Koncom roku 1992, keď už bolo zrejmé, že Česko-Slovenská Federatívna Republika (alebo ako sa už vtedy tento často premenúvaný štát oficiálne nazýval) stojí pred definitívnym zánikom, sa tiež občas vtipkovalo. Väčšina Židov však hľadela do budúcnosti cez čierne okuliare. Moja vtedy 79-ročná matka rezolútne vyhlásila: "V slovenskom štáte žiť nebudem. Zažila som ho raz, a to mi stačilo." Hoci tieto slová odzrkadľovali názory väčšiny ľudí, ktorí prežili holokaust, nebral ju nik priveľmi vážne. Už preto nie, že sme si vôbec nevedeli predstaviť, kam by vo svojom veku odišla, čo by robila. Zachovala sa ako skutočná dáma, ktorá neporuší daný sľub. V auguste 1993 oslávila v rodinnom kruhu osemdesiatku, v septembri odišla na rekreáciu do Piešťan. Tu vážne ochorela a po mesačnej hospitalizácii v októbri zomrela. Oficiálna diagnóza mala zložitý latinský názov, ale zasväteným bolo jasné, že jej, ľudovo povedané, puklo srdce. Narodila sa síce ešte za čias monarchie, ale stotožnila sa s Československom a prebiehajúce udalosti ju desili. Aj preto, že si už predtým "za slovenského štátu" na vlastnej koži overila pravdivosť večnej židovskej skúsenosti zo života v diaspóre: každá zmena je k horšiemu.

* * *

Podobné negatívne pocity neboli vtedy medzi Židmi výnimkou. Niektorí, najmä mladší, sa odsťahovali do Čiech či ešte ďalej, starší chtiac-nechtiac ostali. Paradoxné je, že s podobnými reakciami sa židovská komunita lúčila kedysi s Rakúsko-Uhorskom. Vznik ČSR, teda štátu, ktorý teraz tak trpko oplakávali, vítali s nedôverou či dokonca so zbraňou v ruke. Historička Marsha Rosenblith v zaujímavej štúdii o roku 1918 uvádza, že viedenskí Židia prirovnávali zánik monarchie k najtrpkejšiemu momentu dovtedajšej židovskej histórie, k 9. Avu. V tento deň Židia na celom svete každý rok žialia nad zničením jeruzalemského chrámu. Podobné postoje sa objavili aj na slovenskom území. Stránky dobových novín aj po desaťročiach vyčítavo pripomínali, že 31. december 1918 označovali nemeckí, maďarskí, ale tiež židovskí obyvatelia Bratislavy za najsmutnejší Silvester v dejinách. Krátko po polnoci totiž mesto oslobodili (alebo obsadili?) československé légie. Zánik ich dovtedajšej vlasti sa stal realitou. Pozitívne postoje k "žaláru národov" vyplývali predovšetkým z faktu, že od prijatia Tolerančného patentu (1781) sa postavenie Židov sústavne zlepšovalo. Na základe národnostného zákona (1867), ale predovšetkým podľa zákona 42/1895 získali plnú rovnoprávnosť. Reakciou na pozitívny vývoj bola lojalita k monarchii a jej ideám. Oprávnenosť nostalgických spomienok zdanlivo zdôvodňovali aj prvé, prevažne negatívne kontakty s novou mocou. Potvrdzovali citovanú skúsenosť o zmene k horšiemu. Rozpad monarchie a konštituovanie ČSR sprevádzala na Slovensku vlna rabovačiek. Karol A. Medvecký i Vavro Šrobár zhrnuli vo svojich knihách Slovenský prevrat, resp. Osvobodené Slovensko množstvo autentických spomienok z takmer celého slovenského územia. Zozbierané údaje dokumentujú, že násilnosti, ktoré prebehli vo väčšine dedín či miest, mali antisemitský charakter a smerovali najmä proti Židom a ich majetkom. Rýchlo sa však ukázalo, že takéto aktivity neodrážajú idey a ideály Československa. Naopak, vládnuci režim zásady liberálnej demokracie nielen slovne deklaroval, ale ich aj reálne aplikoval. Po uplynutí približne päťročnej "skušobnej doby" sa preto z väčšiny židovských občanov stali presvedčení prívrženci nového štátu. Potvrdili to nielen v časoch prosperity, ale aj v krízových okamihoch roku 1938. Dokumentovali tak zároveň ďalšiu overenú skúsenosť: Židia neformujú pozitívne či negatívne stanoviská k prostrediu, kde žijú, podľa mena štátneho útvaru, ale na základe osobných skúseností a konkrétnych hodnôt, ktoré v ňom platia. V období existencie prvej ČSR Židia objektívne dobré podmienky na náboženský, kultúrny a sociálny život odplácali lojalitou.

* * *

Pri ďalšej zmene (k horšiemu) sa ich pozícia prevrátila naruby. Autonómia a od 14. marca 1939 samostatná Slovenská republika predznamenala najväčšiu tragédiu v dejinách slovenského židovstva. Vyplynula z tlaku cudzích mocností, ale tiež z aktivity domácich protagonistov režimu i nemalej časti obyvateľstva. Príslušníkov prenasledovanej menšiny najskôr zbavili základných práv, potom označkovali žltou hviezdou, okradli o majetky. Napokon desaťtisíce Židov legálne a podľa zákona (dokonca ústavného) deportovali a zavraždili v koncentrákoch. Krátkych šesť rokov zabrzdilo komunitu na dlhé desaťročia. Väčšina zahynula a tí, čo prežili, stratili vieru, rodiny, ideály a tým často aj svoje židovstvo. Okrem žiaľu ostala nenávisť k režimu, symbolom a predstaviteľom štátu, ktorý sa aktívne pričinil o prekonané utrpenie. Po oslobodení naďalej pretrvávala nedôvera k všetkému a všetkým, ktorí sa k tomuto dedičstvu hlásili. Preživší privítali zánik totalitnej republiky a obnovu Československa, mnohí však dali radšej prednosť životu v zahraničí, v bezpečnejšom svete. Pokiaľ ostali na území Slovenska, vedome sa prispôsobovali majoritnému okoliu a opúšťali tradície predkov. Rovnako ako ostatní spoluobčania, verejne prijímali ideály komunizmu alebo ich v tichosti odmietali, vrastali do slovenskej kultúry, ktorá sa stávala súčasťou ich osobnosti. Ich úsilie prijímala majoritná spoločnosť často odmietavo, takže chtiac-nechtiac museli ostať Židmi - to je však už iná kapitola.

* * *

August 1968 inicioval situáciu, ktorú najlepšie vystihuje verš klasika: "... a čo mladé zutekalo, a čo staré nevládalo". Komunita stratila prirodzenú generačnú štruktúru, ale aj motiváciu pre ďalšie aktívne fungovanie. Z týchto dôvodov mnohí vítali November 1989 s nádejou na lepšiu budúcnosť jednotlivcov i celku. Verili, že ideály z námestí sa stanú súčasťou každodennej reality. Nemali vnútorný problém stotožniť sa s deklarovanými hodnotami demokracie. S narastaním prejavov slovenského nacionalizmu však oživené nádeje čoraz väčšmi zatieňovali obavy z ďalšieho vývoja. Čoraz hlasnejšie sa ozývali požiadavky rehabilitácie vojnovej Slovenskej republiky a jej protagonistov, na čele s Jozefom Tisom, čoraz častejšie sa zviditeľňovali symboly bývalého štátu a jeho inštitúcií (napr. Hlinkovej gardy). Najmä tým starším sa vracali spomienky na najťažšie životné chvíle. Situáciu zhoršovala skutočnosť, že nastupujúca vládna garnitúra netlmila obavy, skôr podporovala atmosféru neistoty a strachu. Meradlom budúcnosti sa stával nielen rozvoj demokracie či ekonomiky, ale tiež (pre Židov často v prvom rade) oficiálne postoje k Slovenskej republike 1939-1945. Inak povedané: k holokaustu.

* * *

V počiatkoch existencie nového štátu tvorili vládnu koalíciu HZDS, SNS a ZRS. Najmä SNS, ktorého predstaviteľka Eva Slavkovská sa stala ministerkou školstva, presadzovala stranícky pohľad a pokúšala sa ospravedlniť neospravedlniteľné. Najvýraznejším jablkom sváru sa stala kniha M. S. Ďuricu Dejiny Slovenska a Slovákov. Prvé vydanie z roku 1995 sa obišlo bez väčšieho záujmu verejnosti. Situácia sa vyhrotila, až keď o rok neskôr vyšlo ako účelová publikácia ministerstva školstva druhé doplnené vydanie. Náklad 90 tisíc výtlačkov distribuovali na základné a stredné školy. Cez prizmu Ďuricovho pohľadu sa mali formovať názory žiakov na druhú svetovú vojny, Slovenské národné povstanie, holokaust...

Držím toto dielo vo svojej knižnici a môžem kedykoľvek odcitovať množstvo príkladov neobjektívnej apologetiky slovenského štátu, pokusy zľahčiť jeho (zlo)činy, vrátane deportácií. Obsah, ale najmä skutočnosť, že išlo o knihu oficiálne určenú na výučbu dejepisu, vyvolala v židovskej komunite rozhorčenú odozvu. Tendenčnosť autorových interpretácií podnietila aktívny odpor aj v iných vrstvách spoločnosti. Do protestov sa zapojili médiá, početné katolícke, evanjelické aj židovské inštitúcie a osobnosti, široká škála historikov, pedagógov, sociológov, ale aj predstavitelia laickej verejnosti. Kniha dnes nie je oficiálnym prameňom, v školských knižniciach však naďalej ostáva a mnohí učitelia ju využívajú.

Nebol to jediný príklad antisemitských postojov, ktoré sa stretli s aktívnou či tichou podporou vládnej moci. Spomeniem početné články týždenníka Zmena, roky trvajúci a stále neukončený súdny proces s vydavateľom Protokolov sionských mudrcov, násilné akcie skínov, opakované devastovanie židovských cintorínov, napr. v Košiciach, Šahách či naposledy v Bánovciach nad Bebravou. (Mám dojem, akoby tieto akty prebiehali podľa rovnakého modelu. Dosiaľ vypátraní páchatelia boli bez výnimky neplnoletí žiaci, ktorí si vraj potrebovali vybiť energiu a vlastne netušili, čo spáchali... Ich činy údajne nemajú antisemitské pozadie, predstavujú "len" prejavy vandalizmu. Na náhodu je tu priveľa podôb a ja by som sa rád niekedy stretol s autorom tejto schémy).

Domnievam sa, že práve kauza Ďurica paradoxne začala prelamovať ľady nedôvery. Morálna podpora zo strany verejnosti otupila aspoň čiastočne ostne nedôvery. Židia citlivo sledujú nielen prejavy antisemitizmu, nacionalizmu a xenofóbie, ale aj opačné postoje. Vďaka tomu súčasnú Slovenskú republiku už mnohí z nich nevnímajú ako nasledovníka slovenského štátu. Narastajúci optimizmus ešte väčšmi upevnili výsledky volieb v roku 1998 a 2002 a pozvánky do európskych a euroatlantických štruktúr (NATO, EÚ).

* * *

V dôsledku spomenutých pozitívnych tendencií sa pôvodné "zmierenie s nevyhnutnosťou" postupne premieňa na lojalitu. Ďalší vývoj spoločnosti ukáže, či ide o dočasný stav, ktorý vydrží len do vyhlásenia výsledkov (najbližších) volieb, alebo o trvalý trend. V tomto prípade v budúcnosti možno bude aktuálny variant starého židovského vtipu: Po piešťanskej promenáde sa medzi množstvom exotických hostí prechádza ortodoxný Žid v kaftane, klobúku, s bradou a pajesami. Na zvedavé pohľady okoloidúcich reaguje otázkou: "Čo ste ešte nevideli Slováka?"

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO