Srbský spisovateľ Aleksandar Tišma (1924), autor románu Kápo o bývalom páchateľovi, hľadajúcom svoju voľakedajšiu obeť a usilujúcom sa konečne vystúpiť z bludného kruhu svojej životnej úzkosti, podal veľmi sugestívny obraz - alebo skôr psychogram aj s anamnézou - muža, ktorý sa za vojny stal (spolu)páchateľom z čohosi viac než len z pudu sebazáchovy. Lamian, hlavná postava, študuje pred vypuknutím vojny v Záhrebe. Čiastočne dobrovoľne (pre silnejúci chorvátsky nacionalizmus a xenofóbiu), čiastočne z vôle svojich rodičov, ktorí ho ani radšej nedali obrezať a formálne z neho spravili katolíka, poprie svoje židovské korene, chce sa asimilovať, tak ako milióny Židov v Európe. Jeho stratégia dôsledného popierania toho, čím skutočne je, ho po kľukatých chodníčkoch osudu dovedie najprv k morálnej indiferentnosti, neskôr k cynickému stotožneniu sa s násilím. To, čo ukazuje Tišma, je viac než eichmannovská "banalita zla", tu sú obnažené najhlbšie individuálno-psychologické vrstvy teroru, mimo akejkoľvek ideológie, ale aj mimo akejkoľvek nevyhnutnosti prežiť.

Púť páchateľa za obeťou

Lamianovi sa po namáhavom prelúskaní novín z podbrdského kamióna akosi podarí vydedukovať, že Szabatka je vlastne maďarský názov pre Suboticu, a že teda Helena Lifka - ten sentimentálny "šašo" z Osvienčimu - na ktorej sa kedysi sadisticky vyvršoval, no nakoniec ju bohvieprečo nezabil, pochádza z tej istej krajiny ako on. Táto skutočnosť ho privedie na myšlienku, aby sa pokúsil svoju dávnu obeť vyhľadať a ak to bude možné, sám pre seba si v konfrontácii s ňou objasniť vlastnú minulosť. Nejde mu o nijaké ospravedlnenie, nijaké pokánie. Len o sebapochopenie.

Lamianova púť z Banjaluky do Subotice a neskôr odtiaľ do Záhrebu, kam sa koncom sedemdesiatych rokov Helena Lifka presťahovala, je sprevádzaná útržkovitými spomienkami na tie najstrašnejšie chvíle v koncentračných táboroch v Chorvátsku a potom v Osvienčime. Hoci príbeh je vyrozprávaný v tretej osobe, Tišma čitateľovi ani na okamih nedá vydýchnuť a celý čas z neho robí podobného "svedka" udalostí, za akého sa považuje aj Lamian. Táto postava trpí - hoci bola kápom - okrem výčitiek svedomia, ktoré v ňom vyvolala totálna inakosť, neuchopiteľnosť Heleny Lifky, aj koncentráčnickým komplexom: všetko, na čo mu padne zrak, sa v okamihu mení na materiál, vyvolávajúci asociácie s lágrami: či je to pohľad na mladé ženské telo, na postavu starca v okne oproti hotelu alebo na prestretý biely obrus v reštaurácii. Všetky predmety okolitého sveta sú znakmi, obsadené jedinou témou.

Román po holokauste

Vďaka myšlienkovej hĺbke, psychologickému detailizmu, štylistickej brilancii a úprimnému morálnemu zaangažovaniu, s akými A. Tišma vyrozprával Lamianov príbeh, je Kápo rozhodne románom, ktorý patrí k vrcholom literatúry účtujúcej s ďalekosiahlymi dôsledkami Osvienčimu. Ak však napriek tomu povieme, že určitý problém tejto otriasajúcej knihy tkvie v lineárnosti Lamianovho putovania, hľadania a rozpomínania, nechce to byť salónny cynizmus. Na tristo husto potlačených strán knihy, v ktorej centre sa nachádza púť človeka k tomu druhému a k sebe samému, je tu predsa len trochu málo rozvinuté súčasné dianie. Inými slovami, takýto rozsiahly román - po skúsenosti s dôsledkami "moderny", ku ktorým patrí nielen holokaust, ale aj nové techniky vnímania a písania - kladie azda trochu väčšie požiadavky na to, čo nazývame čas rozprávania. Toto "viac" je naznačené napríklad v Lamianovej záhrebskej epizóde zo súčasnosti: hlavná postava si dovedie do hotelovej izby prostitútku a po mnohých rokoch, na pozadí súčasnosti jej akosi postupne svitne, čo bolo za jeho dávnymi kápovskými excesmi: nie virilizmus, sexuálna neukojenosť, ani kompenzácia strachu, ale spletenec komplexov, spoly uvedomovaných pocitov voči ženám a ťaživých fantaziem. Ku koncu knihy to Tišma pomenúva s absolútnou brutálnosťou: "To svoje plaché židovstvo rozháňal tancom so vztýčeným údom, s neobrezaným údom, chcel tak predbehnúť ich možnú nenávisť, možné pohŕdanie a nedovoliť tej nenávisti a tomu pohŕdaniu preniknúť k pramenisku ich mysle, ich vôle." Napriek mnohým ďalším psychologickým postrehom - v nich je Tišma skutočný majster - zostáva epizóda s prostitútkou, ktorá predchádzajúcu myšlienku evokovala, jedným z mála dôrazných odkazov na aktívnu úlohu súčasnosti v románovom dianí. Takéto odkazy tu nájdeme vlastne len tri: popri tejto je to už spomenutá epizóda s maďarskými novinami a do tretice prekvapivé rozuzlenie románu. Akokoľvek, to nečakané rozuzlenie je určite najsilnejším momentom knihy, ktorý dokazuje, že aj mnoho rokov po vojne a holokauste možno o tejto téme písať z nových uhlov pohľadu.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO