Mnohí možno ani nevnímali aká otázka bola položená - len akusticky tušili, že teraz treba revať. Napriek tomu odpoveď davu na túto otázku bola výrazne slabšia. Ba mnohí, ktorí si uvedomili nekorektnosť a podpásovosť tejto situácie z trucu (ale možno aj z presvedčenia) zakričali: Nie!

Vstup do EÚ je dejinnou udalosťou svojim významom porovnateľnou s obrodným procesom v roku 1968, či s prevratom v roku 1989. V spomínaných rokoch nechýbalo ľudom obrovské nadšenie pre chystané a uskutočňované zmeny. Dnes má nadšenie vyjadrovať percento priaznivcov EÚ z prieskumov verejnej mienky. To však s nadšením nemá nič spoločné! Nadšenie musím byť cítiť vo vzduchu. A to tu necítiť.

Zneužívať nadšenie hokejových fanúšikov na imitáciu nadšenia zo vstupu do EÚ je rovnako nechutné ako ťahať politiku do športového (a teda fair) zápolenia. Mimochodom i celý scenár osláv na námestí, rovnako ako pred rokom, mal svoje podstatné chyby krásy spočívajúce v jeho réžii.

V réžii, ktorá vyvolávala podozrenie, že ktosi sa usiloval byť eurokompatibilný -- teda zdôrazniť európanstvo, či výnimočnú individualitu aktérov a potlačiť národný rozmer úspechu. Počas dvoch hodín čakania na slovenských hokejistov zneli námestím samé anglicky a jedna česky spievaná pesnička. Ľudia by si pri úspechu svojho národného mužstva iste radi spoločne zaspievali aj čosi vo svojom jazyku, veď vonkoncom nie každý pozná anglické texty.

Zvlášť vhodné by sa zdali takmer zľudovelé pesničky Elánu. Veď i samotní hokejisti si ich zvolili ako hudobnú zložku do prestávok v hokejových zápasoch na majstrovstvách. Ale Elán a ani nič slovenské sa nekonalo. Azda kvôli názory vlastniacemu Rážovi, ktorého sa "nepatrí" zbytočne popularizovať?

Qeenovská We are the Champions i slovenská hokejová hymna sú skladby ako stvorené na takúto príležitosť. Preto ich aj viac krát zopakovali. Sú prinajmenej tak vhodné ako slovenská štátna hymna. Tá sa však pred rokom i teraz uplatnila len raz.

A to v takej podobe, že jej spev bol vopred odsúdený na zahanbujúce fiasko. Bez hudobného sprievodu, ktorý by udával tempo spievajúcim, sa spev slovenskej štátnej hymny zákonite rozpadol do nekoordinovaného kakofonického spevu jednotlivých skupín ľudí, aby nakoniec dehonestovanú hymnu ani nedospievali do konca.

Predstavovali si slovenskí hokejisti pri návrate práve takúto oslavu?

Verím, že nie!