V škole nám tieto časy pripomínali, spomínajú ich aj naši rodičia -- v rôznych kontextoch a s rôznym tónom hlasu. No vnímame to asi tak, ako naši rodičia august 1968 -- ako nepríliš známe a pochopiteľné obdobie.

Nie je nám čo vyčítať, keď sa do udalostí nevieme priamo vžiť. Nevieme si dnes už predstaviť, že väčšina má silnejší politický názor ako tí pri moci, a preto sa rozhodne niečo v krátkom čase zmeniť. Demokracia, možnosť slobodne sa rozhodnúť a voliť, ide, zdá sa, pomimo nás. Pasívna mládež už bude asi fenoménom dnešnej doby. Väčšina cíti, že jeden hlas je málo. Mladí sa takmer vôbec nezaujímajú o dianie v štáte. Osobne si neviem predstaviť podobnú revolúciu, podobné zomknutie sa v dnešnej dobe.

V novembri 1989 boli naši rodičia o čosi starší ako sme dnes my. A boli asi rovnakí. Mnohí sa na udalostiach reálne zúčastnili. A mnohí sa tešili, že nie je škola, že sa môžu zadarmo odviezť do Prahy na pivo, v krčme si pozrieť v televízii zopár záberov z námestí. Asi sa však verilo tomu, že nápady ľudí na tribúnach sú realizovateľné a dostavia sa výsledky. Že nastane progres.

Možno to bude znieť fantasticky, ale moja prvá spomienka z detstva sa spája práve s Novembrom `89. Mala som dva a pol roka a už som celkom slušne behala a rozprávala. V rodine som bola najväčšou revolucionárkou, šprintovala po byte, štrngala ťažkým zväzkom kľúčov od pivnice a spievala, že sme si sľúbili lásku. Ostala mi táto spomienka v pamäti pre dôležitosť udalostí? Pre to, že som to skutočne vnímala ako veľkú zmenu? Vo dvoch rokoch?

Ktovie, možno áno. Škoda len, že mi tá zmena medzitým niekam unikla, odplynula. A asi nielen mne.

Autorka študuje žurnalistiku

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO