Oskar Krejčí: Možnost stát se terčem útoku teroristů nelze nikdy vyloučit. K obecné charakteristice terorismu patří, že se jedná o poměrně snadně použitelnou techniku násilí a že se k ní uchylují lidé s velice různorodou psychickou výbavou. Řečeno jinak, mentálně narušený člověk, jenž není schopen racionálně vyhodnotit důsledky svého činu, může za provolávání politických hesel kdykoliv položit bombu, která ohrozí životy či majetek civilistů. Což je terorismus.

Na druhé straně teroristický čin jako součást promyšlené strategie je zaměřován především na hodnoty, které mají velký symbolický význam. Jeho smyslem je vyvolat velký ohlas ve veřejnosti. Je prováděn v přesvědčení, že toto je cesta, jak ovlivnit poměr sil mezi stranami zúčastněnými v konfliktu. Dnes mají symbolický význam hlavně ty cíle, které jsou vázány na moc a prestiž nejdůležitějšího strážce současného uspořádání světa, což jsou Spojené státy. Útok na cíle ve Slovensku mají velmi malý symbolický význam. Což znamená, že teroristický útok na Slovensko je málo pravděpodobný.

Symbolická hodnota cílů na Slovensku se samozřejmě může měnit. Zvyšuje se krátkozrakou politikou vlády, která se připojuje k takovým velmi špatně promyšleným aktivitám Bílého domu, jako je intervence v Iráku. Slovensko jako spojenec či součást okupačních sil v Iráku má jako cíl případného úroku větší symbolický význam než Slovensko usilující o mír. Nevěřím ale tomu, že by teroristický útok na Slovensku představoval bezpečnostní hrozbu v tom smyslu, že by destabilizoval politický systém.

V této souvislosti je třeba připomenout, že politické elity v téměř všech státech dnes unisono hovoří o hrozbě terorismu jako o nejvýznamnější, ne-li dokonce o jediné a aktuální bezpečnostní hrozbě. Nečiní tak pouze proto, že nebezpečí terorismu skutečně existuje. Nelze zapomínat, že takovéto šíření strachu umožňuje elitám lépe kontrolovat společnost. Zároveň za propagandistickým závojem kampaní o nebezpečí terorismu jsou prováděny klasické vojenské intervence a dramaticky rostou výdaje na zbrojení. Intervence v Afghánistánu byla jen částečně bojem proti terorismu. Válka v Iráku naopak nebezpečí terorismu zvýšila. Podle údajů Stockholmského institutu pro výzkum míru rostly světové vojenské výdaje v letech 1995 až 2004 v průměru o 2,4 % ročně, v letech 2002 až 2004 to ale bylo o 6,0 % ročně; v roce 2004 dosáhly globální vojenské výdaje neuvěřitelných 1035 miliard dolarů. Svět zbrojí -- a rozhodně to není pouze proto, že se obává terorismu.

Mario Nicolini: Terorizmus je reálnou bezpečnostnou hrozbou pre Slovensko, a to bez ohľadu na našu angažovanosť v Iraku. Sme súčasťou hodnotového spoločenstva združeného v Európskej únii a NATO, ktorému medzinárodný teror vyhlásil svätú vojnu.

Správy o bezpečnostnej situácii na Slovensku hovoria nielen to, že Slovensku nehrozí bezprostredný teroristický útok, ale aj to, že riziko teroristického útoku na území Slovenska a proti záujmom SR v zahraničí sa zvýšilo. Slovensko bolo napríklad výslovne spomenuté vlani v septembri na jednej arabskej stanici ako potenciálny cieľ. Naša ambasáda bola napadnutá, mnohonárodná divízia, v ktorej pôsobia naše jednotky pod poľským vedením, je sústavným cieľom útokov, naša ženijná jednotka v Iraku má tri obete na životoch. Teroristický útok aj na území Slovenska je podľa môjho názoru zrejme len otázkou času.

Použitie jadrovej, biologickej alebo chemickej zbrane teroristami predstavuje akútnu bezpečnostnú hrozbu, ktorej sa zatiaľ darí predchádzať. Viac ako rastúce výdavky na obranu ma znepokojuje to, že sa teroristická hrozba u nás podceňuje. Netreba ľudí strašiť, ale predvídať nepredvídateľné. Slovensko je našťastie malým cieľom s malou symbolikou -- s tým súhlasím -- a navyše malou a pomerne dobre integrovanou moslimskou komunitou. Pokusy o jej radikalizáciu tu boli, ale neboli úspešné.

Tvrdenie o tom, že niekto šíri strach s úmyslom kontrolovať spoločnosť, je odtrhnuté od reality slovenských podmienok. Verejné povedomie o bezpečnosti -- nieto ešte o teroristickej hrozbe -- považujem za veľmi nízke.

Súhlasím s vami v otázke definície a cieľov terorizmu. Už starí Číňania vedeli, že je mocensky efektívnejšie zabiť jedného pred zrakom tisícov, ako tisíce pred zrakom jedného. K charakteristikám medzinárodného terorizmu súčasnosti však patrí aj to, že je globálnou ideológiou, ktorá inšpiruje veľmi rozdielnych aktérov v mnohých krajinách. Al-Kájda dnes už nie je prísne centralizovanou organizáciou, ktorá vykonala útoky proti USA v roku 2001. Bin Ládin je skôr ideovým vodcom, aj keď je, samozrejme, pravdepodobné, že plánuje ďalší spektakulárny útok proti Spojeným štátom a ich spojencom. Al-Kájda v Iraku pod vedením jordánskeho teroristu Zarkávího je od Bin Ládinovej siete prakticky nezávislá, čo platí aj o skupinách či skupinkách, ktoré vykonali útoky na európskej pôde v Madride, Beslane alebo Londýne.

Irak síce znamenal zvýšenie teroristickej hrozby, no je len jedným, pre islamských radikálov vítaným frontom v globálnom džiháde proti Západu a jeho "kolaborantským" režimom v arabskom svete. Afganistan je ďalším miestom konfrontácie, ako aj zlyhávajúce štáty na severe Afriky. Po stabilizácii Iraku sa jednoducho džihád presunie inde. Tragické skúsenosti mnohých, aj arabských krajín potvrdzujú, že pred terorizmom nie sú imúnne ani štáty, ktoré nemajú s koaličnou intervenciou v Iraku nič spoločné.

Irak je dnes veľkým, spoločným projektom medzinárodnej koalície pod mandátom OSN a vlády Iraku. Slovensko nie je okupačnou mocou v Iraku, v Bagdade je od januára 2005 suverénna, demokraticky zvolená vláda. Vytvorenie novej, reformovanej, pluralitnej spoločnosti v Iraku je mimoriadne dôležité pre irackých občanov a ako model reformy v islamskom svete aj pre bezpečnosť tejto časti sveta, Európy a Slovenska. Účelová koalícia domácich a zahraničných teroristov sa dnes snaží likvidovať obyvateľov, majetok a budúcnosť Iraku. Angažovaním v Iraku Slovensko napĺňa mandát OSN, teda usiluje o mier. Stiahnutie z Iraku nezníži -- naopak, zvýši -- bezpečnostné hrozby pre nás.

Súhlasím, že vo vojne proti režimu Saddáma Husajna boli protiteroristické pohnútky druhoradé. Logickým pokračovaním politiky zmeny režimov mal byť Irán, ktorého samotné MZV USA označuje za najväčšieho štátneho sponzora terorizmu. Medzitým sa však Irak aj Afganistan -- po zničení režimu Talibanu ako spojenca Al-Kájdy -- rozvinuli na masívnu rozvojovú a protiteroristickú angažovanosť s ďalekosiahlymi dôsledkami v prípade pozitívneho aj negatívneho vývoja.

Keď čítam vaše tvrdenia doslovne, s väčšinou z nich nemožno polemizovať. Nesúhlasím však s duchom druhej polovice vášho príspevku. Vojenské nástroje majú svoje miesto v boji proti terorizmu, aj keď sú druhoradé po polícii a spravodajstve. Situácie a krízy ďaleko za našimi hranicami sa nás môžu priamo dotýkať. Budujeme ozbrojené sily s cieľom pôsobiť preventívne aj reaktívne v krízovom manažmente. Operácie NATO a EÚ nemajú za cieľ kolonizovať, ale podporiť stabilitu, mier a bezpečnosť na miestach, ktoré ohrozujú našu vlastnú bezpečnosť: Kosovo, Bosna, Afganistan, Sudán, Irak.

V slovenských podmienkach rozpočet na obranu v absolútnych číslach síce rastie, ale nedosahuje 2% HDP, ktoré by mali byť štandardom v krajinách NATO. Do reformy ozbrojených síl treba investovať. Zároveň treba pripravovať vojakov na použitie v širokej škále vojenských aj nevojenských úloh -- od obrany štátnej suverenity, cez operácie na podporu mieru, až po pomoc civilnému obyvateľstvu v krízových regiónoch.

Polovicu svetových výdavkov na obranu tvorí rozpočet amerického Pentagonu, ktorý sa pripravuje na zvládnutie širokej škály hrozieb, vrátane nasadenia prostriedkov proti terorizmu a nepriateľským režimom. Washington koná aj v prospech svojich priateľov a spojencov, vrátane Slovenska. Svet sa chráni nielen pred terorizmom -- v tom máte pravdu. Bezpečnostné hrozby a úlohy v dohľadnom horizonte sú naozaj nepredvídateľné. Sú nevojenské, ale aj vojenské. Bezpečnosť v globalizovanom svete treba chápať novým, komplexným spôsobom -- chrániť nielen štát, ale aj občana, a to nielen doma, ale aj v zahraničí.

Oskar Krejčí: Slovensku hrozí jak teroristický útok, tak i záplavy, válka či pád asteroidu. A také jsou pro něho nebezpeční politici, kteří nedokáží rozlišit, jaký je reálný stupeň této hrozby a co ji zapříčiňuje. Nikdo nepochybuje o tom, že terorismus je hrozba -- spor se vede o to, jak mu čelit. Můžeme například stavět hráze proti povodním tak, že na ně použijte stromy z okolních svahů -- čímž zvýšíte hrozbu přívalů vody. Obávám se, že politika současné americké vlády, k níže se tak ochotně připojily vlády některých postsocialistických zemí (na rozdíl od některých zemí západní Evropy) řeší problémy tím, že se z nich vytváří problém větší.

Irák je klasický příklad. Myslet si, že lze uspořádat svobodné volby v okupované zemi -- to vyžaduje notnou dávku fantazie. Mluvit o suverénní vládě, která nemá pravomoci nad téměř dvěma sty tisíci zahraničními vojáky na svém území (a zpravodajskými službami, které tyto vojáky podporují) je sice možné, ale neodpovídá to mé představě o suverenitě. To, že se dnes OSN zoufale snaží nalézt cestu z obrovského problému, který intervence do Iráku vytvořila, není popřením teze, že napadení Iráku bylo v rozporu s mezinárodním právem.

Dlouhodobé neohrabané útoky Západu na arabské sekulární nacionalisty otevírají cestu pro náboženské fanatiky. Přitom představa Al-Kájdy jako ústřední globální dobře organizované teroristické sítě byla vždy mýtem -- takovou nebyla ni v dobách, kdy ji Spojené státy podporovaly v boji proti Sovětské armádě v Afghánistánu. Mýtus byl vytvořen proto, aby se umožnilo politikům pochopit nebezpečí terorismu a proto, že veřejnost potřebovala hollywoodskou personifikaci nepřítele. Poslední americký rozbor popisuje 42 zahraničních teroristických organizací. Polycentrismus byl vždy znakem terorismu, projevem jeho živelnosti.

Zmíněný rozbor amerického ministerstva zahraničí uvádí, že v loňském roce bylo ve světě provedeno 11 111 teroristických útoků, které měly za následek 14 602 zabitých. Z tohoto počtu připadá na Irák více než 30 % útoků (přibližně 3500) a 55 % mrtvých (přibližně 8300). A mně nezbývá než zopakovat: proti terorismu je nutné bojovat, ale strategie, kterou přijala Bushova vláda, je chybná.

Mario Nicolini: Štát, ktorý porušuje svoje medzinárodné záväzky -- nech je to služba vlastným občanom zradená Miloševičovým Belehradom alebo boj proti terorizmu zradený Husajnovým Irakom -- nemôže a nie je pod ochranou "medzinárodného práva". Radikálne režimy priamo popierajú princíp "viery v základné práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osobnosti", obsiahnutý v preambule Charty OSN. Medzinárodné právo -- alebo skôr medzinárodný režim -- nie je hodnotou samou osebe. Má byť prostriedkom k vytvoreniu takých vzťahov medzi štátmi, aby sa jednotlivé štáty a ich občania cítili bezpečne. Ak medzinárodný režim aplikovaný štátmi svoju funkciu neplní, treba uvažovať o zmene. Je to však dlhodobý proces, ktorý bude opäť politickým kompromisom. Ohrození ľudia v krízových regiónoch a demokratické štáty, ktorých sa krízy dotýkajú, nemôžu čakať na nové znenie Charty OSN alebo jej nový výklad. Muselo by prejsť vo Valnom zhromaždení, ktoré má takmer 200 členov. V oprávnených prípadoch treba jednoducho zasiahnuť. Navyše, nerobme si ilúzie -- medzinárodné právo a jeho základný dokument, Charta OSN -- sú postavené na mocenskej rovnováhe. Bez súhlasu piatich stálych členov Bezpečnostnej rady je OSN bezmocná. Takisto je bezmocná bez amerických a európskych prostriedkov, vrátane vojenských, keď treba presadiť rezolúciu do praxe. Štátna suverenita nemôže byť ospravedlnením pre genocídu ani skrytý vývoj nosičov a zbraní hromadného ničenia radikálnymi režimami. Diskutujme o podmienkach, kedy je intervencia oprávnená, vrátane preventívnej intervencie. Keď sa potenciál zmení na reálnu hrozbu, spravidla je neskoro.

Spojené štáty sú superveľmocou s globálnymi záujmami a globálnou zodpovednosťou. Ak chceme meniť veci vo svete v náš prospech, najlepšie je dosiahnuť to v dialógu s Washingtonom a s jeho podporou. Američania môžu konať jednostranne, ale väčšinou uprednostnia multilateralizmus. Európska únia, NATO a Slovensko by si mali uvedomiť, že presne takto vplýva britská vláda na americkú politiku. Pre Slovensko sú USA strategickým spojencom, nie hrozbou. Kto hľadá inú cestu, nie je realistom.

Zahraničné vojská v Iraku -- vrátane slovenských -- je zbytočné démonizovať. Medzinárodná koalícia chráni politický proces pred extrémistami, ktorí si želajú návrat do minulosti. Umožnila väčšine Iračanov dvakrát zvoliť svojich poslancov do parlamentu a schváliť ústavu. To všetko v priebehu minulého roka. Do obnovy Iraku prúdia miliardové sumy. Cvičíme iracké vojská a políciu, aby sa vedeli čo najskôr postarať o vlastnú bezpečnosť po desaťročiach diktatúry, ktorá zdeformovala a zdiskreditovala štátnu moc. Teraz by odchod znamenal katastrofu. Politický proces pokračuje napriek úskaliam a obrovskému úsiliu teroristov. Nakoniec vyústi do odchodu síl, ktoré majú mandát OSN. Irak bude stabilným, prosperujúcim, pluralitným štátom.

Nevyrieši to, prirodzene, problém terorizmu definitívne. V zhode s vami som napísal, že teror je veľmi decentralizovaný. Cieľom protiteroristickej stratégie v konkrétnej krajine je vytvoriť spoločenské podmienky, v ktorých akty terorizmu neohrozia stabilitu spoločnosti a vieru občanov v schopnosť vlády zaručiť bezpečnosť bez radikálnych zásahov do ich základných práv. Otvorená spoločnosť je možno zraniteľnejšia, ale paradoxne oveľa stabilnejšia ako diktatúra -- aj voči terorizmu. Irak, samozrejme, nemusí mať demokraciu amerického ani slovenského typu. Je to však reprezentatívna vláda, ktorá oslobodzuje ľudí a najlepšie napĺňa ich potreby. Reforma v Iraku -- a stratégia podpory reforiem v krajinách Stredného východu -- vyplýva z tohto poznania.

Ak máte realistickejšiu stratégiu, poďme o nej diskutovať.