Metafory s negatívnymi odkazmi pritom nepoužívajú len "nacionalisti a populisti" (ktorých možno ľahko obviniť zo snahy vyviezť sa na vlne sklamania z niektorých úniou nenaplnených očakávaní), ale aj špecifická skupina "neokonzervatívcov", kombinujúcich konzervatívny pohľad na spoločnosť s neoliberálnou ekonomickou ideológiou. Aspoň navonok. Nie sú pritom nijako okrajoví. Aj keď sami nikdy netvoria centrum vládnej moci, ich ideový vplyv na pravú časť politického spektra je značný.

Metafora prvá -- preregulovaná Európa

Jednou z ich základných téz je, že Európska únia svojou "preregulovanosťou" brzdí rozvoj "slobodného trhu". Na prvý pohľad to vyzerá ako kritika z neoliberálnych pozícií -- odpor voči zasahovaniu štátu do ekonomiky. Tento postoj však v sebe skrýva dva aspekty.

Prvým je nesúhlas s kvótami, dotáciami a pravidlami obmedzujúcimi či usmerňujúcimi produkciu. Podľa nich, aj keď sú namierené na vyrovnávanie sociálnych rozdielov, deformáciou trhového prostredia v konečnom dôsledku znižujú efektivitu ekonomiky, a tým aj šancu, že z rýchlejšieho ekonomického rastu bude profitovať celá spoločnosť (vrátane "chudobných"). Takýto postoj patrí do základnej ideologickej výbavy neoliberalizmu. Hoc vzdialený od reality, je aspoň ideovo konzekventný.

Nasleduje však druhá časť argumentu -- harmonizácia hospodárskej politiky v rámci Európskej únie znemožňuje štátom súťažiť o zahraničné investície pomocou znižovania daní a daňových prázdnin, znižovaním environmentálnych a sociálnych štandardov a podobne. Opäť sa objavuje rétorika súťaže, no logika je opačná. Práve harmonizácia vytvára v EÚ priestor, v ktorom sa firmy presadzujú len ekonomickou efektivitou a nie schopnosťou vydupať si od vlády ústupky. "Neokonzervatívci" vlastne požadujú, aby mali národné štáty možnosť poskytovať vybratým firmám mimotrhové výhody. Teda nie odmietanie sociálneho štátu úplným popretím jeho úlohy v ekonomike, ale predefinovanie úlohy -- namiesto podpory "ľudí", podpora "firiem". Tento postoj má veľmi blízko k ekonomickému nacionalizmu, ktorý únia už od svojho vzniku pomaly a nie bezproblémovo prekonáva (a to práve vďaka starostlivo budovaným a presne definovaným pravidlám), ktorý je však jedným z faktorov znemožňujúcich hlbšiu ekonomickú integráciu v rozvojovom svete.

V konečnom dôsledku tak možno povedať, že "neokonzervatívna" kritika sa veľmi nelíši od nacionalistickej. Spoločnú majú aj ďalšiu tému -- videnie západnej Európy ako "morálne skazeného sveta", ktorý ohrozuje národné kultúry svojím bezbrehým liberalizmom a hodnotovým relativizmom, prípadne štandardizáciou do šedého priemeru.

Metafora druhá -- eurobyrokrat

Ďalším z bežných predsudkov je predstava "eurobyrokrata". Slúži na vysvetlenie takmer čohokoľvek. Pomalý rozhodovací proces v európskych inštitúciách je však výsledkom toho, že únia ešte vždy nedokázala prekonať charakter spolku národných štátov. Komplikovanosť a pomalosť je daňou za to, že cesta k rozhodnutiu s celoeurópskym dosahom vedie cez citlivé vyvažovanie "národných" záujmov jednotlivých členských štátov. Nie je teda "nevyhnutnou" vnútornou vlastnosťou úradníkov v Bruseli.

Metafora "od občana vzdialeného eurobyrokrata" sa používa aj na zakrytie zodpovednosti za politické rozhodnutia. Kedykoľvek sa v pristupujúcich krajinách prijímali "reformy", ktoré hrozili zhoršením sociálnej situácie, ako vysvetlenie bola ponúknutá ich nutnosť s ohľadom na vstup do EÚ. Nakoniec, to nie je výnimkou ani v terajšej európskej pätnástke. Napriek tomu, že nadnárodné orgány (parlament a komisia) majú len poradnú, prípadne administratívnu funkciu a konečné rozhodovacie právomoci sú v rukách Európskej rady, prípadne Rady ministrov. Nie je to teda boj "zlých euroúradníkov" a "dobrých národných politikov". Výhoda politických elít z pristupujúcich krajín je tu zrejmá -- môžu argumentovať, že len pristupujú k pravidlám, ktoré vytvoril niekto iný. Na druhej strane, takéto vysvetlenie používajú aj v prípadoch, keď nimi navrhované "reformy" nemajú s Európskou úniou nič spoločné (slovenská dôchodková reforma je dobrým príkladom).

Kto môže za nepokojné noci

Vstup do Európskej únie nie je pre krajiny strednej a východnej Európy historickou nutnosťou ani jediným možným smerovaním. Na druhej strane, analýza nákladov a prínosov (ktoré nemožno redukovať len na ekonomické) ukazuje, že je to najvýhodnejšie riešenie. Napriek tomu, podpora medzi obyvateľstvom v poslednom čase kolíše.

Veľká časť politických elít (a všetky terajšie vládne elity) v pristupujúcich krajinách spojila svoju politickú budúcnosť jednoznačne s európskou integráciou. Malta, Slovinsko, Maďarsko a Litva to už majú "za sebou". Nedá sa povedať, že úplne bezproblémovo. Nad referendami v Estónsku, Lotyšsku, Poľsku a na Slovensku však visia otázniky. Nepokojný spánok členov ich vlád však nespôsobil len Chirac a poľnohospodári. Europesimizmus (či euroapatia) pramenia aj v spôsobe, akým sa o únii diskutuje. A to je dlhodobý fenomén, ku ktorému výrazne prispeli aj samotné politické elity.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO