Na Slovensku, krajine mnohých politických strán a jednoliato tvarovanej verejnej mienky, sa takmer každá udalosť premieta do straníckeho politického postoja. Ak k tomu pridáte osvedčený stereotyp kádrovania ľudí na pravičiarov a ľavičiarov, každá záhada je dopredu vyriešená - všetci niekam patria a rozmýšľajú ako musia. Výsledkom je prevažne mlčiaca pasívna väčšina.

Uznáte, situácia, ktorá nepraje demokracii, ani úsiliu dohodnúť sa. Oba dnešné príspevky v rubrike Trendy sa uberajú opačným smerom: od deklarácie politických postojov k pochopeniu kontextu a predpokladov európskej politiky. Pokiaľ ide o pochopenie sa, súperom tejto snahy bola a je tabuizovaná pravda. Výber príspevkov o nemeckom pacifizme na jednej a o vzťahu židovských komunít k Amerike na druhej strane nebol náhodný už z tohto dôvodu. Európa má naozaj svoje deliace čiary. Nedajú sa vyjadriť slovníkom straníckej politiky. Nedajú sa redukovať ani na veľké a často nič nehovoriace názvy ako Amerika a Európa alebo ľavica a pravica. Presahujú ich. Aj za touto deliacou čiarou existujú konkrétne dejiny a často neodpustiteľné udalosti. Na chvíľu zabudnite na čaro veľkých pojmov a skúste sa začítať do trpkej skúsenosti povojnových generácií, hovoriacej o dvoch podobách dnešnej Európy.

Našu Európu delia a spájajú vlastné dejiny. Jej občania sa naozaj vedia dohodnúť na mnohom vo svete politických hodnôt. Nevedia sa zmieriť však s tým, čo sa stalo a dialo v ľudských osudoch v časoch oboch svetových vojen . Nemecký pacifizmus nie je preto iba výrazom Schröderovej šikovnosti vo volebnej kampani. Vojna je v povedomí nemeckých občanov niečo, od čoho sa celé generácie dištancovali. Chceli na ňu ako na kultúrnu porážku zabudnúť. Z toho istého dôvodu má ich židovský spoluobčan strach a obavu. Nenásilie v európskych dejinách sa ľahko menilo na ničnerobenie, keď išlo o záhubu iného. Militarizácia sveta zasa pripomína traumy vojenského cynizmu a nevinných obetí. Často rieši veci tak, že poviete: nikdy viac takéto svinstvo. Kto má pravdu? Ten, kto pochopil, prečo tieto čiary nezmiznú. Treba sa v nich vyznať. Nechcem sa ďalej púšťať do toho, čo ma ako téma presahuje. Radšej navrhujem, aby sme v našej, tak typicky slovensky mlčiacej spoločnosti našli priestor pre sprístupnenie traumatických tém. Technokratické "vyznáme sa lepšie ako väčšina" oproti, "týka sa to predsa všetkých" pozná svojho sprostredkujúceho komunikátora: sú ním dejiny obáv a nádejí ľudí v historickej pamäti. Keďže čo sa týka hovorenia o sebe, sme na tom tak mizerne, ako sme, musíme si ich prečítať ako vyrozprávaný príbeh iných. Som presvedčený, že príspevky Jana Rossa a Natana Sznaidera nám v pri pochopení toho nášho, Slovensko deliaceho príbehu pomôžu.

Martin Muránsky

Na akú tému sa môžu hádať dvaja priatelia, ktorí sa inak v oblasti politiky na všetkom zhodnú? Ak je jeden z nich Žid, a ten druhý nie, tak je to iste len na tému Amerika. Potom sa z dvoch liberálov stanú bojovné kohúty. "Amerika porušuje všetky medzinárodné zákony, je imperialistom, ide jej predsa len o ropu, tento Bush je taký primitívny!""My" sa musíme proti tomu brániť. Zo židovského kútika možno reagovať už len zdržanlivo.

