28. 2. 2003
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
28. 2. 2003

Amerika, robíš to lepšie

Prečo Židia na celom svete vkladajú viac dôvery do armády USA ako do mierového hnutia

Natan Sznaider
z týždenníka Die ZEIT preložila Táňa Súľovská, úvodné slovo Martin Muránsky

Na začiatku irackej krízy sa zdalo všetko jasné: dobro proti zlu, Západ proti ďalšiemu diktátorovi. Nemecký výstrelok o neútočení na Irak nikto nebral priveľmi vážne. V dnešných úvahách o irackej kríze čítame titulky, oznamujúce krízu západnej politiky a riziko rozpadu transatlantického spoločenstva. Iste si spomínate na Rumsfeldovo rozlíšenie starej a novej Európy. Máloktorý diplomatický výrok prehĺbil rozpory spoločenstva ako práve tento. Sprítomnil totiž fundamentálny spor demokracie o demokraciu, spor medzi mienkou silnejšieho a názorom väčšiny. Po víkendových masových protestoch proti irackej vojne na celom svete je zrejmé, že tento spor patrí na program dňa. O to ťažšie je vyznať sa v dnešnej bitke o Irak a nenechať sa pritom zmanipulovať zažitými predsudkami.

Na Slovensku, krajine mnohých politických strán a jednoliato tvarovanej verejnej mienky, sa takmer každá udalosť premieta do straníckeho politického postoja. Ak k tomu pridáte osvedčený stereotyp kádrovania ľudí na pravičiarov a ľavičiarov, každá záhada je dopredu vyriešená - všetci niekam patria a rozmýšľajú ako musia. Výsledkom je prevažne mlčiaca pasívna väčšina.

Uznáte, situácia, ktorá nepraje demokracii, ani úsiliu dohodnúť sa. Oba dnešné príspevky v rubrike Trendy sa uberajú opačným smerom: od deklarácie politických postojov k pochopeniu kontextu a predpokladov európskej politiky. Pokiaľ ide o pochopenie sa, súperom tejto snahy bola a je tabuizovaná pravda. Výber príspevkov o nemeckom pacifizme na jednej a o vzťahu židovských komunít k Amerike na druhej strane nebol náhodný už z tohto dôvodu. Európa má naozaj svoje deliace čiary. Nedajú sa vyjadriť slovníkom straníckej politiky. Nedajú sa redukovať ani na veľké a často nič nehovoriace názvy ako Amerika a Európa alebo ľavica a pravica. Presahujú ich. Aj za touto deliacou čiarou existujú konkrétne dejiny a často neodpustiteľné udalosti. Na chvíľu zabudnite na čaro veľkých pojmov a skúste sa začítať do trpkej skúsenosti povojnových generácií, hovoriacej o dvoch podobách dnešnej Európy.

Našu Európu delia a spájajú vlastné dejiny. Jej občania sa naozaj vedia dohodnúť na mnohom vo svete politických hodnôt. Nevedia sa zmieriť však s tým, čo sa stalo a dialo v ľudských osudoch v časoch oboch svetových vojen . Nemecký pacifizmus nie je preto iba výrazom Schröderovej šikovnosti vo volebnej kampani. Vojna je v povedomí nemeckých občanov niečo, od čoho sa celé generácie dištancovali. Chceli na ňu ako na kultúrnu porážku zabudnúť. Z toho istého dôvodu má ich židovský spoluobčan strach a obavu. Nenásilie v európskych dejinách sa ľahko menilo na ničnerobenie, keď išlo o záhubu iného. Militarizácia sveta zasa pripomína traumy vojenského cynizmu a nevinných obetí. Často rieši veci tak, že poviete: nikdy viac takéto svinstvo. Kto má pravdu? Ten, kto pochopil, prečo tieto čiary nezmiznú. Treba sa v nich vyznať. Nechcem sa ďalej púšťať do toho, čo ma ako téma presahuje. Radšej navrhujem, aby sme v našej, tak typicky slovensky mlčiacej spoločnosti našli priestor pre sprístupnenie traumatických tém. Technokratické "vyznáme sa lepšie ako väčšina" oproti, "týka sa to predsa všetkých" pozná svojho sprostredkujúceho komunikátora: sú ním dejiny obáv a nádejí ľudí v historickej pamäti. Keďže čo sa týka hovorenia o sebe, sme na tom tak mizerne, ako sme, musíme si ich prečítať ako vyrozprávaný príbeh iných. Som presvedčený, že príspevky Jana Rossa a Natana Sznaidera nám v pri pochopení toho nášho, Slovensko deliaceho príbehu pomôžu.

Martin Muránsky


Na akú tému sa môžu hádať dvaja priatelia, ktorí sa inak v oblasti politiky na všetkom zhodnú? Ak je jeden z nich Žid, a ten druhý nie, tak je to iste len na tému Amerika. Potom sa z dvoch liberálov stanú bojovné kohúty. "Amerika porušuje všetky medzinárodné zákony, je imperialistom, ide jej predsa len o ropu, tento Bush je taký primitívny!""My" sa musíme proti tomu brániť. Zo židovského kútika možno reagovať už len zdržanlivo.

Ako sa dajú vyjadriť pocity, aby sa človek pritom nestratil v etnickom esencializme? Existuje vôbec niečo ako židovský postoj voči Amerike? Ako možno vysvetliť, že Amerika znamená oslobodenie, keď človek sám nechápe, prečo tomu nerozumejú práve Nemci, a potom ho strasie pri myšlienke, že azda ani rozumieť nechcú?

Ako človek vysvetlí, že ako Židovi sa mu najľahšie dýcha práve v Amerike? Amerika vždy bola a stále je pre mnohých Židov "zasľúbenou krajinou", skutočným Sionom, kde pre nich tečie mlieko a med. Pre Židov je skutočne najbezpečnejším miestom na tomto svete, je krajinou, kde sa pred krátkym časom Žid Joseph Lieberman takmer stal viceprezidentom. Americký humor je aj židovským humorom, a to nielen kvôli Woodymu Allenovi a Lennymu Bruceovi. Veľká americká kniha piesní by bola bez Ira a Georgea Gerschwinovcov, ako aj Irvinga Berlina nemysliteľná a nepočuteľná.

Nie náhodou veľa Židov, ak sa im obzvlášť dobre darí, povie jednoducho "Amerika". V nijakej inej krajine na svete to Židia nedotiahli tak ďaleko ako v Amerike - áno, dokonca tak ďaleko, že je antižidovským náladám dovolené hovoriť "o Židmi kontrolovaných mocenských centrálach a médiách." Ale ani pritom nechytá človeka zimničná triaška, ale vzbudzuje to v ňom skôr skrytý pocit hrdosti, lebo si želá, aby to bolo naozaj tak. Preto vo svojom povedomí mnohí Židia vnímajú útoky voči Amerike ako útoky voči Židom.

Ak sa poprechádzate po nemeckých mestách, uvidíte, že najprísnejšie strážené budovy sú americké a židovské úrady. Je to len náhoda? Ako vysvetlíte priateľovi, že v prípade Iraku zdieľate intuície Američanov? Čo ak si človek myslí, že sa v Iraku chystá niečo, čo sa sociálno-pedagogickým dialógom nedá odstrániť zo sveta? Ako vysvetlíte, že existuje postoj, ktorým sa dá povzniesť ponad medzinárodné dohovory, keďže tieto zmluvy už vo vážnych prípadoch zlyhali?

Kto je opojený ropou

Človek počúva svoju argumentáciu, hovorí veci, ktoré by vlastne ako liberál nechcel počuť zo svojich úst. Hovorí: "Len Amerika nás môže ochrániť," pretože Amerika je možno tou najžidovskejšou krajinou na svete, možno ešte židovskejšou ako Izrael. Lebo v Amerike sa nik nemusí asimilovať, neexistuje nijaký americký esencializmus, ktorému by sa musel prispôsobiť. V Amerike je človek minulosťou (tým, odkiaľ pochádza) a prítomnosťou (ústavným vlastencom) súčasne. Asimilačný tlak je často menší a zachovávanie kultúrnych identít v rámci multikultúrnej koncepcie je legitímne, a tak sa identita Židov a iných skupín nemusí profilovať nevyhnutne na základe ich spojenia s vlasťou. Nik netrepe sprostosti o integrácii, život v diaspóre je životom v ustavičnom napätí medzi univerzalizmom a partikularizmom. Sme priveľmi univerzálni na to, aby sme boli špecifickí, priveľmi partikulárni na to, aby sme boli univerzálni. Tak typicky americkí - a napokon azda aj "typicky židovskí"? Dá sa dnes vôbec ešte niečo také vôbec vysvetliť nemeckému liberálnemu priateľovi, ktorý sa celý život pokúša vymaniť zo stiesňujúceho partikularizmu a dnes vôbec nechce pochopiť, že človek chce svoj typicky židovský osud radšej zveriť americkej armáde než nemeckému mierovému hnutiu?

Potom si človek v dennej tlači prečíta každodenné útoky na Ameriku, navštívi spoločenské podujatia, na ktorých Dan Diner predstavuje svoju novú knihu Obraz nepriateľa - Amerika. Robí to spoločne s Philippom Rogetom, ktorý vo svojej knihe L'Ennemi Américain nastavuje nemeckým antiamerikanistom zrkadlový obraz francúzskych antiamerikanistov. A potom to v publiku opäť vrie: Amerika ako vojnový štváč, imperialista, Amerika je vulgárna, materialistická, typický Hollywood, všetko redukuje len na peniaze.

A potom je tu argument za všetky argumenty: ropa. Ide predsa len o ropu. Ropa ako magický kľúč na vysvetlenie sveta. Ropa ako sezam, otvor sa. Je ťažké pochopiť, prečo sa toto slovo vždy vyslovuje s eroticky zakaleným zrakom. Kto povie ropa, môže sa tváriť módne antiimperialisticky a antiglobalisticky. Ešte viac vzrušuje samotné slovo. Ropa sú peniaze. A peniaze sú zlé, znamenajú odcudzenie a sú typicky židovské. Nikdy nepadlo zaťažko toto odcudzenie personifikovať. My všetci poznáme stotožňovanie peňazí so Židmi, a všetci vieme, ako sa toto stotožňovanie prenieslo na Ameriku a Američanov.

Samozrejme, také niečo sa nehovorí, pretože človek predsa nemôže prísť s kyjakom antisemitizmu. To môže spôsobiť problémy, a nikoho predsa z toho nechceme upodozrievať. Ak to však niekto vyjadrí tak priamo ako Dan Diner vo svojej knihe, potom je jasné, že sa mu vráti poznámka - "typicky židovské". Pretože Diner a aj Henryk Broder, patria k tým z mála židovských intelektuálov, ktorí jasne a zreteľne hovoria: "Za vaším antiamerikanizmom sa skrýva (skôr zle, než naozaj), starý, už unavený antisemitizmus, ktorý nie je napokon ničím iným než odporom voči pluralistickej moderne." A keď potom Diner deklaruje "princíp Amerika" za nový "princíp nádeje" a tvrdí, že americká zástava zamenila červenú farbu ako symbol slobody, to už liberálna elita nemôže stráviť iba tak. Práve v časoch, keď americká kultúra zvíťazila nad vysokou európskou kultúrou, sa skutočne dá za týmto argumentom tušiť niečo starožitné. Ale práve to zasiahlo citlivé miesto elít. Práve liberálna elita si to nechce nechať vyčítať, lebo antisemitizmus je iracionálny a tabu, ale byť proti Amerike, to je niečo celkom odlišné.

Dá sa jej to vyčítať?

Prečo by človek nemohol povedať, že Američania myslia len na ropu a chcú ovládať svet? A možno niesli za 11. september spoluvinu? Čo to má spoločné so Židmi? Nuž, niečo by sa našlo. A je to presne to, čo povedal Diner priamo do očí svojmu publiku v Elmau, mieste, kde sa liberálna elita stretáva s kultúrnymi konzervatívcami k spoločným úvahám. Práve na takýchto podujatiach je potreba ostať medzi Židmi asi najsilnejšia.

Tak stoja antiamerikanizmus a antiantiamerikanizmus neosobne proti sebe v debatách zástupcov odlišných politických táborov: "Musí to byť predsa v tejto krajine znovu možné..." Iste. Pre nepriateľov je Amerika na pozadí súčasného vývoja globalizácie reprezentantom "kozmopolitnosti" - čo sa kedysi asociovalo so Židmi. Aby sme si to uvedomili, stačí pohľad na podobnosť medzi antiamerikanizmom a antisemitizmom, ktoré možno často nájsť spolu v diskurze antiglobalistov. Týmto antiamerikanistom by chcel človek povedať, že mu ich argumenty niečo pripomínajú. Ale oni tomu nerozumejú: "Proti Židom? Ale kdeže! Možno kritiku Izraela, ale tá je predsa oprávnená, či nie?" Výčitku antisemitizmu antiamerikanisti rýchlo zamietnu, veď ich kritika spočíva na... - ozaj, na čom?

Skrátka, nejde len o Ameriku. Nová Európa sa zakladá na ohraničení sa voči ostatným. Amerika slúži ako zrkadlo, tak ako v debatách z minulých mesiacov poslúžilo ako zrkadlo Turecko. Ohraničujeme sa od Ázijcov a moslimov, tým, že odmietame vstup Turecka do Európy. Ohraničovanie sa smerom navonok je v čase globalizmu, keď sa už hranice medzi "vo vnútri" a "vonku" nedajú rozlíšiť, súčasne aj ohraničovaním sa smerom dovnútra. Vonkajšie vymedzenie sa voči Turecku, ktoré znamená aj ohraničenie sa voči moslimom dovnútra, sa skôr či neskôr dotkne aj Židov. A tí to cítia. V prípade iného zrkadla, Ameriky, je to ešte jasnejšie. Ak sa antiamerická rétorika priveľmi podobá antižidovskej rétorike, musí to človek brať ,,osobne".

Ostáva otázka, či Európa bez Ameriky vôbec existuje. Vieme si vôbec predstaviť alternatívnu Európu, bez negatívnych citov? Alebo sa spýtam inak: Ako môže vzniknúť kozmopolitná Európa, ktorá si vystačí bez antiamerikanistických nálad? Kozmopolitizmus nie ako abstraktná filozofia, ale ako žitá prax, ktorá je zakotvená v srdciach ľudí? Tým by mali byť myslené univerzálne hodnoty, ktoré citovo uchopia ľudí, a nie sú len abstraktnou filozofiou. Ironické je to, že takým je americký pragmatizmus. Moderný kozmopolitizmus sa začína tam, kde sa končí štátna suverenita. Najvyšším dobrom je ľudský blahobyt a povinnosť neostať ľahostajným voči utrpeniu iných. Nebyť len pozorovateľmi, ale všetko staviť na to, aby sa zabránilo utrpeniu nevinných. V tom spočíva kozmopolitná morálka politiky ľudských práv a humanitárnej intervencie.

Nemajte strach z utópií!

Keď osvietenskí myslitelia v 18. storočí hovorili o kozmopolitných občanoch, vzťahovali to na svetoobčanov, ktorých rodisko bolo výsledkom čírej náhody a ktorých skupinová príslušnosť spočívala v duchovnej príslušnosti k svetovému spoločenstvu. Dalo by sa veľa hovoriť o tomto pocite spolupatričnosti. Vyžaduje zodpovednosť za všetko, kdekoľvek na svete sa niečo deje. Ak jej dôsledky domyslíme do konca, vedie k vytvoreniu medzinárodných zákonov a inštitúcií, aby bolo možné tieto princípy garantovať.

V našich časoch, v časoch globalizácie, potrebujeme mať predstavu svetoobčianstva, ktoré spočíva na étose individuálnej sebarealizácie a výkonnosti. Amerika môže tento kozmopolitizmus symbolizovať, hoci niekedy naň sama zabúda. A práve v Amerike si veľmi dobre uvedomujú rozdiel medzi ideálom a skutočnosťou, čo často kritici "s dobrými úmyslami" mimo Ameriky prehliadajú. V židovskej pamäti je táto symbolika silne ukotvená. Amerika je predsa tiež spoločnosťou outsiderov, prisťahovalcov, utečencov. Preto sa tam Židia mohli tak dobre uchytiť. Symbolizuje pluralizmus, a to aj v jeho náboženskom význame.

Každý útok na Ameriku preto chápu ako útok na vlastný životný pocit. Ani sa to inak chápať nedá. Keď sa svet začne pomaly stávať Amerikou, bude to pre Židov nádej, pretože Amerika koniec koncov obhajuje aj slobodu byť antiamerický. Ak dnes vôbec existuje globálny konsenzus, ktorý možno vidieť v demokracii, v otvorených trhoch a v ľudských právach ako cieľoch, ktoré stoja za to, potom to súvisí s cieľmi samotnými, ale aj s tým, že sú súčasťou amerického nároku na moc. Teda: Nebojte sa utópií!

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

                 
Obsah vydání       28. 2. 2003
28. 2. 2003 Václav Klaus se stal českým prezidentem
1. 3. 2003 Má ČR takového prezidenta, jakého si zaslouží? Jan  Čulík
28. 2. 2003 Volba prezidenta -- jaké to bulvární téma! Jan  Čulík
27. 2. 2003 Ben Bradlee: Politikové dnes lžou líp než kdy předtím Jan  Čulík
28. 2. 2003 První muž na Hradčanech je i symbolem spravedlnosti vedle andělů a Boha Ivo V. Fencl
28. 2. 2003 Bůh, pašovaný do paragrafů evropské Ústavy Štěpán  Kotrba
28. 2. 2003 O fanfarónství a dvouocasém prezidentovi Hugo  Schreiber
28. 2. 2003 OST-RA-VAR: Dobré hry na ostravském divadelním festivalu Jitka  Peřinová
27. 2. 2003 NA PAVLAČI: Třetí volební zkouška Hugo  Schreiber
27. 2. 2003 Prezident pre ťažké časy Oskar  Krejčí
27. 2. 2003 Agónie v České televizi pokračuje Jan  Čulík
27. 2. 2003 Prezidentská volba: Počítám, počítáme...kdo je nejlepší? Miloš  Dokulil
27. 2. 2003 Za co se udělují zápočty na škole, kde učí Jan Sokol a Zdeněk Pinc Jan  Čulík
27. 2. 2003 Ave Caesar aneb kdyby blbost nadnášela... Štěpán  Kotrba
28. 2. 2003 Je neférové kritizovat pouze FHS UK Eduard  Piňos
27. 2. 2003 NOVÉ POVĚSTI ČESKÉ
tentokráte o Libuši
Pusť voly, roucho změň, na kůň se rač posadit a s námi jeti
Hugo  Schreiber
28. 2. 2003 Svržení diktátora nebo inscenovaná fraška? Stanislav  Holubec
27. 2. 2003 Štátu chýba nová generácia nezaťažených pracovníkov rezortu vnútra i tajnej služby Peter  Takáč
27. 2. 2003 Odkaz Víťazného februára Martin  Muránsky, Radovan  Geist
27. 2. 2003 Válka v Iráku se připravuje, občanská válka v USA již začala Radim  Valenčík
28. 2. 2003 Holokaust ako súčasť našej kultúry Martin  Domček
28. 2. 2003 Bludný kruh hrôzy Tibor  Kružlík
28. 2. 2003 Krívajúca analógia Peter  Greguš
1. 3. 2003 Železný trumf nového prezidenta ČR? Karel  Mašita
28. 2. 2003 Prečo Židia na celom svete vkladajú viac dôvery do armády USA ako do mierového hnutia Natan  Sznaider
28. 2. 2003 Židia na Slovensku desať rokov po... Peter  Salner
27. 2. 2003 Spása světa podle Fidela Castra Zdeněk  Jemelík
26. 2. 2003 Jsme svědky rozkladu atlantického společenství?
26. 2. 2003 Vysokoškolští učitelé se v ČR chystají stávkovat
26. 2. 2003 Konference ve Florencii
26. 2. 2003 ÚOHS: Tvrdý nátlak paní Válové z Media Observatory by byl bojkotem práva
25. 2. 2003 Media Observatory: Český antimonopolní úřad ignoruje ústavní pořádek
5. 2. 2003 Pošta redakci
4. 2. 2003 Hospodaření OSBL za leden 2003 Jaroslav  Štemberk
18. 6. 2004 Inzerujte v Britských listech

Názory a argumenty ze Slovenska RSS 2.0      Historie >
28. 2. 2003 Prečo Židia na celom svete vkladajú viac dôvery do armády USA ako do mierového hnutia Natan  Sznaider
28. 2. 2003 Krívajúca analógia Peter  Greguš
28. 2. 2003 Židia na Slovensku desať rokov po... Peter  Salner
28. 2. 2003 Bludný kruh hrôzy Tibor  Kružlík
28. 2. 2003 Holokaust ako súčasť našej kultúry Martin  Domček
27. 2. 2003 Ako zviditeľniť neviditeľné Damas  Gruska
24. 2. 2003 Zlatá éra sa skončila, Rybníčkov "očisťovací" tím v STV začal svoju kúru Martina  Nemethová
24. 2. 2003 O agentúre rozhodne dotazník Jana  Matúšová
24. 2. 2003 Slovenské referendum o EU: "Nemôžeme chodiť do každého domu" Jana  Matúšová
24. 2. 2003 Sterilizácia Rómok: Rasizmus a diskriminácia vo slovenských nemocniciach? Martina  Ferenčíková
24. 2. 2003 O sterilizácii rómských žien Lubomír  Sedláčik
17. 2. 2003 Hlúpa rozprávka o múdrom Jánovi, alebo že by to bolo naopak? Andrej  Sablič
14. 2. 2003 Kocky sú hodené! Pavol  Stach
12. 2. 2003 Lokálky: prežitok minulosti, alebo perspektívna regionálna doprava? Aleš  Bílek
12. 2. 2003 Zmení štrajk ortieľ nad železnicami? Karol  Labaš