Teroristické útoky nie sú dôvodom môjho strachu a domnievam sa, že principiálne ani ľudí tejto krajiny. Náš reálny život neovplyvňujú viac ako možnosť, že nás napr. zrazí auto. Takýto strach "zvonku" sme schopní účinne eliminovať či oklamať mechanizmami ako napr. izolovaním sa, zvýšenou pozornosťou či ostražitosťou, alebo ho úplne zavrhneme ako niečo čo nám zväzuje ruky, pretože si uvedomíme skutočnú nemožnosť úplnej istoty, že nás niekedy v budúcnosti nezrazí auto. Situácia, do ktorej zaťahuje našu krajinu naša vláda, však stimuluje iný, doteraz prehliadaný strach. Strach konfliktu s vlastným svedomím. Na rozdiel od politikov, ktorí v mene čo najväčšej efektívnosti rozhodovania nehanebne oddeľujú svoje rozhodnutia od vlastného svedomia mysliac si, že to všetko robia kvôli "mieru", "spravodlivosti", "hodnotám" atď. (no a čo že v Iraku zomrelo toľko tisíc detí následkom legálnych sankcií, veď predsa zákon je zákon, ten treba dodržiavať a Saddám Husajn ho v zásade nedodržuje; no a čo, že pri bombardovaní Iraku zomrú tisícky nevinných civilistov, veď predsa vojna je vojna...), ľudia svoje rozhodovanie ešte stále konfrontujú s vlastným svedomím a sú k tomu tlačení okolím. Strach vyplývajúci z tejto konfrontácie je silno imúnny voči vedomím zásahom jednotlivca. Nadá sa oklamať zvýšenou pozornosťou ani logickým odôvodnením podobne ako strach prichádzajúci zvonku. Neexistujú úkryty, masky ani vakcíny účinné voči takémuto strachu, ktorý si nosíme v sebe. Ten je vždy priamoúmerný zodpovednosti a parlamentná demokracia ide vždy ruka v ruke so zodpovednosťou. V demokraciách preto neexistujú nevinní. Na vine aj nevine sa spolupodieľajú všetci voliči.

Od 17. storočia videli absolutistickí panovníci v štáte nástroj na uskutočnenie verejného blaha. Ak sa jednalo v mene blaha obyvateľov, nebol potrebný súhlas ľudu. Uvedomujeme si koľko storočí odvtedy uplynulo a akými hodnotami sa aspoň formálne dnes pýšime? Tým, že politici nielenže neberú kolektívne vedomie vážne, ale čoraz častejšie smerujú priamo proti nemu, sme svedkami toho, ako sa hlas nevyhnutne mení vo výkrik. Demonštrácia, politika ulice či priama demokracia sa tak stávajú jedinečnou možnosťou ako konať zodpovedne v kontexte s dôsledkami, ba priam terapeutickým nástrojom ako eliminovať možný pocit viny.

Za súčasnou snahou o vypísanie referenda o vstupe SR do NATO sa v skutočnosti skrýva viac túžba samostatne rozhodnúť, obísť vládu ktorá nerozhoduje zodpovedne vo vzťahu k dôsledkom a ktorá tak bezohľadne zaťažuje vlastných občanov neúnosnou vinou, ako politické ambície členov petičného výboru za vypísanie tohto referenda. Najmä v krajinách strednej a východnej Európy bude úloha a význam priamej demokracie stúpať minimálne dovtedy, kým občania týchto krajín nebudú konečne presvedčení, že o ich vláde a parlamentoch rozhodli oni a nie niekto na Západe. Nech sa teda úradníci Bruselu nečudujú naším "oficiálnym" proamerickým postojom. Jediní kto sa má právo čudovať sú ľudia týchto krajín, tzv. "voliči". Prichádza éra priamej demokracie, resp. politiky ulíc. Kto si uvedomuje, že studená vojna dvoch blokov prešla v skutočnosti nepozorovane do studenej vojny občianskej a rozmermi svetovej? Frontová línia už prechádza v samotnej spoločnosti. Ulice, referendá, mítingy... majú v tejto vojne väčšiu silu ako bomby a pušky.