Ako sa dajú vyjadriť pocity, aby sa človek pritom nestratil v etnickom esencializme? Existuje vôbec niečo ako židovský postoj voči Amerike? Ako možno vysvetliť, že Amerika znamená oslobodenie, keď človek sám nechápe, prečo tomu nerozumejú práve Nemci, a potom ho strasie pri myšlienke, že azda ani rozumieť nechcú?

Ako človek vysvetlí, že ako Židovi sa mu najľahšie dýcha práve v Amerike? Amerika vždy bola a stále je pre mnohých Židov "zasľúbenou krajinou", skutočným Sionom, kde pre nich tečie mlieko a med. Pre Židov je skutočne najbezpečnejším miestom na tomto svete, je krajinou, kde sa pred krátkym časom Žid Joseph Lieberman takmer stal viceprezidentom. Americký humor je aj židovským humorom, a to nielen kvôli Woodymu Allenovi a Lennymu Bruceovi. Veľká americká kniha piesní by bola bez Ira a Georgea Gerschwinovcov, ako aj Irvinga Berlina nemysliteľná a nepočuteľná.

Nie náhodou veľa Židov, ak sa im obzvlášť dobre darí, povie jednoducho "Amerika". V nijakej inej krajine na svete to Židia nedotiahli tak ďaleko ako v Amerike - áno, dokonca tak ďaleko, že je antižidovským náladám dovolené hovoriť "o Židmi kontrolovaných mocenských centrálach a médiách." Ale ani pritom nechytá človeka zimničná triaška, ale vzbudzuje to v ňom skôr skrytý pocit hrdosti, lebo si želá, aby to bolo naozaj tak. Preto vo svojom povedomí mnohí Židia vnímajú útoky voči Amerike ako útoky voči Židom.

Ak sa poprechádzate po nemeckých mestách, uvidíte, že najprísnejšie strážené budovy sú americké a židovské úrady. Je to len náhoda? Ako vysvetlíte priateľovi, že v prípade Iraku zdieľate intuície Američanov? Čo ak si človek myslí, že sa v Iraku chystá niečo, čo sa sociálno-pedagogickým dialógom nedá odstrániť zo sveta? Ako vysvetlíte, že existuje postoj, ktorým sa dá povzniesť ponad medzinárodné dohovory, keďže tieto zmluvy už vo vážnych prípadoch zlyhali?

Kto je opojený ropou

Človek počúva svoju argumentáciu, hovorí veci, ktoré by vlastne ako liberál nechcel počuť zo svojich úst. Hovorí: "Len Amerika nás môže ochrániť," pretože Amerika je možno tou najžidovskejšou krajinou na svete, možno ešte židovskejšou ako Izrael. Lebo v Amerike sa nik nemusí asimilovať, neexistuje nijaký americký esencializmus, ktorému by sa musel prispôsobiť. V Amerike je človek minulosťou (tým, odkiaľ pochádza) a prítomnosťou (ústavným vlastencom) súčasne. Asimilačný tlak je často menší a zachovávanie kultúrnych identít v rámci multikultúrnej koncepcie je legitímne, a tak sa identita Židov a iných skupín nemusí profilovať nevyhnutne na základe ich spojenia s vlasťou. Nik netrepe sprostosti o integrácii, život v diaspóre je životom v ustavičnom napätí medzi univerzalizmom a partikularizmom. Sme priveľmi univerzálni na to, aby sme boli špecifickí, priveľmi partikulárni na to, aby sme boli univerzálni. Tak typicky americkí - a napokon azda aj "typicky židovskí"? Dá sa dnes vôbec ešte niečo také vôbec vysvetliť nemeckému liberálnemu priateľovi, ktorý sa celý život pokúša vymaniť zo stiesňujúceho partikularizmu a dnes vôbec nechce pochopiť, že človek chce svoj typicky židovský osud radšej zveriť americkej armáde než nemeckému mierovému hnutiu?

Potom si človek v dennej tlači prečíta každodenné útoky na Ameriku, navštívi spoločenské podujatia, na ktorých Dan Diner predstavuje svoju novú knihu Obraz nepriateľa - Amerika. Robí to spoločne s Philippom Rogetom, ktorý vo svojej knihe L'Ennemi Américain nastavuje nemeckým antiamerikanistom zrkadlový obraz francúzskych antiamerikanistov. A potom to v publiku opäť vrie: Amerika ako vojnový štváč, imperialista, Amerika je vulgárna, materialistická, typický Hollywood, všetko redukuje len na peniaze.

A potom je tu argument za všetky argumenty: ropa. Ide predsa len o ropu. Ropa ako magický kľúč na vysvetlenie sveta. Ropa ako sezam, otvor sa. Je ťažké pochopiť, prečo sa toto slovo vždy vyslovuje s eroticky zakaleným zrakom. Kto povie ropa, môže sa tváriť módne antiimperialisticky a antiglobalisticky. Ešte viac vzrušuje samotné slovo. Ropa sú peniaze. A peniaze sú zlé, znamenajú odcudzenie a sú typicky židovské. Nikdy nepadlo zaťažko toto odcudzenie personifikovať. My všetci poznáme stotožňovanie peňazí so Židmi, a všetci vieme, ako sa toto stotožňovanie prenieslo na Ameriku a Američanov.

Samozrejme, také niečo sa nehovorí, pretože človek predsa nemôže prísť s kyjakom antisemitizmu. To môže spôsobiť problémy, a nikoho predsa z toho nechceme upodozrievať. Ak to však niekto vyjadrí tak priamo ako Dan Diner vo svojej knihe, potom je jasné, že sa mu vráti poznámka - "typicky židovské". Pretože Diner a aj Henryk Broder, patria k tým z mála židovských intelektuálov, ktorí jasne a zreteľne hovoria: "Za vaším antiamerikanizmom sa skrýva (skôr zle, než naozaj), starý, už unavený antisemitizmus, ktorý nie je napokon ničím iným než odporom voči pluralistickej moderne." A keď potom Diner deklaruje "princíp Amerika" za nový "princíp nádeje" a tvrdí, že americká zástava zamenila červenú farbu ako symbol slobody, to už liberálna elita nemôže stráviť iba tak. Práve v časoch, keď americká kultúra zvíťazila nad vysokou európskou kultúrou, sa skutočne dá za týmto argumentom tušiť niečo starožitné. Ale práve to zasiahlo citlivé miesto elít. Práve liberálna elita si to nechce nechať vyčítať, lebo antisemitizmus je iracionálny a tabu, ale byť proti Amerike, to je niečo celkom odlišné.

Dá sa jej to vyčítať?

Prečo by človek nemohol povedať, že Američania myslia len na ropu a chcú ovládať svet? A možno niesli za 11. september spoluvinu? Čo to má spoločné so Židmi? Nuž, niečo by sa našlo. A je to presne to, čo povedal Diner priamo do očí svojmu publiku v Elmau, mieste, kde sa liberálna elita stretáva s kultúrnymi konzervatívcami k spoločným úvahám. Práve na takýchto podujatiach je potreba ostať medzi Židmi asi najsilnejšia.

Tak stoja antiamerikanizmus a antiantiamerikanizmus neosobne proti sebe v debatách zástupcov odlišných politických táborov: "Musí to byť predsa v tejto krajine znovu možné..." Iste. Pre nepriateľov je Amerika na pozadí súčasného vývoja globalizácie reprezentantom "kozmopolitnosti" - čo sa kedysi asociovalo so Židmi. Aby sme si to uvedomili, stačí pohľad na podobnosť medzi antiamerikanizmom a antisemitizmom, ktoré možno často nájsť spolu v diskurze antiglobalistov. Týmto antiamerikanistom by chcel človek povedať, že mu ich argumenty niečo pripomínajú. Ale oni tomu nerozumejú: "Proti Židom? Ale kdeže! Možno kritiku Izraela, ale tá je predsa oprávnená, či nie?" Výčitku antisemitizmu antiamerikanisti rýchlo zamietnu, veď ich kritika spočíva na... - ozaj, na čom?

Skrátka, nejde len o Ameriku. Nová Európa sa zakladá na ohraničení sa voči ostatným. Amerika slúži ako zrkadlo, tak ako v debatách z minulých mesiacov poslúžilo ako zrkadlo Turecko. Ohraničujeme sa od Ázijcov a moslimov, tým, že odmietame vstup Turecka do Európy. Ohraničovanie sa smerom navonok je v čase globalizmu, keď sa už hranice medzi "vo vnútri" a "vonku" nedajú rozlíšiť, súčasne aj ohraničovaním sa smerom dovnútra. Vonkajšie vymedzenie sa voči Turecku, ktoré znamená aj ohraničenie sa voči moslimom dovnútra, sa skôr či neskôr dotkne aj Židov. A tí to cítia. V prípade iného zrkadla, Ameriky, je to ešte jasnejšie. Ak sa antiamerická rétorika priveľmi podobá antižidovskej rétorike, musí to človek brať ,,osobne".

Ostáva otázka, či Európa bez Ameriky vôbec existuje. Vieme si vôbec predstaviť alternatívnu Európu, bez negatívnych citov? Alebo sa spýtam inak: Ako môže vzniknúť kozmopolitná Európa, ktorá si vystačí bez antiamerikanistických nálad? Kozmopolitizmus nie ako abstraktná filozofia, ale ako žitá prax, ktorá je zakotvená v srdciach ľudí? Tým by mali byť myslené univerzálne hodnoty, ktoré citovo uchopia ľudí, a nie sú len abstraktnou filozofiou. Ironické je to, že takým je americký pragmatizmus. Moderný kozmopolitizmus sa začína tam, kde sa končí štátna suverenita. Najvyšším dobrom je ľudský blahobyt a povinnosť neostať ľahostajným voči utrpeniu iných. Nebyť len pozorovateľmi, ale všetko staviť na to, aby sa zabránilo utrpeniu nevinných. V tom spočíva kozmopolitná morálka politiky ľudských práv a humanitárnej intervencie.

Nemajte strach z utópií!

Keď osvietenskí myslitelia v 18. storočí hovorili o kozmopolitných občanoch, vzťahovali to na svetoobčanov, ktorých rodisko bolo výsledkom čírej náhody a ktorých skupinová príslušnosť spočívala v duchovnej príslušnosti k svetovému spoločenstvu. Dalo by sa veľa hovoriť o tomto pocite spolupatričnosti. Vyžaduje zodpovednosť za všetko, kdekoľvek na svete sa niečo deje. Ak jej dôsledky domyslíme do konca, vedie k vytvoreniu medzinárodných zákonov a inštitúcií, aby bolo možné tieto princípy garantovať.

V našich časoch, v časoch globalizácie, potrebujeme mať predstavu svetoobčianstva, ktoré spočíva na étose individuálnej sebarealizácie a výkonnosti. Amerika môže tento kozmopolitizmus symbolizovať, hoci niekedy naň sama zabúda. A práve v Amerike si veľmi dobre uvedomujú rozdiel medzi ideálom a skutočnosťou, čo často kritici "s dobrými úmyslami" mimo Ameriky prehliadajú. V židovskej pamäti je táto symbolika silne ukotvená. Amerika je predsa tiež spoločnosťou outsiderov, prisťahovalcov, utečencov. Preto sa tam Židia mohli tak dobre uchytiť. Symbolizuje pluralizmus, a to aj v jeho náboženskom význame.

Každý útok na Ameriku preto chápu ako útok na vlastný životný pocit. Ani sa to inak chápať nedá. Keď sa svet začne pomaly stávať Amerikou, bude to pre Židov nádej, pretože Amerika koniec koncov obhajuje aj slobodu byť antiamerický. Ak dnes vôbec existuje globálny konsenzus, ktorý možno vidieť v demokracii, v otvorených trhoch a v ľudských právach ako cieľoch, ktoré stoja za to, potom to súvisí s cieľmi samotnými, ale aj s tým, že sú súčasťou amerického nároku na moc. Teda: Nebojte sa utópií!

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO