, zub
za zub".
Nie, nie. Mnohokrát sa Izrael pokúšal riešiť vec
pokojne. Povedali sme Palestínčanom: "V
poriadku. Zabudnime, čo sa stalo, dáme vám nejaký deadline.
Vyriešite si to sami." Vezmite si mesto
Betlehem, ktoré bolo plné gangov. Po tom, ako sme vyčistili
mesto, zatkli zločincov, odišli sme a povedali sme im, že je pod ich kontrolou.
Ak to zvládnu, dáme im ďalšie. To bola politika poslednej Barakovej vlády, ktorú
by ste mohli nazvať ľavicovou. Viete, čo sa stalo? Dali sme im Betlehem, o 24 až
48 hodín bol opäť plný vagabundov, ktorí prišli aj z mnohých iných miest.
Pretože oni neurobili so svojimi silami nič! Rovnakú vec sme skúsili v Gaze.
Akú úlohu zohrávajú, podľa vás, v tomto konflikte médiá?
Zohrávajú bezpochyby veľkú úlohu. Len niektoré z nich informujú o všetkom.
Napríklad v Izraeli sú, podľa mňa, len jedny noviny, čo poskytujú správy, ktoré
idú do hĺbky problému. Všetky ostatné idú len po povrchu. Len obrázky krvi,
časti tiel. Pri zahraničných je to rovnaké. Pokiaľ je obeťou iba jeden človek,
médiá to nezaujíma. Sám som bol svedkom vražedného útoku na jedného spoluobčana,
ktorý CNN odmietla prevziať do správ. Poznám množstvo podobných prípadov, pri
ktorých sa veľké médiá správali navlas rovnako.
Na druhej strane obyčajný televízny divák u nás vidí, že násilie prúdi
obojsmerne. Krátko po výzve palestínskeho premiéra Abbasa o nemožnosti riešenia
konfliktu vojenskou cestou nasledovali samovražedné atentáty dvoch
Palestínčanov. Paradoxne, po výzve Colina Powella, adresovanej izraelskému
premiérovi Šaronovi o konsolidácii pomerov v prospech mieru, zastrelili hneď na
druhý deň izraelskí vojaci niekoľko Palestínčanov. O vôli k mieru sa dá len
ťažko hovoriť na oboch stranách. Prečo dávate Šaronovej politike väčšiu nádej na
úspech než v Barakovom prípade?
Odpoviem konkrétne: ak sa násilie a teror nezastaví, Šaron povie
"nie" rokovaniam. Nemôže však ani
dôjsť s tým, že vydá mesto Betlehem Palestínčanom a nechá
ich, nech pokračujú vo svojej doterajšej podpore terorizmu a explóziách násilia
v Tel Avive. To nie je už možné. Ako ste spomínali, o tých, čo boli zabití, sa
nedá povedať, že boli obeťami mieru. Okrem toho, o každom zbúranom dome, ktorý
strhneme rodinám samovražedných atentátnikov, musí osobitne rozhodnúť súd.
Prístup k otázke možného mieru musí byť premyslenejší a obozretnejší ako
doteraz. Najprv jeden splnený krok, až potom môže nasledovať ďalší. Najväčším
problém je, že tento proces sa ocitol v rukách malých skupín, ktoré sú vysoko
militarizované a pri jednom útoku by dokázali zničiť celé mesto. Žijeme v
demokracii, ak si neudržíte podporu obyvateľstva, stratíte ju a nemôžete
postupovať ďalej. Obyčajného človeka nezaujímajú rozhovory alebo rokovania, on
chce vedieť, aký vplyv bude mať nová situácia na jeho život, jeho rodinu a
prácu. Počuli ste už o včerajšej tragédii? Stala sa v Rijáde, dvetisíctisíc
kilometrov od Izraela. Potom, čo Američania ohlásili stiahnutie vojsk zo
Suadskej Arábie, a ich presun ku krajinám v Golfskom zálive, došlo k násiliu.
Pri týchto útokoch na západných manažérov, ale aj domáce deti a strážnikov vraj
zomrelo dvadsať ľudí, niektorí hovoria o oveľa vyššom čísle. Akú vinu má
najmenej sedem zabitých a päťdesiat zranených amerických civilistov na tom, čo
sa deje na Blízkom východe? Aká je tam prepojenosť medzi ich utrpením a týmto
konfliktom? Ja vám poviem, aká je tam súvislosť: ešte tu nebola dostatočné
spomínaná: islam.
Ak za útok na amerických civilistov môže islam, potom sme opäť pri totálnom
konflikte dvoch kultúr. Ako si možno predstaviť v tejto situácii realizáciu
samostatného palestínskeho štátu -- jednu
z podmienok dnešnej "mapy cesty k mieru"?
Jednou z možností je odovzdanie časti územia, alebo
jedného regiónu Palestínčanom, v ktorom by museli ukázať, že vedia zaviesť a
udržať poriadok, a teda účinnú kontrolu nad násilím. Pretože to je základný
problém. Viete si predstaviť, že by vám v tejto krajine niekto pobehoval iba tak
s kalašnikovom a sem-tam niekoho zastrelil na ulici? Ako by ste na to
reagovali?
Neviem presne , čo by som urobil, ale určite by som chcel niečo proti tomu
podniknúť.
Viete, ako by zareagovali v palestínskom meste? Zatlieskali by mu.
Podľa Palestínčanov sú izraelskí osadníci modernými kolonizátormi Blízkeho
východu. Určite nezvyšujú, ale nepriamo vlastne znižujú bezpečnosť Izraela.
Napriek tomu, že 70 percent izraelských voličov je za zrušenie niektorých osád a
zníženie celkového počtu štyristotisíc osadníkov, premiér Šaron zamietol
americkú výzvu G. Busha o zamrazení výstavby židovských osád na okupovaných
palestínskych územiach.
V prvom rade k počtu osadníkov. Podľa mojich údajov ich žije 220 tisíc na
Západnom brehu, päť až šesťtisíc v pásme Gazy, podobné číslo možno očakávať i vo
východnom Jeruzaleme. Väčšina osadníkov denne dochádza za prácou do Jeruzalema a
do oblasti Tel Avivu. Prekvapuje ma, že sa ma po včerajšom televíznom vysielaní
pýtate na problém bezpečnosti. Ako som spomenul, a ak ste ma sledovali pozorne,
podľa demokratického práva na sebaobranu sú osadníci síce vyzbrojení v masívnom
počte, no 90 percent z nich tieto zbrane nepoužíva. Pokiaľ ide o postoje Georgea
Busha a Ariela Šarona k otázke výstavby nových osád, nie sú v zásade rozporné.
Bush sa vyjadril, aby sa už nestavali nové osady, Šaron viac-menej súhlasil s
týmto názorom, v čom sa názorovo rozchádzajú, je otázka štatútu a postavenia
potomkov týchto osadníkov. O nich bol aj tento spor. Pozrite sa na tému
osadníctva aj s inej strany. Vyrástol som v kibuci, ako aj moja mama. V rámci
Izraela ich existuje niekoľko desiatok. Čo myslíte, ako sa na nich dívajú
Palestínčania, konkrétne Jásir Arafat? Nazval ich osadami. Preto by sme mali
diskutovať aj o tom, čo sú osady a čo nie, keď aj kibuc má byť formou
osadníctva. To je prvá časť mojej odpovede na vašu otázku. S touto témou súvisí
aj palestínska požiadavka návratu utečencov. Mnohí z nich tvrdia, aby sme sa
vrátili k stavu spred roka 1948 (rok založenia izraelského štátu) a vyzývajú,
aby sme sa vrátili tam, odkiaľ sme prišli. Napríklad do Európy. Tým sa
nepožaduje rokovanie a ústupky od nás, ale popiera sa legitimita izraelského
štátu. Viete, zvyčajne si rozprávame vtipy, aby sme sa navzájom povzbudili a
dokázali prežiť v takýchto podmienkach. Keď nad tým teraz rozmýšľam, neprichádza
mi na um ani jeden z nich. Situácia je vážna.
Čím sa vyznačuje najnovšia Šaronova politika?
Šaronov boj proti terorizmu má už svoje konkrétne výsledky. Jeho úspech
spočíva v tom, že sa mu podarilo znížiť rozsah teroru a počet samovražedných
útokov. Už v porovnaní so situáciou spred roka a pol je tam badateľný rozdiel.
Ak sme predtým zbúrali jeden dom do roka rodine atentátnika, dnes to robíme,
povedzme, raz za týždeň. Zistili sme, že rodiny, odkiaľ by mohli pochádzať
potencionálni samovražední teroristi, sa im v tom radšej usilujú zabrániť. Vojna
proti terorizmu nie je jedným blokom. Pripomína stenu, ktorá pozostáva z
množstva jednotlivých tehál. Šaronovi sa v nej doposiaľ podarilo zvíťaziť v
dvoch smeroch. Vidíme, že podľa názorov občanov ako politik u nich vyhráva.
Zároveň sa mu podarilo získať dôveru Západu, udržiavať s ním dobré vzťahy. O
Barakovi sa dá povedať, že to schytal zo všetkých strán. Palestínčania reagovali
na jeho politiku masívnou vlnou teroru. Západ ho nikdy neakceptoval, alebo
lepšie povedané, neudržiaval so Západom nikdy obzvlášť dobré vzťahy. Nuž a
občania o ňom jednoznačne rozhodli vo voľbách. Treba však ešte dodať, k
Šaronovmu úspechu prispel aj fakt, ako zvykneme s istým zveličením a humorom
povedať, že vždy, keď mal Izrael problémy, pomohla mu arabská strana
-- útokom proti nemu. Ten aktuálny útok dal opätovne možnosť západnému svetu lepšie pochopiť povahu
nášho konfliktu, pretože zvyčajný obraz o nás ako ničiteľoch palestínskych
obydlí skresľuje skutočný problém.
V európskom meradle je často odpor Palestínčanov vnímaný aj ako súčasť ich
oslobodzovacieho boja za právo na sebaurčenie. Teror straší všetkých. Nemôžu
Palestínčania pokladať svojich mŕtvych za obete boja za slobodu?
Obete za slobodu? To je dobré, tento výraz ešte niekde určite použijem. Ale
vážne. Na začiatku som spomínal, že chcem hovoriť o úspechoch, ale aj poučeniach
z neúspechov našej politiky na Blízkom východe. Jednou z najvážnejších lekcií
je, že sme prineskoro začali brať vážne dnešný islamský systém výchovy. Dlho sme
pred ním zatvárali oči. Slová môžu ublížiť a zabiť. Ak niekto vyzýva štrnásť-
alebo päťnásťročné deti, choďte a staňte sa samovražednými atentátnikmi, aby ste
zabíjali Židov, nie sú to iba reči. Ak ich niekto počúva odmalička, urobí to.
Opakujem, slová vedia zabíjať. Časť z nás ich tolerovala s odôvodnením, že ide o
slobodu prejavu. Dnes je jasné, že existujú limity.
Pred chvíľou ste hovorili, že arabské univerzity sú neproduktívne, keďže v
nich nevládne sloboda prejavu...
Ja hovorím o slovách, ktoré by boli zakázané aj tu. Ako člen mierovej delegácie v Oslo vám môžem potvrdiť, že skúsenosť o
zabíjajúcich slovách je naše poučenie z obdobia po mieri v Oslo. Reči nemusia
zabíjať bezprostredne, ale aj neskôr. Ich jed sa dedí z generácie na generáciu.
Ešte počas mierových rozhovorov v Oslo mnohí z nás iba kývli rukou, keď počuli
podobné výzvy k zabíjaniu, a upokojovali nás aj seba tvrdením: nechajte ich, veď
sú to iba slová. Nie sú. To je lekcia, z ktorej sme sa poučili.
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO
|